Čo robil Dubček v Turecku? Bránili mu letieť späť do Prahy, potom ho v Bratislave držali v klietke

Publikujeme štvrtú časť dlhého rozhovoru o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý s Ladislavom Ťažkým urobil Jozef Leikert. Rešpektovaný autor literatúry fakty vyspovedal úspešného spisovateľa pred tromi desaťročiami.  

Vzácne spomienky literáta na hlavnú osobnosť obrodného procesu v roku 1968 v niekdajšom Československu sa dostávajú na verejnosť až teraz, lebo rôzne objektívne okolnosti viedli k tomu, že neboli zaradené do predošlých vydaní Leikertovej knihy s názvom Testament svedomia s podtitulom Rozhovor so spisovateľom Ladislavom Ťažkým (vychádzajú teraz v štvrtom rozšírenom vydaní). Jednotlivé časti knižného interview zverejňujeme od piatku 21. augusta do utorku 25. augusta. (Ťažký patril viac ako tri desaťročia medzi úzky okruh ľudí, ktorým Dubček najviac dôveroval.)

Dubček zažil viacero ponížení – jedným z nich bolo určite to, keď ho v polovici októbra 1969 predvolal Vasil Biľak a oznámil mu, že Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo o jeho vyslaní za veľvyslanca do Ghany. Dubček s tým nesúhlasil a napísal predsedníctvu list. O pár dní neskôr mu Biľak s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom predostreli požiadavku, aby prijal post veľvyslanca v Turecku. Dubček si musel uvedomiť, že týmto odstavením sa stáva politickou mŕtvolou a jeho dni sú zrátané. Vnímal to tak?

Hoci bol na prvý pohľad „snílek“, vedel koľká bije. Aj kto je skrytý za návrhom, ktorý bol do dôsledku premyslený. Len ho prekvapilo, s akou rýchlosťou sa ho chceli zbaviť. Nepáčilo sa mu, že dostáva mladého tlmočníka, ktorý neovládal turecký jazyk, pričom mu bolo jasné, že je to príslušník tajnej služby, podobne ako ďalší pracovníci, ktorí s ním odchádzali do Ankary.

Medzi západnými novinármi spôsobilo rozruch, že Dubček bol zbavený nielen funkcie prvého tajomníka strany, ale aj predsedu parlamentu a bol vyslaný za veľvyslanca do Turecka. Už na medzipristátí v Istanbule ho čakalo na letisku asi dvesto ľudí, zahraničných sympatizantov a novinárov. Tlačili sa až tak, že na salóniku vytlačili okno a polícia ich musela poslať preč. Z obavy, aby nedošlo k incidentu, Dubček neposkytol žiaden rozhovor a prenocoval v byte konzula na generálnom konzuláte. Na druhý deň pokračoval do hlavného mesta Ankary, kde ho čakalo asi stodvadsať novinárov a fotografov. Na odporúčanie nášho ministerstva, ani tam novinárom neposkytol rozhovor.

Video

August 1968

Ako mi Dubček povedal, na druhý deň sa rozhodol, v rozpore s diplomatickým protokolom, navštíviť sovietske zastupiteľstvo. Poverovacie listiny tureckému prezidentovi odovzdal až o týždeň neskôr. Odôvodnil to tým, že sa chcel zoznámiť so sovietskym veľvyslancom a prípadne zistiť niečo viac. Prekvapilo ho, že bol veľvyslanec príliš rezervovaný, až chladný.

Dubček nechcel nič pokaziť a stretal sa len s diplomatmi z východného bloku. Odmietol aj pozvania amerického a juhoslovanského veľvyslanca. Ospravedlnil sa aj z lovu, ktorý pre neho pripravilo turecké ministerstvo zahraničných vecí.

Nikomu na veľvyslanectve nedôveroval, najmenej svojmu osobnému tlmočníkovi. Väčšinu času trávil s manželkou v budove veľvyslanectva a občas chodieval chytať ryby na neďaleké jazero.

