Socializmus zmenil Petržalku na nepoznanie. Tisícky ľudí vysťahovali, ich domy zrovnali so zemou. Takto vyzerala pred panelákmi

Hoci väčšina Bratislavy vníma Petržalku ako súčasť identity mesta, nebolo to tak vždy. Najväčšie sídlisko v strednej Európe nevyrástlo na holej lúke. Socialistickým panelákom musela ustúpiť celá obec, ovocné sady a časť pravého brehu Dunaja. Ako sa zánik pôvodnej dediny dekády plánoval, prečo si projektanti vydobili výnimku aby nemuseli použiť panely sovietskej výroby a čo spôsobilo, že sú paneláky rozložené podľa amerického trendu?  

Bratislavská Petržalka od svojho vzniku v 70. rokoch púta pozornosť. Už v čase socializmu bola ukážkou toho, ako rýchlo dokáže režim postaviť bývanie pre desaťtisíce ľudí. Sídlisko, ktoré dodnes nemá v strednej Európe obdobu svojou veľkosťou a obdivovali ho aj zahraničné delegácie, však vzniklo na úkor dedičstva pôvodného územia a výstavbu sprevádzalo množstvo zaujímavostí.

Terajšia Petržalka bola vybudovaná na ploche nemeckej obce Engerau, ktorá existovala na pravom brehu Dunaja, časti nábrežia a ovocných sadov. „Obec bola v medzivojnovom období počtom obyvateľov najväčšou v rámci Československa. Išlo o značne osídlené územie, boli tam aj továrne, ako známa Matadorka z 20. rokov minulého storočia,” vysvetlil historik architektúry Peter Szalay.

Počas prvej Československej republiky sa z pôvodnej obce stávala priemyselná a obytná časť Bratislavy. Medzi rokmi 1919 a 1930 vzrástol počet obyvateľov z približne 3,5-tisíc na niečo cez 14-tisíc. Tvorili ju prevažne rodinné domy a záhrady.

Prvá časť dnes zastavaného sídliska smerovala viac k Prístavnému mostu, tá patrila priamo Bratislave, ďalej to bol dnešný Prievoz a potom obec Engerau – dnes Einsteinova ulica so štvorprúdovkou. „Väčšina Petržalčanov pracovala v Bratislave, chodila tam, no bola to samostatná časť,” zdôraznil Szalay s tým, že na Einsteinovej sú z týchto čias zachované rímskokatolícky kostolík a pár modernistických budov.

Zánik obce za účelom výstavby bytov však štát priamo plánoval – po II. svetovej vojne sa obec Petržalka zámerne nechávala napospas osudu. „Od 50. rokov, kedy sa začalo počítať s rozširovaním Bratislavy na pravý breh Dunaja sa neinvestovalo do infraštruktúry obce, kanalizácia bola v zlom stave, bol tam problém s vodovodom. Ľudia sa dokonca v 60. rokoch báli chodiť do Sadu Janka Kráľa, nebola to bezpečná oblasť a väčšina Bratislavčanov sa jej vyhýbala,” priblížil historik.

Sídliskový sen Petržalky

Príbeh Petržalky ako sídliska sa začal v roku 1967 najväčšou architektonickou súťažou, aká sa v dejinách Československa (vtedy ČSSR) konala. „Hovorí sa o nej ako o poslednej veľkej súťaži modernistického urbanizmu v Európe,” dodal Szalay.

Vynikala však v tom, že prekračovala hranice Slovenska, rok pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy sa jej totiž ešte mohli zúčastniť nielen krajiny spriatelené so Sovietskym zväzom. Zapojili sa tímy architektov zo Spojených štátov amerických, druhú najpočetnejšiu účasť mali Japonci, Rakúšania, ale samozrejme aj dnes už známe československé mená.

Súťaž nemala jedného víťaza. Ocenených bolo päť návrhov, z ktorých mali bratislavskí projektanti vypracovať finálny koncept. Niektoré z nich dokonca počítali so zachovaním Petržalky. Platilo to najmä pri návrhu amerického tímu, ktorý napokon získal ocenenie, no komisia mu vyčítala prílišné zachovanie nehodnotnej pôvodnej zástavby. Tretie miesto získali tri štúdiá. Odmenou za využitie ich nápadu mala byť možnosť podieľať sa na realizácii významnejšej verejnej stavby v novej štvrti.

Podujatie s predstavením podoby rozsiahleho sídliska si vyžadovalo roky plánovania. „Rozhodlo sa, že za sadom sa postaví špeciálny pavilón, zbúrali kvôli tomu Au Café. Na tom mieste mala vzniknúť nábrežná spoločenská sála, realizáciu už nestihli. Nakoniec bola veľká výstava v dome umenia na Námestí SNP,” dodal historik architektúry.

No v 68. roku všetky medzinárodné spolupráce padli. Niektoré idey architektov sa ale do súčasnej podoby Petržalky preniesli. „To, čo dnes považujeme za centrálnu os, kostru sídliska – prechádza ňou električka – bol návrh slovenských urbanistov Tibora Alexyho, Ján Kavana a Filipa Trnkusa,” uviedol Szalay, že základ sídliska stál na Slovákoch.

