Odišiel muž, ktorý prekoval slovenské poľnohospodárstvo. Július Medveď veril v silu slovenskej pôdy

Slovenské poľnohospodárstvo prišlo o veľkého vizionára, priekopníka moderného poľnohospodárstva, agrárneho ekonóma Júliusa Medveďa. Zomrel v utorok 29. septembra vo veku 92 rokov a opustil tento svet len dva dni po tom, čo z neho odišiel akademik Juraj Hraško. Obaja patrili k ambicióznej povojnovej generácii a mali veľký podiel na tom, že na sklonku osemdesiatych rokov 20. storočia bolo Slovensko potravinovo sebestačné.  

Väčšina poľnohospodárov, rovesníkov Medveďa, si ho pamätá ako ekonomického námestníka najdlhšie slúžiaceho ministra poľnohospodárstva Jána Janovica. V tandeme pracovali bok po boku skoro 30 rokov. Stretli sa na Slovenskej plánovacej komisii v oddelení ekonomiky, ktoré viedol Ján Janovic, neskorší riaditeľ Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva.

Boli odlišní postavami. Janovic, vysoký elegán s briadkou, priam aristokrat, druhý zreteľne menší, ale energický, jasne a presne formulujúci princípy ekonomickej reformy poľnohospodárstva, ktorú spoločne skoncipovali a začali realizovať od druhej polovice šesťdesiatych rokov. Janovica bolo viac vidno na verejnosti, ale bol to Medveď, ktorý svojou železnou vôľou nútil mladé inžinierske tímy v družstvách, aby pristupovali k podnikaniu na pôde tvorivo a rozvíjali okrem poľnohospodárskej výroby napríklad aj pridruženú výrobu.

Keď po roku 1990 prišli z Francúzska, Nemecka či Holandska experti skúmať slovenské poľnohospodárstvo, prekvapila ich vysoká miera diverzifikácie v podnikaní družstiev. Tzv. pridružené výroby družstiev sa zaoberali nielen stavebnou činnosťou, ale kooperovali s obuvníckymi aj odevnými závodmi, mnohé rozbehli výrobu kvalitných strojov na prípravu pôdy či sejačiek a získavali tak zdroje na financovanie poľnohospodárskej výroby.

Foto:
Armin Weigel
SITA/AP
Ilustračná snímka

Medveď rozpracoval systém diferenčných príplatkov, ktorý spravodlivo rozdeľoval dotácie medzi nížinnými a podhorskými podnikmi. Umožnila to aj bonitácia pozemkov podľa ich úrodnosti, o čo sa zasa postaral Hraško. Spolu s nimi pracovala celá plejáda vynikajúcich vedcov, výskumníkov, šľachtiteľov, ale aj predsedov družstiev, dnes by sme povedali manažérov.

Prečo prišiel Gorbačov do Cífera?

O období rokov 1969 až 1989 sa často hovorí ako o neslávnej ére normalizácie, z hľadiska rozvoja poľnohospodárstva to však bol čas najväčšieho rozvoja. Mnohí očakávali, že vybudovaná základňa po transformácii JRD na družstvá podielnikov poslúži ako dobrá odrazová doska do budúcnosti.

Chyba lávky. Slovenské poľnohospodárstvo nevyužilo príležitosť a krajina rýchlo stratila sebestačnosť najprv v živočíšnych a s výnimkou obilia a olejnín aj rastlinných produktoch. Ani tie však nedokážeme doma spracovať, pretože sa postupne rozpadol potravinársky priemysel a akú-takú konkurencieschopnosť si uchovali len niektoré potravinárske podniky, do ktorých zväčša vstúpil zahraničný kapitál.

Nielen pre Medveďa, ktorý zažil vrchol a potom postupný úpadok poľnohospodárstva, to bola tragédia. Rovnako ju vnímala celá generácia, ktorá vybudovala družstvá, špecializované podniky služieb až po rôzne spoločné výkrmne ošípaných.

Dnes hovoríme o tzv. industriálnom poľnohospodárstve. Bol to model inšpirovaný nie, ako sa dobovo hovorilo, sovietskym, ale skôr modelom veľkých amerických fariem. Ostatne, sami Sovieti sa nadchýnali americkými technológiami, no ich kolchozy nikdy nedosiahli úroveň slovenských.

Nebola to náhoda, že Michail Gorbačov, bývalý tajomník ÚV KSSZ pre poľnohospodárstvo, navštívil v roku 1986 JRD Cífer, ktoré je, mimochodom, technologicky aj dnes porovnateľné so špičkovými podnikmi.

