Masový hrob po 83 rokoch prehovoril. Nález na Ukrajine znovu rozdúchal spor s Poľskom

Na okraji poľa na západe Ukrajiny sa toto leto archeológovia a historici skláňali nad ľudskými kosťami, ktoré v zemi ležali viac než osemdesiat rokov. Nešlo o ďalšie obete súčasnej ruskej invázie. Pozostatky patrili Poliakom zavraždeným počas jednej z najtemnejších kapitol poľsko-ukrajinských dejín. Volyňský spor, ktorý desaťročia rozdeľuje obe spoločnosti, sa tak opäť vracia do politiky – práve v čase, keď Varšava a Kyjev potrebujú jeden druhého viac než kedykoľvek predtým.  

Scénu z letných exhumácií opísal americký The Wall Street Journal: pri poli na Ukrajine stáli ľudia okolo čerstvo odkrytých ľudských kostier. Na prvý pohľad by obraz mohol pripomínať desiatky miest, na ktorých vyšetrovatelia od roku 2022 dokumentujú obete ruskej vojny proti Ukrajine.

Tieto kosti však pochádzali z inej vojny a z iného nepriateľstva.

V Ostrówkach a susednej Woli Ostrowieckej na Volyni poľskí a ukrajinskí odborníci v lete 2026 pokračovali v pátraní po Poliakoch zavraždených v roku 1943 príslušníkmi Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a ďalšími účastníkmi útokov.

Poľský Inštitút národnej pamäti (IPN) začal exhumácie 13. júla. Miesta hrobov našli už počas prieskumu v apríli a ukrajinské ministerstvo kultúry následne vydalo povolenie na práce.

Do 7. augusta odborníci odkryli pozostatky 55 ľudí. Medzi nimi bolo 26 detí. Štyridsaťosem tiel ležalo v masovom hrobe vo Woli Ostrowieckej, ďalších šesť pri bývalej škole v Ostrówkach a pozostatky jednej ženy našli v samostatnom hrobe. Obete boli 30. augusta, presne 83 rokov po útoku na obe dediny, pochované na miestnom cintoríne.

Dediny, ktoré zmizli

Ostrówki a Wola Ostrowiecka dnes prakticky neexistujú. V auguste 1943 tam však žili stovky poľských rodín.

Tridsiateho augusta prišiel útok. Podľa poľského IPN sa na vraždení okrem jednotiek UPA podieľala aj časť obyvateľov okolitých ukrajinských dedín. Poľská strana uvádza, že v oboch obciach bolo zabitých viac ako tisíc ľudí. Pri skorších exhumáciách v rokoch 1992, 2011 a 2015 sa podarilo nájsť a pochovať pozostatky 674 obetí.

Nálezy z tohto leta ponúkajú mrazivý obraz posledných chvíľ zavraždených.

IPN uviedol, že telá v jednej z jám boli nahádzané bez poriadku, bez rakiev. Na viacerých lebkách odborníci našli známky mimoriadne silných poranení. Medzi kosťami ležali medailóniky, krížiky, gombíky, spony či šperky – drobné predmety, ktoré po osemdesiatich rokoch zostali jediným spojením medzi anonymnými obeťami a ich niekdajšími životmi.

Cieľom výskumu preto nie je iba spočítať mŕtvych. Odborníci odoberajú DNA a vyzývajú potomkov rodín z Ostrówek a Woli Ostrowieckej, aby poskytli porovnávacie vzorky.

„Chceme im vrátiť mená a priezviská,“ zhrnul zmysel prác zástupca šéfa IPN Karol Polejowski.

Volyň, ktorá nikdy celkom nezmizla

Masové vraždy Poliakov na Volyni a vo východnej Haliči patria k najťažším témam vzťahov medzi Varšavou a Kyjevom.

V rokoch 1943 až 1945 uskutočňovali OUN a UPA kampaň namierenú proti poľskému civilnému obyvateľstvu. Odhady celkového počtu zabitých sa medzi historikmi líšia; poľské zdroje často hovoria približne o 100-tisíc obetiach.

Poľský štát tieto udalosti označuje za genocídu. Na Ukrajine je historická pamäť komplikovanejšia. UPA je pre časť spoločnosti symbolom boja za ukrajinskú nezávislosť proti Sovietskemu zväzu a zároveň proti nacistickému Nemecku. Pre mnohých Poliakov je však predovšetkým organizáciou zodpovednou za systematické vraždenie poľských civilistov.

Oba obrazy môžu existovať vedľa seba práve preto, že dejiny ukrajinského nacionalistického hnutia počas druhej svetovej vojny neboli jednoduchým príbehom jedného spojenectva.

