Generál Golian a Tiso v jednej cele? Film sa musí pýtať aj na to, pri čom už archívy stíchli, vysvetľuje režisér Štepka

Povedať režisérovi kritiku priamo do očí je malou formou dnešného hrdinstva, hovorí v rozhovore.  

Slovenské národné povstanie a jeho hrdinovia sú témou, ktorá v našej spoločnosti dodnes vyvoláva silné emócie, no pre režiséra Juraja Štepku predstavuje kľúčový diel mozaiky našich dejín.

Podľa režiséra dodnes neexistuje ucelená historická monografia o generálovi Jánovi Golianovi, preto sa rozhodol tento dlh splatiť a na plátna kín prináša nový hraný film venovaný práve tomuto hrdinovi SNP.

Pri príležitosti uvedenia jeho najnovšej historickej snímky sme sa rozprávali o stretnutiach s poslednými žijúcimi pamätníkmi, o nutnej filmovej štylizácii s historickými faktami.

Čo sa v rozhovore ďalej dozviete:

• Prečo si myslí, že najväčším neduhom na Slovensku je závisť a v čom spočíva skutočné hrdinstvo;
• ako na svoje filmové stvárnenie a samotnú snímku reagovali priami účastníci Povstania Branislav Tvarožek a Vladimír Strmeň;
• prečo sa odmieta ospravedlňovať za filmovú dramatizáciu;
• ako vníma fakt, že by Slovensko v prípade napadnutia bránila len necelá polovica obyvateľov, a aký odkaz nám zanechal generál Golian;
• a či vo filme využil umelú inteligenciu.

Máte za sebou dve slovenské premiéry – najprv na festivale Cinematik v Piešťanoch a ďalšiu pod holým nebom v amfiteátri v Banskej Bystrici. Aké sú divácke ohlasy?

Na úvod musím podotknúť, že okrem slovenských premiér v Piešťanoch a Banskej Bystrici sme už absolvovali aj londýnsku premiéru v Picturehouse v Cinema Museum. Bola pre mňa veľmi zaujímavá, možno až prekvapujúca. Každé publikum bolo iné – a musím povedať, že moji Londýnčania mi rozumeli.

V Piešťanoch sme film uviedli ako otvárací film festivalu Cinematik, čo bola pre nás veľká pocta. Ale človek sa, samozrejme, nemôže zavďačiť všetkým. Ani festival svetovej úrovne neznamená, že si film získa každého filmára, kritika či historika. A to je úplne v poriadku. Čo ma však niekedy mrzí, je atmosféra, v ktorej si začíname závidieť aj veci, ktoré by sme si mali skôr priať. Niekedy mám pocit, že už si nezávidíme iba väčší byt, lepšie auto alebo krajšiu dovolenku. Začali sme si závidieť aj to, keď niekto niečo vytvorí. A pritom nakrútiť film nie je súťaž o to, kto koho porazí. Je to niekoľkoročná práca desiatok a stoviek ľudí, ktorí do toho vložia čas, peniaze, talent aj kus vlastného života. Vrátim sa k tomu najdôležitejšiemu, a to k divákom. Ich reakcie sú zatiaľ naozaj veľmi pozitívne. A pre mňa je to najväčšia odmena. Kritika je súčasť filmového života a patrí k nemu.

Keď po projekcii príde za mnou človek a povie mi: „Ďakujem, dnes som sa dozvedel niečo o človeku, o ktorom som si myslel, že ho poznám,” vtedy mám pocit, že sme ten film natočili správne. Lebo film nakoniec nevzniká pre kritika ani pre režiséra. Vzniká pre človeka, ktorý si sadne do tmy a dve hodiny nám požičia svoje oči, uši a srdce.

29 fotiek v galérii

Režisér Juraj Štepka

Zdroj: Branislav Wáclav / Aktuaity.sk

Narážam najmä na osobné reakcie, k internetovej kritike sa ešte dostaneme.

Fyzická reakcia diváka je pre mňa nesmierne dôležitá. Bol som na všetkých premiérach a ani z jednej som neušiel. Stál som pred kinom a každý, kto chcel, mohol za mnou prísť, podať mi ruku – alebo mi ju nepodať – a povedať mi svoj názor priamo do očí. Kritiku mám rád. Naozaj. Kritika nás môže posúvať dopredu.

Stále hovorím: Robme lepšie filmy a navzájom sa inšpirujme. Ale potom je tu zvláštny paradox. V sále filmu zatlieskame, a keď prejdeme dverami von, zrazu sme veľmi odvážni na internete. Pritom nie je nič zlé na tom prísť za režisérom a povedať mu: „Nepáčilo sa mi to. Herec ma nepresvedčil, kamera sa mi nepáčila, podľa mňa ste nezvládli prácu s hercom.” Nech to pokojne povie. Ja si to vypočujem. Len za svojím názorom treba stáť. A možno je to pre mňa o to zaujímavejšie, že môj film je práve o hrdinstve. O človeku, ktorý sa dokázal postaviť za svoje rozhodnutie a platiť zaň až tú najvyššiu cenu. Golian ide na smrť a neodvolá to, čo urobil. Dnes už, našťastie, nemusíme dokazovať odvahu týmto spôsobom. Aj dnes existuje istý druh odvahy povedať človeku svoj názor do očí a potom si za ním stáť.

