Bol bezdomovec, teraz radí ľuďom, ako si vybrať hotel či dovolenku. Slovensko je na tom dobre, ale aj luxus môže sklamať, tvrdí Pán Plešatý

Jasné. Mám už aj externých editorov. Grafika v súčasnosti nahradila umelá inteligencia. Nie preto, že by bola lacnejšia, aj keď je, ale podarilo sa nám zvýšiť mieru prekliknutí o pol percentuálneho bodu, čo je naozaj obrovské číslo a nie je to vôbec zanedbateľné.

Ako teda vyzerá váš tím? Z koľkých členov pozostáva?

Nie je to tak, že by sme sa stretávali každý pondelok v kancelárii. Sú to externí strihači, momentálne traja chalani, a jeden z nich mi pomáha so sociálnymi sieťami. Zvyčajne mávame porady cez telefón, dohodneme si našu predstavu, porovnáme výkon príspevkov a povieme si, akým smerom pôjdeme.

Viem o tom, že mám aj TikTok, ale nemám naň prístup. Na YouTube komentáre výhradne odpovedám ja a nikoho iného tam nepúšťam. Na Instagram taktiež väčšinou pridávam príbehy ja, ale bežné príspevky a výstrižky z videí už pridáva kolega.

Navyše spolupracujem s externou firmou Tubrr, ktorá združuje influencerov a pod ktorú v úvodzovkách spadám. Majú priamy kontakt priamo na Google v Kalifornii, a ak nastane nejaký problém, vedia ho zistiť a vyriešiť. Spolu s nimi analyzujeme štatistiky, vyhodnocujeme úspešnosť videí a upozorňujú ma napríklad na to, ak YouTube sprísni podmienky.

Vnímate sa ako influencer?

Asi áno, hoci neviem presne, čo si mám pod týmto pojmom predstaviť. Stále však stretávam ľudí, ktorí mi hovoria: „Pán Plešatý, kvôli vám som si kúpil Teslu.” Ak som ovplyvnil ľudí, aby si kúpili auto, tak som asi influencer. Stretol som však aj ľudí, ktorí mi povedali, že sa presťahovali do Karlových Varov, pretože som o nich hovoril.

Poďme k tomu, čo určite aj našich čitateľov najviac zaujíma a to je to, ako si správne vybrať hotel. Začnime tým, ako vyzerá vašich prvých pätnásť minút po príchode do hotelovej izby.

Tých prvých pätnásť minút je vždy na videu zachytených úplne autenticky. Zastavím približne päťsto metrov od hotela, pripnem si mikrofón, všetko zapnem, skontrolujem časomieru a uistím sa, že zvuk je v poriadku. Následne natočím úvod z vonku, pozdravím divákov a poviem, v akom hoteli sa nachádzam. Ak ide o päťhviezdičkový hotel a očakávam, že sa mi postarajú o zaparkovanie auta, pripnem si na seba aj malú kameru a natočím priamo príjazd. Vďaka tomu je záber autentický a ukáže, ako sa o mňa personál postaral. A aj keď nenatáčam priamo recepčnú, ak napríklad nechce byť vo videu. Vždy však spomeniem, či bola milá a ako to celé prebiehalo.

Čo je z vašich skúseností hlavná vec, ktorú by mali hotely zlepšiť, aby mali spokojnejších klientov a nič by ich to nestálo?

Je to samotné privítanie. Ak ide o dobrý hotel, nech vás radšej usadia do kresla s drinkom, zoberú vám kufre a povedia, že to doriešite neskôr. Pri päťhviezdičkovom hoteli sa to samozrejme očakáva, ale aj v obyčajnom trojhviezdičkovom by stačilo, keby ste odovzdali občiansky preukaz a recepčná by sa na vás usmiala so slovami: „Máte za sebou dlhú cestu, tu máte kľúče od izby. Nechajte mi tu preukaz a keď sa o dvadsať minút vrátite to podpísať, môžete ísť rovno na izbu.” Väčšinou sa aj tak platí až na konci pobytu.