Dubček mi ešte spomínal, že tri dni veľkonočných sviatkov strávil bez povolenia u nášho futbalového brankára Justína Javoreka, ktorý pôsobil v Turecku. Bol prekvapený, keď dostal telegram z Predsedníctva ÚV KSČ o pozastavení členstva v KSČ. Manželke to nepovedal a nervozitu zakrýval problémami so žalúdkom. Priznal sa až vtedy, keď turecké noviny priniesli správu, že má byť odvolaný z funkcie veľvyslanca. Rozlaďovalo ho to a neustále sa domáhal cesty domov, aby si všetky nedorozumenia vyjasnil, potom sa plánoval vrátiť späť do Turecka.

Za nedôstojné považoval, že mu tri razy oznámili, že let Československých aerolínií je obsadený. Nakoniec tajne cestoval maďarskými aerolíniami do Budapešti a odtiaľ autom do Prahy.

V Prahe sa s ním nechcel stretnúť žiadny z politikov. Manželke, ktorá zostala v Turecku, poslal správu, že vylúčenie z komunistickej strany je definitívne, rovnako aj odvolanie z Ankary. Do Turecka sa už nevráti a má prísť domov sama, prípadne jej s balením príde pomôcť syn Peter. Takto skončil Dubček ako politik aj diplomat. Aby ho ešte viac skompromitovali, rozšírili nepravdivú správu o údajnom vzťahu s Martou Kubišovou.

V máji 1988 dostal Alexander Dubček oznámenie z Bologne, že mu najstaršia univerzita chce udeliť pri príležitosti 900. výročia svojho vzniku čestný dokt orát v odbore politických vied. Zároveň ho pozývali na slávnostnú promóciu. Boli ste jedeným z prvých, ktorí sa to dozvedeli priamo od Dubčeka a spolu s Ivanom Laluhom, Jánom Uhrom a Hvezdoňom Kočtúchom ste sa podieľali na tvorbe jeho prejavu, ale aj na príprave cesty. Predpokladal Alexander Dubček, že dostane súhlas na vycestovanie, najmä však garanciu, že sa bude môcť slobodne vrátiť domov?

Bol presvedčený a my s ním, že sa to nepodarí, do poslednej chvíle tomu neveril. Ešte ani vtedy, keď dostal pozvanie na Talianske veľvyslanectvo v Prahe, kde sa stretol s prorektorom Bolonskej univerzity profesorom Guidom Gambettom, ktorý bol dušou celej akcie. Porozprával mu o prípravách osláv a spomenul, že robia všetko, aby ho československé úrady pustili.

Koncom júna pozvali Dubčeka na Ústredný výbor Národného frontu v Bratislave, kde sa stretol s dvomi pracovníkmi ÚV KSS, ktorí sa ho snažili presvedčiť, aby zmenil doterajšie názory, čo kategoricky odmietol a dožadoval sa rehabilitácie. Rozhovor podľa neho ani veľmi nesúvisel so žiadosťou vycestovať do Talianska, ale skôr chceli zistiť jeho postoje pred blížiacim sa 20. výročím okupácie 21. augusta 1968. Bol presvedčený, že Jakeš a spol. chceli mať argumenty pred Gorbačovom, ktorý sa vraj začal zaujímať o Dubčekove pozvanie z Bolognskej univerzity. Dubček si myslel, že to mohla byť aj nejaká náhrada za neuskutočnené stretnutie spred roka, keď bol Gorbačov na návšteve Československa. Nemyslel som si to, ale nechal som Dubčeka v tom, lebo sa myšlienkou zvláštne zaoberal a ktovie, či nemal pravdu, hoci z môjho pohľadu to bolo málo pravdepodobné…

Dubček sa od profesora Gambettu dozvedel, že Fakulta politických vied, kde bol dekanom, požiadala vedenie univerzity udeliť čestný doktorát Alexandrovi Dubčekovi a Nelsonovi Mandelovi. Oboch umlčali a obom zobrali slobodu. Mandela bol väznený v Juhoafrickej republike a s jeho účasťou na slávnostnej promócii sa nedalo rátať. O to viac sa zamerali na Dubčeka a Gambetta viac razy navštívil československé veľvyslanectvo v Ríme. Pravdepodobne vyvíjal aj iné aktivity, aby Dubček mohol pricestovať. Podarilo sa a bol to husársky kúsok…