Organizácia ukrajinských nacionalistov, najmä jej banderovské krídlo OUN-B, pred nemeckým útokom na Sovietsky zväz s nacistickým Nemeckom spolupracovala. Americké Múzeum holokaustu uvádza, že OUN poskytovala Nemcom vojenskú a spravodajskú podporu a jej aktivisti vstúpili s nemeckými jednotkami v roku 1941 do Ľvova. Členovia a sympatizanti ukrajinských nacionalistických štruktúr sa zároveň podieľali na protižidovskom násilí a spolupráci s nemeckými okupačnými orgánmi. Neskôr sa však časť ukrajinského nacionalistického hnutia dostala do konfliktu aj s Nemcami.

Keď minulosť vstúpi do dnešnej vojny

Poľsko sa po ruskej invázii vo februári 2022 stalo jedným z najdôležitejších politických, logistických a vojenských partnerov Ukrajiny. Cez jeho územie prúdila významná časť západnej pomoci a krajina prijala veľké množstvo ukrajinských utečencov.

To však nezmazalo historické konflikty.

Napätie sa v roku 2026 opäť zvýšilo po tom, čo bola jedna z ukrajinských vojenských jednotiek pomenovaná na počesť UPA. V Poľsku rozhodnutie vyvolalo prudkú reakciu. Reuters v júni konštatoval, že rozdielny pohľad na dejiny druhej svetovej vojny sa opäť stal vážnym problémom vo vzťahoch oboch krajín.

Poľský prezident Karol Nawrocki dlhodobo požaduje od Kyjeva jednoznačnejší postoj k volynským masakrom a širšie povolenie na pátranie po obetiach a ich exhumácie.

Kyjev sa na druhej strane snaží oddeliť súčasný význam UPA v ukrajinskej pamäti – ako symbolu protisovietskeho odporu – od jej zločinov proti Poliakom. Pre Ukrajincov je otázka národného odboja mimoriadne citlivá v čase, keď krajina opäť bojuje proti Moskve o vlastnú existenciu.

Zelenskyj otvára archívy

V júli prišiel z Kyjeva signál, že spor nechce nechať prerásť do otvorenej politickej krízy. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj oznámil, že štát otvorí archívy Bezpečnostnej služby Ukrajiny aj zahraničnej rozviedky týkajúce sa „tragických udalostí 20. storočia na Volyni“. Prisľúbil tiež viac povolení na pátranie a exhumácie.

Reuters jeho krok interpretoval ako snahu napraviť zhoršujúce sa vzťahy s Varšavou. Zelenskyj zároveň pripomenul význam poľskej podpory od začiatku rozsiahlej ruskej invázie. Poľský premiér Donald Tusk reagoval na pripravované kroky Kyjeva pozitívne a deklaroval pripravenosť pokračovať v dialógu.

Ani na ukrajinskej strane pritom už nejde o úplné odmietanie samotnej tragédie. Šéf Ukrajinského inštitútu národnej pamäti Oleksandr Alforov v júli povedal poľskej agentúre PAP, že Ukrajina volynskú tragédiu uznáva a ako dôkaz uviedol práve povoľovanie pátrania a exhumácií. Podľa neho majú ďalšie povolenia nasledovať.

Archeológia namiesto politiky

O to väčšiu váhu majú exhumácie. Pod zemou totiž mizne priestor na politickú rétoriku. Zostávajú jednotliví ľudia – žena pochovaná osamote v lese, desiatky tiel v spoločnej jame, detské kostry, krížiky, gombíky.

Prvé údaje z výskumov zároveň ukazujú, aké komplikované bude rekonštruovať presný rozsah jednotlivých zločinov. Poľský historik Tomasz Stryjek napríklad upozornil, že počet pozostatkov nájdených na niektorých miestach sa môže líšiť od starších historických odhadov a môže vyvolať nové spory o interpretáciu prameňov.

Spojenectvo skúšané pamäťou

Pre Varšavu je dôležité, aby obete dostali mená, hroby a právo na historickú pravdu. Pre Kyjev je životným bezpečnostným záujmom udržať si podporu suseda, cez ktorého vedie jedna z jeho najdôležitejších ciest na Západ. Zároveň však Ukrajina počas vojny s Ruskom mimoriadne citlivo reaguje na všetko, čo sa týka vlastného príbehu národného odporu.

Keď 30. augusta v Ostrówkach pochovávali 55 nájdených obetí, medzi nimi 26 detí, nepochovávali iba ďalšie pozostatky z druhej svetovej vojny. Na jednom cintoríne sa stretli dve veci, ktoré poľsko-ukrajinské vzťahy nedokážu obísť: potreba pomenovať minulosť a potreba spolupracovať v prítomnosti.

Témy:
Volynský masaker
Volyn
Volynská oblasť

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.