Američania zase priniesli snahu o bratislavské Benátky. Pracovali s krajinou Lužného lesa a chceli rozšíriť a revitalizovať mŕtve ramená Dunaja v rámci sídliska, juh mesta tak mal mať oveľa viac vodných plôch. To neprešlo. „Zachovali ale materiálové jamy, dnešný Draždiak, ktoré sú využívané na vodnú rekreáciu namiesto ramien,” vysvetlil historik.

Nakoniec sa k centrálnej osi pridal plán Rakúšanov, ktorí obsadili prvé miesto. Zamerali sa na vtedajší trend v urbanizme – presvetlené, otvorené priestory medzi panelákmi. Populárny v urbanizme bol pohľad z vtáčej perspektívy, radi vytvárali obrazce cez sídliskové štruktúry. Navrhli tak tri pruhové štvrte orientované podľa slnka. Mali nasledovať ako sa hýbe tieň a denné svetlo.

„Projektanti Petržalky spravili štúdie, aby jednotlivé paneláky mali čo najideálnejšie osvetlenie a v dobovej predstave pracovali s konceptom vzdušnosti, otvorenosti, s priestorom pre veľa zelene. Pri solitérnom dome viete lepšie orientovať byty. Akonáhle máte rovnú koridorovú ulicu, niektoré byty prirodzene nemajú toľko svetla,” objasnil Szalay, prečo sú na dnešné pomery petržalské bytovky rozostavané ďaleko od seba. Cieľom zelených vnútroblokov okolo panelákov bolo aj stlmiť hluk z dopravy.

Voda bola pre sídlisko väčším problémom, ako sa dnes môže zdať. „Pamätám si maringotky, boli na rohu v smere do Ovsišťa, vodu tam pravidelne dovážali, lebo nemali studňu, boli to ľudia sociálne slabší. Všade inde bola dostupná voda aj vodovod. Ľudia bývali vo vlastných domoch a mali krásne záhrady, plné ovocia a zeleniny. Bývalo sa nám veľmi dobre, keď sme sa dozvedeli o búraní našich domov a záhrad, veru nebolo nám všetko jedno. Štát všetkým vykúpil domy aj záhrady, ale to bola almužna, dostali sme náhradné byty v novostavbách,” spomína pôvodná obyvateľka Tatiana.

V čase plánovania ešte nebolo vodné dielo Gabčíkovo a vodohospodári chápali problém vysokej vody a možných záplav Dunajom. Preto zvažovali Petržalku postaviť na “ostrove”, okolo ktorého by bol obtokový kanál. To však zregulovala neskôr postavená priehrada. „Hovorí sa, že to mala byť aj ,ochrana hraníc´ keďže stotisícová Petržalka mala vyrásť blízko Rakúska, v tom čase nepriateľa,” priblížil zaujímavosť Szalay.

Strach zo sovietskej kvality

Výstavbe predchádzal výkup domov z obce a okolitých osád, aj následný presun pôvodných obyvateľov. Sídlisko malo byť od začiatku projektované ako masívny kolos pre 90-tisíc ľudí, čo sa v procese rozšírilo na 130-tisíc obyvateľov. Pri takto veľkej výstavbe sa očakávalo použitie inovatívnych techník či materiálov, no podľa Szalaya tlak na rýchle dodanie čo najviac bytov od výdobytkov upustil.

„Úspechom bolo, že sme si aspoň vydobyli možnosť vyrábať panelové prefabrikáty sami a nemuseli sme použiť tie sovietskej výroby. Vedelo sa, že sú oveľa menej kvalitné,” dodal historik s tým, že na druhej strane sa ale objavila snaha urobiť byty prispôsobiteľné do budúcna.

„Systém Univex, ako ho nazvali, mal umožniť vystavať štartovacie, menšie byty. Postupne, o povedzme desať rokov, by sa prestavali na väčšie. Mali by iba kostru a takýmto spôsobom sa dali spájať. Plán bol fungovať s nimi až do nejakého roku 2000, čiže to bolo skutočne futuristické,” priblížil Szalay.

Projektanti ale nakoniec výstavbu flexibilnejších bytov nepretlačili. Neskôr boli snahy nedávať všade panel, ale používať aj tehlu – napríklad v priečkach medzi izbami. Bývaniu by sa tak ľahko dala meniť dispozícia, napríklad ak by sa páru narodilo dieťa.

„Ani to sa nepodarilo presadiť, samozrejme z ekonomických dôvodov. Ľudia boli nespokojní s dianím po auguste 68´ a takto vláda docielila upokojenie, že každý dostane byt, bude mať nejaký základný štandard. No tá snaha výstavby bola nenormálna. Ekonomická sila nebola až taká veľká, nakoniec to skončilo pri štandardných panelových systémoch, ktoré už boli rozvinuté pred Petržalkou,” uzavrel.