S profesorom Gambettom som sa viackrát stretol po novembri 1989 a pýtal som sa ho, ako sa mu to podarilo. Usmial sa a povedal: „Podarilo sa. Ťažko, ale predsa…“ Hlavné oslavy boli na Bolonskej univerzite v septembri, kde boli zástupcovia viac ako štyristo univerzít z celého sveta. Vtedy Dubčeka nechceli pustiť, báli sa, aby sa náhodou nestal stredobodom pozornosti, boli presvedčení, že keď bude sám, málokto ho zaregistruje. Ako v tichosti príde, tak v tichosti odíde…

Podľa profesora Gambetta stranícke a štátne orgány v Československu situáciu podcenili v domnienke, že sa na neho dávno zabudlo, a jeho meno a osobnosť nikomu nič nepovie. Prerátali sa, záujem bol o Dubčeka obrovský…

Gambetta chcel mať istotu, že Dubček do Bologne príde a rozhodol sa, že ho so šoférom sám privezie autom. Prišli do Bratislavy, blúdili Palisádami a pod Slavínom, ale dom Dubčeka nevedeli nájsť. Pýtali sa ľudí, kde Dubček býva a nikto nevedel, dvadsať rokov bol umlčovaný a nepoznali ho. Zrazu zastalo pri nich nejaké auto a dvaja muži im povedali, aby išli za nimi, že ich dovedú k Dubčekovmu domu. Až vtedy si uvedomili, že boli od hraníc sledovaní…

Zvítanie s Dubčekom vraj bolo veľmi milé. Pozrel sa von oknom a na známom mieste uvidel zaparkované iné auto, stále neveril, že sa cesta vydarí, najmä potom, keď ich iné auto sprevádzalo až na hranice, kde ich odstavili a dlho museli čakať. Potom ich detailne skontrolovali, vrátane batožiny a oblečenia, asi si mysleli, že Dubček prenáša nejaké tajné materiály…

Priznávam, že na prejave, ktorý Dubček predniesol na slávnostnom udelení Doctor honoris causa, sme si dali všetci, ktorí sme mu s ním pomáhali, záležať. Nechceli sme, aby bol všedný a málo podnetný, zakomponovali sme doň aj výrok sv. Františka z Assisi, aby mu Boh dal dosť pokory znášať veci, ktoré nemôže zmeniť, ale aby mu dal aj dosť odvahy zmeniť všetko, čo môže a prosí, aby vedel jedno aj druhé od seba odlíšiť. Na záver v prejave hovoril o potrebe ochrany celej našej planéty, aby bola bez zbraní a násilia. Prejav dávala talianska televízia v priamom prenose a okrem vzácnych hostí bolo na slávnosti prítomných údajne 450 domácich a zahraničných novinárov. V ten deň sa Dubček stretol aj so študentmi a mal štvorhodinovú besedu, na ktorej odsúdil okupáciu 21. augusta 1968 a obhajoval socializmus s ľudskou tvárou. Všade mal úspech, ľudia ho spoznávali na ulici, zastavovali, vyjadrovali mu sympatie.

Dubček bol nadšený, taký záujem neočakával, aj keď túžil po satisfakcii. Prijala ho predsedníčka talianskeho parlamentu, predseda Talianskej socialistickej strany, predseda Talianskej komunistickej strany, najviac si vážil stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý zanechal v ňom hlboký dojem. Rozprávali sa vraj pomerne dlho a bez tlmočníka. Príjemné stretnutia boli aj so známym spisovateľom Umbertom Ecom a profesorom Romanom Prodim, ktorý sa neskôr stal predsedom talianskej vlády.

Z Talianska prišiel Dubček ako vymenený, plný dojmov, nechcel veriť, akej úcty a vážnosti sa mu dostalo. Sklamaný bol z českých a slovenských normalizačných politikov, pustili sa do neho aj médiá, pražský denník Rudé právo pohŕdavo písalo o Bolonskej univerzite a nazvali ju lokálnou inštitúciou. Od Dubčeka viem, že dostal ponuku navštíviť Francúzsko, Španielsko a iné krajiny, ale nepustili ho, naďalej ho držali v klietke.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Alexander Dubček
Ladislav Ťažký
Jozef Leikert
Ťažký o Dubčekovi

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.