Internet zmenil nástroje, nie človeka. Kedysi sa ľudia hádali na námestí, dnes sa hádajú za klávesnicou. A klávesnica je zvláštna zbraň – dá sa za ňou byť veľmi odvážny, pretože človek nevidí tvár toho, komu práve ublížil. Lenže slová majú váhu. Keď ich raz vypustíte, už ich neviete vziať späť. Vážim si človeka, ktorý príde a povie mi: „Juraj, toto sa ti nepodarilo.” Možno s ním nebudem súhlasiť. Ale podá mi ruku, pozrie sa mi do očí a stojí za svojím slovom. A to je podľa mňa malá, ale celkom dôležitá forma dnešného hrdinstva.

Po čerstvej premiére na festivale Cinematik sme priniesli aj informáciu, že ste film premietli ozbrojeným zložkám Slovenskej republiky, boli prítomní aj pamätníci bojov v SNP Vladimír Strmeň a Branislav Tvarožek. Vo filme ste ich aj spracovali – konkrétne Branislava Tvarožka. Ako hodnotia filmové spracovanie?

Braňo Tvarožek bol pre nás veľkou inšpiráciou. Pred nakrúcaním sme hľadali ľudí, ktorí boli priamo pri generálovi Golianovi. Branislav Tvarožek bol jedným z posledných, ktorí túto osobnú skúsenosť ešte mohli odovzdať. Navštívili sme ho a urobili s ním sériu rozhovorov. Mňa zaujímalo najmä obdobie na Donovaloch. A položil som mu aj jednu otázku, ktorá ho, myslím, trochu zaskočila. Spýtal som sa ho, či sa jeho ruky niekedy dotkli generála Viesta. Povedal mi, že som po osemdesiatich rokoch prvý človek, ktorý sa ho na to opýtal. A potom prišiel krásny moment.

Stiahol ruku a povedal: „Nie. Ja som bol vojačik a on bol generál. Predsa veľký generál by mi nepodal ruku.” V tej chvíli som si uvedomil, že niekedy sa história ukrýva v úplne malej veci. V ruke, v pohľade, v jednej vete. Braňo mi potom opísal scénu z Donovál, zo Sopotnickej doliny. Tú scénu som použil vo filme. A priznám sa, že som ju už ďalej neoveroval. Ani si ju nechcem overovať. Verím Braňovi Tvarožkovi. Bol to zásadový človek, ktorý celý život hovoril to, čomu veril. A práve preto, že sa nikdy nepovažoval za hrdinu, som mu veril ešte viac.

Dokonca sa ma pýtal: „Prečo ma dávate do filmu? Veď ja nie som hrdina. Tam majú byť iní.” A hovoril mi, že neurobil nič hrdinské, pretože nedokázal zachrániť generálov Goliana a Viesta. Lenže možno práve toto je na ňom najväčšie. Človek, ktorý urobil, čo mohol, prežil vojnu, prežil režim a celý život si neniesol na hrudi medailu za hrdinstvo. Pre mňa boli jeho oči možno posledné oči, ktoré ešte mohli hovoriť o Golianovi a Viestovi z vlastnej skúsenosti. A keď taký človek niečo povie, režisér by mal byť niekedy múdry a mlčať.

29 fotiek v galérii

Ondrej Hraška a Juraj Štepka

Zdroj: Tina Botková

Čo hovoril na film?

Bol dojatý. Povedal mi, že mi dá po riti za to, že som tú scénu použil. Potom mi však podal ruku a poďakoval. Dodal, že zvuk mohol byť lepší. Práve preto, že prežil, mohol podať svoje svedectvo. Mohli sme ho počuť. Mohli sme sa ho pýtať. A mohli sme z toho príbehu niečo zachovať aj pre ďalšie generácie. On celý život niesol v sebe pocit, že možno mal urobiť viac, ale ja si myslím, že človek, ktorý prežil hrôzy vojny a zostal verný generálovi Viestovi, nemá byť po osemdesiatich rokoch súdený za to, že zostal nažive. Možno je to jedna z najťažších vecí, ktoré si pri príbehoch o vojne musíme uvedomiť: prežiť nie je vina. A Braňo Tvarožek prežil možno práve preto, aby nám ešte dnes mohol povedať, čo videl.

Ako to hodnotí náš druhý bojovník z Povstania, pán Vladimír Strmeň, ktorý bol tiež osobne na premiére?

Vlado Strmeň je môj osobný priateľ. Natočil som o ňom film Mlčanie, ktorý sa stal trvalou expozíciou Múzea SNP. Pravidelne sa zúčastňuje na našich besedách a chodí po obciach, kde sa film premieta. Film sa mu veľmi páči. Akékoľvek odchýlky si nepripúšťa.