Z čoho pramenila Medveďova túžba pozdvihnúť slovenské poľnohospodárstvo? Vyrástol v osemdetnej rodine kovoroľníka v čiernom Balogu a v desiatich rokoch už držal v ruke kosu. Mal ju odloženú ako relikviu a pamiatku nielen na svojho otca, ale aj na deda, ktorý kosisko vyrobil z pevného javorového dreva.

Keď v pätnástich rokoch uvideli spolužiaci na Obchodnej akadémii v Poprade menšieho, územčistého chalana s vypracovanými svalmi, pýtali sa ho, či je boxer alebo grécko-rímsky zápasník. Usmial sa a odvetil, že svaly mu „tuhli“ od kosy, sekery a píly.

Medveďovi rodičia gazdovali na tri a pol hektárovom hospodárstve. Neskôr ako vysokoškolák preto nemal nárok na sociálne, ale len na prospechové štipendium. Maloroľníckych samozásobiteľských hospodárstiev, ako mali Medveďovci, bola na Slovensku v tridsiatych aj povojnových rokoch väčšina – dve tretiny gazdovstiev mali výmeru do 5 hektárov, z toho do dvoch hektárov ich bolo takmer 90-tisíc (28 percent). Takíto „roľníci“ nemohli uživiť svoje rodiny bez hoci aj malého zárobku z iného zamestnania, nazývali ich „kovoroľníkmi“.

Krajina malých rentierov

Medveď si užil driny viac než dosť a túžil zmeniť slovenský vidiek a poľnohospodárstvo. Keď sa v roku 1968, v roku veľkých politických, ekonomických aj prostých ľudských nádejí aj sklamaní, rodila česko-slovenská federácia, zaradil sa medzi spolutvorcov usporiadania federálnych vzťahov. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v medziach režimu modernizoval agrárnu politiku. Jej výsledkom bola naozaj od gruntu zmenená slovenská dedina.

Ešte v deväťdesiatke bol fyzicky aj duchom svieži. Rovesníkom vravel: „Priatelia, neopúšťajte sa.“ V rozhovore pre Pravdu vtedy povedal, že „ak nám naozaj ide o sebestačnosť v potravinách, v zásade pre vlastníkov poľnohospodárskej pôdy musí platiť – buď budeš na pôde hospodáriť, alebo ju zo zákona na 20 – 30 rokov prenajmeš“.

Zdôraznil, že budúcnosťou krajiny nie je rentierske poľnohospodárstvo. „Máme desaťtisíce malých rentierov, ktorí nechcú, nevedia a nemajú kde chovať domáce zvieratá alebo efektívne pestovať ovocie, zeleninu a predajné poľné plodiny. Uprednostňujú predaj pôdy alebo žiadajú bez ohľadu na výnosnosť zvyšovanie nájomného, v čom im ide príkladom aj cirkev. Tá často prvá diktuje výšku nájomného za svoju pôdu. Sme krajinou s najmenšími parcelami a s najviac rozdrobeným vlastníctvom pôdy v Európe. Táto otázka je vo svojej podstate politická, dotýka sa väčšiny obyvateľov, ale nedá sa vyriešiť masovou komasáciou, ani keď to má byť za štátne peniaze. Dozrel čas na prijatie nového zákona o pôde vrátane novej úpravy podmienok jej užívania a prenájmu a nakladania s pôdou neznámych vlastníkov.“

Podobne ako akademik Juraj Hraško nabádal Medveď, aby sme dávali pozor na pôdu, živiteľku národa. „Potrebujeme skoncovať s parceláciou najbonitnejších pôd, nech sa to deje hoci aj pod navonok ušľachtilou zámienkou vytvárania tisícok pracovných miest. Zašli sme priďaleko a našim potomkom zabetónovaná pôda raz bude chýbať nielen z hľadiska produkcie potravín, ale vôbec ako základ zdravého životného prostredia.“

Čo dodať? Potravinová sebestačnosť a bezpečnosť, dnes veľmi narušená, je veľmi široký pojem. Ide o ekonomický, politický, kultúrny fenomén, ktorý vyjadruje nielen snahu, aby sa krajina vedela nasýtiť vlastnými kvalitnými, čerstvými, zdravými potravinami, aby sa ich produkciou zveľaďovala a skultúrňovala, ale aby tak vyjadrovala aj svoje sebavedomie a identitu k prostrediu, ktoré je pre ňu typické, jedinečné.

Ak sme dnes nesebestační, znamená to, že sme niečo v snahe zlepšiť život v našej krajine hlboko podcenili, že mrháme prírodným potenciálom aj kapitálom v tom najširšom slova zmysle, ktorý vybudovala generácia Júliusa Medveďa.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
poľnohospodárstvo
nekrológ

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.