Takáto drobnosť by všetko od základu zmenila. Človek cestuje, čaká dve hodiny na letisku, tri hodiny letí, potom čaká na batožinu a nakoniec dorazí do neznámeho mesta. To posledné, čo chce, je stáť na recepcii a na niečo opäť čakať. Ak by bola izba vopred pripravená a človek by len dostal kľúč a inštrukcie k výťahom, boli by všetci spokojní, čo sa však, žiaľ, nedeje.

S vašou rastúcou popularitou na YouTube musí byť čoraz ťažšie zostať v utajení. Ako fungujete pri tom recenzovaní? Je to nejaké anonymné, alebo vás už spoznáva aj personál, keďže tvoríte pod svojím vlastným menom?

V Česku a na Slovensku sa nerezervujem pod vlastným menom, pričom v zahraničí ma zatiaľ nepoznajú.

Ešte k tomu momentu keď prídete do izby. Na čo sa zameriavate ako prvé? Bežný hosť si začne vybaľovať kufre a potom sa pozrie napríklad na výhľad.

Výhľad je základ a je to alfa a omega celého pobytu. Ten vždy natáčam v prvých momentoch. Potom sa dôkladne porozhliadnem po izbe a skontrolujem, či tam nie sú nejaké chrobáky. To je kľúčové, pretože aj keď si chcete len odložiť batožinu a ísť hneď von do mesta či k bazénu, ploštice dokážu do kufrov vliezť veľmi rýchlo.

Úplným základom je skontrolovať, či nie je priestor zamorený, nazrieť za obrazy, nadvihnúť matrac pod prestieradlom a hľadať ich trus.

Ako riešite situáciu, keď viete, že vás odhalili, možno aj v zahraničí, a personál sa vám snaží poskytnúť vylepšený servis, ktorý by bežný hosť nedostal. Dokáže to ovplyvniť recenziu?

Nestáva sa to často. Párkrát som našiel na izbe misu s ovocím a spomenul som to vo videu s predpokladom, že ma asi spoznali. Následne mi však traja rôzni ľudia napísali, že boli v rovnakej izbe a mali to tiež, takže to asi nebolo pre mňa osobne.

Občas sa stane, že za mnou na druhý deň pri raňajkách príde riaditeľ alebo manažér a pýta sa, či sa mi u nich páčilo, ale to je všetko. Okrem toho, že občas dostanem ovocie, zákusok alebo fľašu vína, čo do videa vždy poctivo uvediem, sa nedeje naozaj nič iné.

Koľko hotelov ste za ten čas vlastne navštívili?

Už to bude už okolo štyristo hotelov.

Čo je podľa vás absolútne najväčší hriech hotelov a aké sú najčastejšie chyby, ktoré dokážu hosťovi pokaziť dojem? Vy ste už v úvode spomínali uvítanie.

To uvítanie je naozaj veľmi dôležité. Ďalšou kľúčovou vecou je zatemnenie. Zabezpečiť takzvaný blackout (úplnú tmu v izbe napríklad počas spánku, pozn.) by malo byť priam atribútom päťhviezdičkového hotela. Hovorí o tom napríklad organizácia Hotelstars Union, ktorej by sa podľa mojich informácií malo čoskoro stať členom aj Slovensko. Aj keď zatiaľ ním nie je.

Diváci majú radi extrémy. Ktorý zážitok z testovania bol pre vás zatiaľ najbizarnejší, prípadne vyložene najhorší?

Keď to zhodnotím aj s následnou dohrou, bol to hotel v Písku. Nepoznám osobne nikoho, kto by dokázal žiť v takom prostredí, aké tento hotel ponúkal svojim hosťom. Izby boli z môjho pohľadu veľmi nepekné, vybavenie a matrace pôsobili zastarano a všetko malo zažltnutý nádych. Najväčší problém však urobili pre ukázanú toaletu, na základe čoho mi zaslali dve predžalobné výzvy.