Jedinú vec, ktorú mi vytkol ako mylnú, bola postava Michala Kubovčíka (stvárnil ho vo filme Mlčanie, pozn. red.). Vlado bol v tom čase chudší ako Michal a hladnejší, takže váha nesedí. Povedal však, že mu to nevadí.

K filmu zaznela aj kritika, že ste si viacero scén prispôsobili. Napríklad ide o postavu doktora, ktorú stvárňuje Matúš Kvietik. Viacerí historici aj dokumentaristi hovoria, že ide o Gustáva Husáka, no vy ste ho tam nepriznali. Ako to máme chápať?

Toto je môj Golian. A môj filmový Golian nie je učebnica dejepisu. Je to podľa mňa veľmi dôležité rozlíšiť. Na historické fakty a ich odborné spracovanie máme monografie, archívy a historikov. Keby som chcel natočiť dokumentárnu monografiu o Golianovi, natočím dokument. Ale ja som chcel natočiť hraný film, ktorý sa dostane k ľuďom. Je to podobné ako pri literatúre. Máte monografiu a máte román. Obidva môžu hovoriť o tom istom človeku alebo období, ale používajú iné prostriedky. Vo svojom Golianovi som si dovolil dramatizovať postavy aj dej. Nie je mojou ambíciou pomenovať každého človeka, ktorý sa v tom období niekde objavil. Keby sme každú historickú postavu museli vysvetliť a pomenovať, film by mal dvadsať hodín a divák by si na konci už nepamätal, kto komu podal ruku. Takže poviem úplne jasne, v mojom filme nevystupuje doktor Gustáv Husák. Ak v ňom niekto vidí Husáka, je to jeho interpretácia. Rovnako vo filme nevystupuje biskup Vojtaššák.

Možno sa časom dočítam, že tam vystupuje Stalin alebo Goebbels, ale ani tí tam nie sú. Prečo som to urobil? Pretože som nechcel nakrútiť katalóg historických osobností. Chcel som dramaticky zachytiť dobu, v ktorej sa Golian pohyboval. Niektoré skupiny a postoje som preto pre film zlúčil do výraznejších postáv. Je to filmová skratka a štylizácia. V hranom filme je legitímnym rozprávačským prostriedkom – pokiaľ divákovi netvrdíte, že sleduje doslovný historický záznam. Nechcel som film iba pre historikov. Chcel som, aby mu rozumel človek, ktorý o Golianovi vie možno iba to, že po ňom máme pomenovanú ulicu, niekde na okraji Petržalky. Preto som musel históriu preložiť do filmového jazyka. A filmový jazyk má svoje zákonitosti. Musíte krátiť, spájať, dramatizovať, vytvárať konflikty a niekedy aj mlčať. Inak nenatočíte film, ale ilustrovanú prednášku.

Našťastie žijem v dobe, keď o tom ešte stále môžem slobodne rozhodovať ja ako režisér. Ak raz vznikne úrad, ktorý bude rozhodovať, ktorú postavu smiem vo filme pomenovať a ktorú nie, budem mať jednoduché riešenie. Zavesím kameru na klinec.

29 fotiek v galérii

Fotografie z nakrúcania filmu o veliteľovi povstania Jánovi Golianovi

Zdroj: STVR

Padla kritika aj ku konverzácii v cele medzi uväzneným generálom Golianom a nemeckým admirálom Canarisom, že dialóg sa v skutočnosti nemusel odohrať.

Nemusím nikomu dokazovať, že tá konkrétna veta, ktorú vo filme vysloví Golian, zaznela v konkrétny deň a v konkrétnej cele. To by už nebol hraný film, ale stenografický záznam. Podstatné pre mňa bolo, že Ján Golian a Wilhelm Canaris sa vo Flossenbürgu v rovnakom čase nachádzali. A práve táto historická okolnosť mi otvorila priestor pre filmovú predstavivosť. Ako režisér som si dovolil posadiť týchto dvoch mužov do jednej cely. Veľký nemecký admirál a slovenský generál. Dvaja vojaci, dvaja ľudia, ktorí sa ocitli na konci svojich životných ciest a ktorých osudy spojila tá istá tragická mašinéria. Či sa ich rozhovor odohral presne tak, ako ho vidíme vo filme, to nevieme. A ani netvrdím, že áno.

Tvrdím však, že film má právo položiť otázku: Čo by si títo dvaja muži povedali, keby v tej cele spolu naozaj sedeli? A práve v tom je pre mňa sila tej scény. Nejde iba o rozhovor dvoch historických postáv. Je to rozhovor dvoch svetov, dvoch skúseností a dvoch mužov, ktorí už nemajú veľmi čo stratiť. V takej chvíli sa zrazu dá hovoriť o veciach, o ktorých sa predtým hovoriť nedalo. Preto som tú scénu nakrútil. Nie preto, aby som falšoval históriu, ale aby som cez dramatickú situáciu umožnil postavám pomenovať to, čo je pre príbeh podstatné. Keby som chcel zaznamenať iba to, čo máme presne doložené v archívoch, nenakrúcali by sme film, ale veľmi zaujímavý historický protokol. Práve fikcia niekedy umožní položiť otázku, na ktorú nám archív už odpoveď nedá.