Americký jezuita: Cirkev sa k mnohým homosexuálom správala ako k malomocným. Nestačí ich iba tolerovať

Jezuitský kňaz James Martin patrí medzi najvýraznejšie hlasy, ktoré sa v Katolíckej cirkvi zastávajú LGBTQ+ ľudí. V rozhovore pre Aktuality.sk hovorí o homofóbii v cirkvi, politike v kostoloch aj o tom, kde hľadať Boha v čase vojen a utrpenia.  

Katolícka cirkev na Slovensku patrí pri témach sexuality, rodiny či LGBTQ+ ľudí medzi najkonzervatívnejšie hlasy vo verejnej debate. Vyjadrenia niektorých kňazov a cirkevných predstaviteľov pritom queer ľudia často vnímajú ako odmietavé či zraňujúce.

Aj v samotnej Katolíckej cirkvi však pôsobia kňazi, ktorí sa dlhodobo zastávajú LGBTQ+ veriacich a hovoria o tom, že ich cirkev nemá iba tolerovať, ale skutočne prijať. Jedným z najznámejších je americký jezuita James Martin.

Patrí medzi najvýraznejšie katolícke hlasy v Spojených štátoch. Je kňazom, autorom viacerých kníh a editorom jezuitského magazínu America. Založil tiež projekt Outreach, ktorý sa venuje LGBTQ+ katolíkom. Jednou z jeho najznámejších kníh je Building a Bridge, v ktorej píše o vzťahu medzi Katolíckou cirkvou a LGBTQ+ komunitou.

Opakovane sa stretol aj s pápežom Františkom a v septembri 2025 ho na súkromnej audiencii prijal aj pápež Lev XIV.

„Najzákladnejším učením cirkvi je, že Boh každého človeka stvoril a každého miluje. A to zahŕňa aj LGBTQ+ ľudí,“ hovorí Martin v rozhovore pre Aktuality.sk.

Rozprávali sme sa s ním aj o tom, čo dnes znamená byť dobrým kresťanom, prečo sa mladí ľudia vzďaľujú od cirkvi, kde je Boh počas vojen a utrpenia či prečo by podľa neho kňazi nemali hovoriť ľuďom, koho majú voliť.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• Prečo podľa neho nestačí LGBTQ+ ľudí v cirkvi iba tolerovať,
• čo má cirkev robiť, keď sa queer ľudia cítia jej slovami zranení alebo odmietnutí,
• prečo by kňazi nemali odporúčať konkrétne politické strany či kandidátov,
• a čo odpovedá človeku, ktorý sa pri utrpení nevinných pýta, kde je Boh.

5 fotiek v galérii

James Martin

Zdroj: James Martin

Čo dnes znamená byť dobrým kresťanom?

Znamená to to isté ako vždy: nasledovať Ježiša tak, ako k tomu pozýval svojich učeníkov pred 2 000 rokmi a ako k tomu pozýva nás dnes. Znamená to žiť život naplnený láskou, milosrdenstvom a súcitom.

Má byť dobrým kresťanom stále rovnaký význam aj vo svete, v ktorom sa náboženstvo niekedy používa skôr na rozdeľovanie ľudí než na ich spájanie?

Úprimne si myslím, že rozdelenie bolo vždy niečím, čomu museli kresťania čeliť. Napríklad na začiatku cirkvi, v prvom storočí, sa prví kresťania oddeľovali od židovskej komunity, takže medzi nimi prirodzene vznikalo určité napätie.

Neskôr, ešte predtým, než sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše, kresťania čelili obrovskému prenasledovaniu, ako vieme. Dalo by sa teda povedať, že spoločnosť bola „rozdelená“. A, samozrejme, rozdelenia vždy existovali aj v samotnej cirkvi, už od čias, keď sa svätý Peter a svätý Pavol nezhodovali v určitých otázkach.

Potom, po vzniku islamu a potom počas protestantskej reformácie, vznikli ešte väčšie rozdelenia. Ako sme sa však naučili z Druhého vatikánskeho koncilu, cirkev neodmieta nič z toho, čo je pravdivé v týchto denomináciách a náboženstvách. Je úžasné, že dnes sa oveľa väčší dôraz kladie na vzájomný rešpekt a dialóg medzi náboženstvami.

Často hovoríte o dôležitosti dialógu a o tom, že treba stretávať ľudí tam, kde práve sú. Prečo je niekedy pre kresťanov také ťažké počúvať ľudí, ktorí majú odlišné názory, skúsenosti alebo spôsob života?

Pravdepodobne z rovnakého dôvodu, prečo je to ťažké pre kohokoľvek. Nikto si nechce pripustiť, že sa mýli. Je to jednoducho súčasť našej nedokonalej ľudskej prirodzenosti.

A, samozrejme, je v tom aj trochu arogancie. Všetci máme tendenciu myslieť si, že práve „náš spôsob“ je ten najlepší. Pri kresťanoch sa navyše môže objaviť pocit: „Som dobrý kresťan, takže všetko, čo si myslím, musí byť správne.“ Jedným z nebezpečenstiev pre kresťana je teda presvedčenie, že Boh je v každom spore vždy na jeho strane.

Kľúčom je skutočne počúvať druhého človeka, zamyslieť sa nad tým, či nás nemôže niečo naučiť, a aj keď s ním nesúhlasíme, správať sa k nemu s rešpektom.

Mnohí mladí ľudia dnes hľadajú zmysel života, no zároveň sa veľa z nich cíti vzdialených od cirkvi. Ako môže Katolícka cirkev osloviť mladých ľudí a ukázať im, že v nej majú svoje miesto?

Tak, že bude robiť to, čo robil Ježiš: stretávať ich tam, kde sú. Nezabúdajme, že Ježiš nesedel vo svojom rodnom Nazarete a nečakal, kým za ním ľudia prídu. Po svojom krste cestoval po celej Judei a Galilei.

Počas týchto ciest hovoril s ľuďmi spôsobom, ktorému dokázali porozumieť. Používal napríklad podobenstvá, ktoré, ako povedal jeden odborník, vychádzali „z prírody a každodenného života“.