Pravdepodobne ma len chceli vystrašiť nejakou žalobou, aby som to video stiahol. Bolo by odo mňa veľmi neskromné rozdávať rady po štyristo navštívených hoteloch, ale ak by som prevádzkoval hotel, tak by vybavenie v ňom nevyzeralo takto.

Museli ste si predsa uvedomiť, že keď idete do najhoršie hodnoteného hotela, presne to aj uvidíte.

Samozrejme, a presne to som chcel aj vidieť. Na druhej strane si však povedzme, že v strednej Európe žijeme vo veľmi pokojnom regióne, kde nám extrémne zážitky celkom chýbajú. Keď sa zamyslím nad našim regiónom, tak u nás nájdete skutočne luxusný hotel veľmi ojedinele. Či už ide o Slovensko, Nemecko, Česko, Rakúsko alebo Poľsko, nespomínam si na žiadny hotel, z ktorého by som si takzvane sadol na zadok s pocitom, že tu sídli sultán.

Ak to, čo som videl v spomínanom najhoršie hodnotenom hoteli v Česku, má byť dno, tak je to vlastne super, priam skvelé dno.

Poďme k tým žalobám. Vo videách si pred ústa nedávate servítku a často ukazujete veľmi tvrdú a nepríjemnú realitu. Koľkým reálnym žalobám alebo predžalobným výzvam od nespokojných majiteľov musíte čeliť?

Bol to len tento jeden konkrétny hotel City Pisek, nikto iný.

Keď dávate do videa kritickú recenziu, pociťujete niekedy stres, alebo sa snažíte uplatniť určitú autocenzúru a obmedzovať sa v tom, čo poviete?

Samozrejme, každý sa obmedzuje a má nejaké svoje prirodzené limity v tom, čo je mu príjemné. Často sa zamýšľam nad tým, či daný hotel, ktorý je v podstate inak dobrý, zhodím len preto, že recepčná bola na mňa nepríjemná alebo mala len zlý deň. Veď ani ja nemám vždy príjemný deň. Snažím sa takéto veci eliminovať. Avšak, ak som tam24 hodín a narazím už na tretieho nepríjemného zamestnanca, viem, že to nie je len náhoda.

Toto napríklad platí pre hotelovú sieť Gołębiewski, čo je najväčšia poľská hotelová rodina. Pre personál sa tam nikdy necítim dobre. Mám totiž pocit, že tí ľudia sú neustále pod obrovským stresom, ktorý prenášajú na samotných hostí. Verím, že ma za toto nikto z rodiny Gołębiewských, ktorí sú pomerne vplyvní, nezačne žalovať. Poľsko aj Poliakov mám pritom veľmi rád, avšak v tejto hotelovej sieti vždy narazím na stiesnenú atmosféru a poviem si, že niečo jednoducho nie je v poriadku.

Mierne stiesnene ste sa cítili aj v hoteli Kempinski.

Dobre, avšak toto nepovažujem priamo za chybu hotela. Je správne, že ste spomenuli hotel Grand Hotel Kempinski High Tatras, lebo správanie ich personálu bolo absolútne nadštandardné. Pokiaľ vyslovene hľadáte túto špecifickú atmosféru, určite sa vám tam bude veľmi páčiť. Moja kritika Kempinského nebola smerovaná všeobecne k tomu, že je to zlý hotel, ale skôr k tomu, že sa tam jednoducho ja osobne necítim dobre.

Som chalan, ktorý nie je zvyknutý na takýto druh luxusu, a tak sa tam obávam aj toho, aby mi nespadla lyžička na zem. Kempinski je navyše jednou z najstarších hotelových značiek, ktorá má lode aj päťhviezdičkové hotely napríklad na ostrove v Benátkach, bol to taký etalón luxusu. Doba sa však zmenila. Nie som ich cieľová skupina, nemám toľko peňazí a s rodinou by som tam bežne nešiel. Chodievam tam pracovne.

