Robert Fico preventívne pripravuje Slovákov na kapituláciu pred Ruskom (komentár Petra Weissa)

Mníchov 1938, SNP, oslobodenie, rok 1968, SNP, Dubček aj Husák sú pre Fica dielikmi jednej skladačky. Prípravy na to, že sa Slovensko znovu stane súčasťou ruského sveta.  

Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.

Robert Fico rád hovorí o historickej pravde. Problém je, že v jeho podaní sa dejiny menia podľa toho, či sa pozerá na Západ, alebo na Východ a či to prospeje mobilizácii jeho voličov. Keď hovorí o Mníchove 1938, pripomína zradu.

Tvrdí, že nás „zmluvne zaviazané demokratické mocnosti“ oklamali a predhodili Hitlerovi „ako upečené kura“. Spolieha sa na to, že historické jadro tejto vety je pravdivé. Mníchovská dohoda bola katastrofálnym zlyhaním politiky appeasementu. Československo bolo prinútené prijať rozhodnutie, pri ktorom ani nesedelo za stolom.

Lenže Fico túto dejinnú skúsenosť používa v debate o dnešnej spojeneckej solidarite v NATO. A tam už paralela prestáva fungovať. Československo malo v roku 1938 spojeneckú zmluvu iba s Francúzskom, nie s Britániou. A dnešné Slovensko nie je objektom rozhodovania cudzích mocností, lebo v NATO sedí za stolom ako plnoprávny člen.

Historik Jakub Drábik preto Ficovu argumentáciu oprávnene zaradil do starého naratívu „Západ nás zradil, preto sa musíme orientovať na Východ“. Jeho kolega Martin Posch ju označil za porovnanie „postavené na hlavu“ a hovorí priamo o ohýbaní dejín podľa aktuálnej politickej potreby.

Ešte väčší problém je v tom, kde Fico svoj príbeh ukončí. Už 1. septembra 1939 totiž armáda Slovenského štátu spolu s Wehrmachtom prekročila hranice Poľska. Slovensko teda už nebolo pasívnou obeťou rozhodovania veľmocí. Režim Jozefa Tisa sa stal Hitlerovým spojencom a zúčastnil sa útoku, ktorým sa začala druhá svetová vojna.

A jeden z hlavných protagonistov tohto režimu Alexander Mach nadšene písal o „Slovákoch kráčajúcich verne po boku nemeckého národa, ruka v ruku s Berlínom“ a označil tento boj za „spravodlivý“.