Po nehode vlakov bojovala nielen so zraneniami. „Skladali nám telefóny, na maily neodpovedali,“ opisuje zranená boj o odškodnenie

Od zrážky vlakov pri Pezinku uplynuli mesiace, no niektorí zranení stále čakajú na peniaze z odškodného. Účastníčka nehody Veronika, ktorá bola v tom čase tehotná, hovorí o chaose pri vybavovaní odškodnení. Hoci jej vyplatenie odškodného potvrdili, ani po dvoch mesiacoch peniaze nedostala. Medzitým si musí sama platiť zdravotnú starostlivosť a potýkať sa s ignorovaním telefonátov úradníkmi a neľudskom prístupe zo strany zodpovedných.  

Kam ste v deň nehody cestovali a kde ste sa v jej čase nachádzali? Ako si na chvíle tesne pred a po nehode spomínate?

Cestovala som do Bratislavy, sedela som v reštauračnom vozni, teda druhý vagón od rušňa. Tesne predtým som zaplatila za koláč a nápoj, dočítala som knihu, zatvorila som ju, v tom manžel pozrel cez okno, že kde už sme a skonštatoval, že pred Vinohradmi, veľmi blízko.

A v tom momente začal vlak brzdiť, všetko sa začalo triasť, od vedľajšieho stola vyleteli pánom karty, poháre, šálky. Vozík, s ktorým rozvážajú nápoje sa posunul. Ľudia skončili na zemi, v bezvedomí, ja som čakala, či to už skončilo. Bála som sa, či sa vagón neprevráti celý. V čase nehody som bola tehotná.

Aké zranenia ste pri nehode utrpeli a ako dlho ste sa z nich zotavovali?

Náraz do chrbta aj do brucha. Mám narazenú chrbticu a poposúvané stavce, mám problémy s bolesťou chrbta, ktorá vystreľuje do nôh. Bolesti a trauma ma sprevádzajú doteraz. Tým, že je málo dostupných štátnych lekárov, v akútnom prípade som musela navštíviť aj súkromných. Napríklad na termín u neurológa štátneho stále čakám. Len na vyšetreniach a liekoch je už približne zainvestovných 5-tisíc eur.

Aké psychické následky vo vás nehoda zanechala? Zmenila vašu dôveru v železničnú dopravu? Cítite sa dnes vo vlaku bezpečne?

Do vlaku už nie som schopná vojsť. Po štyroch mesiacoch od nehody som chcela absolvovať cestu vlakom. Bol večer, odrazu v ňom začalo niečo smrdieť, ako keby niečo horelo a potom začal vlak brzdiť – bolo to asi iba nejaké zviera na koľajniciach, ale mne to pripomenulo daný zážitok, zmeravela som, nemohla som sa niekoľko minút hýbať.

Ako prebiehal proces odškodnenia od nehody až dodnes? Kedy ste si uplatnili nárok a čo nasledovalo?

Do dnešného dňa nemám od železníc žiadne odškodnenie na zdraví, ani odškodnenie od štátu. Ako prvý krok, niekoľko týždňov vypadával systém na nahadzovanie žiadosti. Na kontaktnom centre rušili telefóny keď sme volali. Na pobočkách ZSSK (Železničná spoločnosť Slovensko, pozn. red.) na hlavnej stanici nás nechali čakať hodinu s tým, že skúsia zavolať vedúceho, aby to nahodil. Následne ani na mail nikto neodpovedal. Po polroku poslali listy, kde nesedela výška príspevku.

To súviselo s tým, v akej kategórii odškodnených som sa nachádzala. Povedali nám, že sa určuje ako zelená, oranžová a červená podľa toho, ako nás zaradila nemocnica. Neskôr tvrdili, že kategóriu určuje záchranná služba. Neskôr aj to zmenili, a teda nás mali triediť podľa lekárskych posudkov. Odškodnenie malo pokryť moje doterajšie náklady na liečbu.

Nikto nevedel povedať, kto to určoval, kto to triedil. Ja mám potvrdenú strednú kategóriu. Mám v rukách podpísaný papier o priznaní príspevku, avšak, peniaze nikde. Viem o dvoch známych, ktorí sedeli v rovnakom vlaku, ale niekde v deviatom vozni. Jeden išiel po vlastných domov a neskôr sa dal vyšetriť, ten druhý sa dal vyšetriť o týždeň neskôr – obaja už príspevky majú. Ľudia, ktorí sa akútne liečili na niečo, alebo boli z miesta nehody odvezení záchrankou, sa doteraz so železničnou spoločnosťou musia naťahovať.