Tempo výstavby bolo extrémne v rámci Európy aj mierky sídliska. „Začalo sa stavať v 73. roku a v 85. roku už v podstate bolo sídlisko dokončené. Za niečo vyše desať rokov postavili bývanie pre 130-tisíc ľudí, to je veľký výkon,” zhodnotil Szalay.

Prví obyvatelia preto spomínajú aj na situáciu tesne po nasťahovaní – dostali čerstvý byt, no paneláku chýbali prístupové cesty, chodníky. Dobové fotografie zachytávajú matky tlačiace kočíky blatom, aby došli na zastávku alebo ľudí odchádzajúcich do práce v obleku a gumákoch. Bežné boli aj drevené laty pohádzané v blate, aby sa aspoň ako tak dalo prejsť. Problémom bola aj doprava. Plán počítal s metrom, ktoré sa však nikdy nepostavilo.

Tichá kritika a mafiánske geto

Napriek tomu, že chýbali chodníky či parkoviská, v pláne sa našli financie aj čas na umenie. Podľa Szalaya zvyk umiestňovať nástenné maľby na fasády nebol dobrovoľný ani plánovaný. Súvisel so zákonom, ktorý bol v Československu zavedený až neskôr. Pri verejných stavbách a zákazkách platilo pravidlo Hlava V. „Päť percent z celých nákladov sa muselo použiť na umeleckú výzdobu. Nebolo to až päť percent, v realite tak do troch. No keďže všetky stavby boli vtedy verejne financované, Petržalka bola pre umelcov veľká zákazka za veľa peňazí,” zhrnul historik.

V tom čase podľa Szalaya nemohla byť kritika panelákov hlasná, no ľudia s nimi spokojní neboli. Architekti a umelci vnímali, že sídlisko pôsobí chladne a monotónne – zeleň bola mladá, nepokrývala veľkú časť výstavby a paneláky sa od seba nedali odlíšiť. Nástenné maľby ich mali spestriť. „Vzniklo niekoľko Ars panelov, čo boli špeciálne nadizajnové panely s plastickými motívmi vytvorené priamo počas výroby – následne sa doviezli na stavenisko a poskladali do kostry domu a tak dielo sa osadilo do fasády,” opísal historik.

Išlo skôr o experiment, no neujal sa všade. Podľa Szalaya sa Ars panely uchytili až po naozaj veľkej kritike betónovej džungle, ktorá nastala počas výstavby Dlhých dielov v 70. a 80. rokoch, keďže ide o mladšie sídlisko. Stavali sa ešte aj v 90. rokoch po páde režimu. Okrem toho aj tých pár kusov petržalských panelákových výjavov prekrylo bujaré zatepľovanie fasád po 89. roku.

Keď nastali roky slobody po Nežnej revolúcii, petržalské obytné domy prešli do súkromných rúk majiteľov bytov. Ľudia pochopili, že paneláky vyzerali nekvalitne kvôli nedotiahnutým detailom, no celkovo sú veľmi odolné a oplatí sa ich zachovať. Rozmohol sa trend ochrany fasády v snahe predĺžiť ich životnosť. Polystyrénové zateplenie pomohlo zabrániť počasiu aby ničilo kostru cez spoje panelov, no zároveň sa stalo predbiehaním, kto zo susedov použije výraznejšiu kombináciu farieb a vzorov.

Pôvodná povaha panelákov tak bola nenávratne preč. „Možnosť zvoliť si farebnosť žiaľ nedopadla dobre. Charakter domov z hľadiska architektúry bol pravdivý, najmä vďaka škáram medzi panelmi. Zateplenie tú pravdivosť zakrylo, no rozumiem, že riešenie tepelnoizolačných vlastností bolo prednejšie. Otázke je, či sa neoplatilo nájsť iné spôsoby,” dodal Szalay. Viaceré domy sú však zateplené aj 35 rokov a čoskoro bude treba fasády opäť rekonštruovať. To je podľa historika architektúry šanca usmerniť zatepľovanie dizajnovým manuálom.

Video

Takto vyzerajú petržalské paneláky dnes

Napriek tomu, že obyvatelia Petržalky sa o sídlisko začali starať, od jej vzniku a ešte aj v 90. rokoch mala negatívnu povesť. Najprv to bol dôsledok komunistického režimu, ktorý Petržalka symbolizovala, no po revolúcii jej vnímanie súviselo aj s kriminalitou a náladou v krajine. Sídlisko podľa Szalaya nadobudlo dojem geta, pri ktorom sa začalo predpokladať, že sa časom celé zrovná so zemou.

„Tieto vízie sa nenaplnili a dnes je to zelená štvrť, ktorá dobre funguje a je v blízkosti centra. Väčšina Petržalčanov aj Bratislavy ju vníma pozitívne. Stala sa jednou z dobrých častí mesta,” uzavrel. Práve paneláky postavené ďaleko od seba, čo dnes považujeme za plytvanie miestom umožnili vznik množstva parkov.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Petržalka
Bratislava
Československo
socializmus
výstavba
bytová výstavba

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.