Rozprávam sa s ľuďmi z vyšších spoločenských vrstiev, ktorí ma sledujú a ktorých občas postretnem, pričom si čoraz viac všímam klesajúci dopyt po tom, čo Kempinski ponúka. Tento typ luxusu ľuďom už nesedí.

Je to až veľmi nóbl?

To nie. Je to taký ten plný mramorový a neprirodzený luxus, pri ktorom sa neustále musíte sústrediť na to, aby ste tam vôbec zapadli. Podľa môjho názoru mnoho ľudí s peniazmi už preferuje miesta, kde sa budú cítiť lepšie a viac uvoľnene.

Vo videu z rezortu Kempinski ste spomínali, že spoločnosť na vás veľmi vplývala a nedovolila vám takpovediac vypnúť hlavu a naplno si užiť atmosféru.

Vládlo tam predovšetkým obrovské ticho, a ja mám zväčša rád, keď to v reštaurácii prirodzene žije. Pokojne to môže byť aj veľmi drahá reštaurácia, čo ukazuje príklad pražského hotela Four Seasons, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie. Ak sa nemýlim, je to najdrahší český hotel, no pri večeri sa tam napriek tomu cítite veľmi uvoľnene.

Veľmi nemám rád, keď sa ma to opýtajú uprostred jedla – či je všetko v poriadku – s čím sa v luxusnejších hoteloch bežne stretnete. Platíte tam stovky eur za večeru pre dve osoby, a za svoje peniaze si v podstate kupujete to, že za vami čašník nepríde iba preto, lebo išiel náhodou okolo, ale presne vie, kedy vás má obslúžiť. V iných luxusných hoteloch taktiež dostanete oveľa voľnejšiu atmosféru, čo sa o hoteli Kempinski povedať nedalo.

Keď idete s rodinou na súkromnú dovolenku bez toho, aby ste natáčali, dokážete vypnúť vaše kritické oko, alebo všade podvedome sledujete nejaké nedokonalosti?

Určite viem, čo mám v hoteloch očakávať. Neriešim to však až do takej miery, pretože ako hovorím aj vo videách, som stodvadsaťkilový chlap a svoj desaťkilový batoh si zvládnem odniesť sám a bez problémov si aj zaparkujem.

Keď cestujem s rodinou, riešime najmä to, či funguje bazén, detské ihrisko, prípadne aký je neskorší check-out a ako je to s odovzdávaním kľúčov v noci. To sú pre nás tie najdôležitejšie informácie. Ak mi na dovolenke nezaparkujú auto alebo nevezmú kufre, tak to naozaj neriešim.

Na začiatku roka ste vydali video, kde ste povedali, že znížite frekvenciu vydávania videí z dvoch za týždeň na jedno veľké, pretože chcete tráviť viac času s rodinou. Vediete si vôbec štatistiku o tom, koľko dní z roka ste mimo domova?

Približne stotridsať až stopäťdesiat dní spím mimo domu. Predtým to bolo podobné, avšak vďaka uvoľneniu rúk teraz nemusím nutne v stredu vydať plnohodnotné video, ale namiesto toho pripravím „bombu” na nedeľu. Tento režim obmedzovať ďalej nechcem, ostane to presne v takomto stave.

Prejdime ešte k Slovensku, ktoré často navštevujete vo vašich videách. Keby ste mali zhodnotiť obe naše krajiny, Česko a Slovensko, v čom Slovensko aktuálne najviac zaostáva?

Vôbec si nemyslím, že by v niečom zaostávalo. Keby som pristál ako mimozemšťan v Česku a následne by ma teleportovali na Slovensko, rozdiel by som vôbec nepoznal.