Nikto s nami nekomunikuje – železničná spoločnosť sa najprv odvolávala na nemocnicu, u mňa Antolská, tí nás posielali za záchrankou, odtiaľ naspäť na železnice. Keď som aj dostala číslo na koordinátorku krízového štábu, tá mi po prvý telefonát zložila s tým, že ona mi nemá čo vysvetľovať a podávať informácie. Následne nezdvíhala.

Železnice nekomunikujú vôbec, na maily odpisujú sporadicky, asi raz za mesiac – aj to sa mi pri dvoch mailoch stalo, že ma v úvode oslovili zlým priezviskom. U jedinej poverenej, ktorá komunikovala, som podpísala dokument o priznaní príspevku – odvtedy sa aj ona hocijakej komunikácii vyhýba.

Máte potvrdené zranenia aj priznané odškodnenie. Prečo podľa vás peniaze stále neboli vyplatené a aké vysvetlenie ste doteraz dostali?

Vysvetlenie sme dostali také, že pokiaľ nám nemocnica nepotvrdí kategóriu zranení, železnice peniaze vyplatiť nemôžu. A pokiaľ to nemocnica nespraví, tak si máme zaplatiť súkromného súdneho znalca – to bola odpoveď od ministerstva dopravy, ktoré som tiež v zúfalstve kontaktovala. Doteraz som ale od nikoho z nich nedostala odpoveď, komu mám poslať všetky lekárske správy aby to teda nemocnica pre železnice spracovala.

Spomínali ste, že lekárov opakovane kontaktujú so žiadosťou o doplnenie dokumentácie. Kontaktovali ste kvôli vysvetleniu ZSSK a rozumiete tomu, prečo sa to deje? Ako vnímajú vaši ošetrujúci lekári tento postup?

Vnímajú to negatívne, najprv potvrdili triážnu kategóriu a následne po komunikácii so ZSSK už nechceli podať informáciu, o čo sa jednalo. ZSSK nekomunikuje.

Viete aj o ďalších poškodených. Aké skúsenosti majú oni? Máte pocit, že váš prípad zdĺhavého vyplatenia odškodného je ojedinelý alebo ide o širší problém?

Ide o širší problém, viem o piatich ďalších. Ešte keď komunikovala pani Strihová, hovorila o počte asi 40 ľudí, ktorí nie sú vyplatení.

Čo bolo pre vás po nehode najťažšie – samotné zranenia, psychické následky alebo vybavovanie odškodnenia?

Namiesto sústredenia sa na seba a riešenia následkov, bohužiaľ musíme riešiť a naťahovať sa s ľuďmi, čo nemajú ani štipku empatie, nekomunikujú a tvária sa, že je problém vyriešený.

Po nehode sa hovorilo o viacerých opatreniach, napríklad o telových kamerách či prísnejších kontrolách zamestnancov. Pomohli vám tieto opatrenia trochu získať späť pocit bezpečia, alebo ich vnímate skôr ako zmeny, ktoré už ľuďom zasiahnutým touto nehodou nepomôžu?

Nie, sú to zbytočné zmeny. Namiesto motivácie zamestnancov a reálnych investícií do zlepšenia stavu železničnej dopravy, je to ďalšia kontrola a šikanovanie. Ako môže mať človek pocit istoty a bezpečia, keď ani sľuby ktoré boli dané neboli dodržané.

Ľudia nemajú vyplatený príspevok, niekoľkokrát menili pravidlá, podľa čoho sa peniaze vyplácať budú, nikto presne nevedel povedať ako to funguje, vypadávali systém nahlasovania, nenašiel sa za skoro rok nikto kompetentný kto to riadi a informuje, usmerňuje, vysvetľuje. Už len základná ľudská slušnosť, odpísať alebo zdvihnúť telefón, prípadne zavolať naspäť, v tomto prípade nefunguje.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec v tom, ako sa po podobných nehodách pristupuje k zraneným cestujúcim, čo by to bolo?

Aby sa o tom viac a pravdivo komunikovalo. Aby sa sprístupnili priame telefonické linky na kompetentných, ktorí by vedeli smerovať ľudí a kontrolovať prípadne žiadosti. Jeden z lekárov ma chcel potešiť, tak poznamenal, že aspoň som dostala teda peniaze z odškodnenia, lebo to počul niekde v televíznych novinách.

Ľudia by mali vedieť, že odškodnenie sa doteraz mnohým nevyplatilo, a dokonca sa snaží železničná spoločnosť vyplatiť čo najmenšie príspevky alebo žiadne. Preto aj ľudia čo už dostali peniaze by si mali ideálne dať preveriť, či nemali patriť do inej kategórie – prehodnocuje sa to aj na základe odloženej zdravotnej starostlivosti.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Železničná spoločnosť Slovensko
odškodnenie
zrážka vlakov pri Pezinku
zrážka vlakov pri Rožňave
zrážka vlakov
verejná doprava
vlaková doprava

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.