Komik naložil koalícii: Taraba či Šimkovičová satiru nezvládajú. Tušia, že ich moc nemá pevné základy

Otec Silných rečí priznáva, že mocou katapultovaní politici satiru neznášajú, lebo tušia svoje slabé základy. Zároveň uvádza hru, ktorá zrkadlí rozbitú spoločnosť.  

Bývalá tvár politickej satiry a zakladateľ zoskupenia Silné reči Ján GORDULIČ po rokoch vymenil pódium za pozíciu manažéra. V rozhovore opisuje aj to, ako sa na Slovensku zmenila scéna politického humoru.

Upozorňuje pritom, že ľudia, ktorých do funkcií katapultovala len strana, satiru nezvládajú, pretože tušia, že ich moc nemá pevné základy.

Pri príležitosti uvedenia jeho novej divadelnej hry Pravda v háji sme sa rozprávali o limitoch humoru, stave polarizovanej slovenskej spoločnosti, no nevyhli sme sa ani spomienkam na Ťažký týždeň.

Čo sa ďalej dozviete:

• Prečo ľudia pri moci ako Tomáš Taraba či Martina Šimkovičová podľa neho nezvládajú satiru;
• kde leží jeho absolútna hranica a „no-go” zóna pri tvorbe vtipov;
• prečo považuje Silné reči za európsky unikát, z ktorého dokáže plnohodnotne vyžiť pätnásť komikov;
• a ako jeho novú divadelnú hru o rozdelenej rodine inšpirovali hádky na sociálnych sieťach a anexia Krymu.

Ako podľa vás vyzerá politický humor v súčasnosti?

Zmenilo sa hlavne to, že dnes robia humor samotní politici. Kedysi sme vymýšľali, ako z reálnej udalosti urobiť vtip. Dnes robia vtipy priamo politici a otázkou zostáva, čo sa k tomu dá ešte pridať, ako to zasadiť do kontextu a čo s tým vieme urobiť my, keď je už samotná politika smiešna.

5 fotiek v galérii

Ján Gordulič

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Boja sa politici humoru, keď ho sami vytvárajú?

Nechcú to robiť zámerne. Polovica ľudí sa na tom nesmeje a druhá polovica tvrdí, že si z nich robíte srandu a hádžete im polená pod nohy. Nerobia to preto, aby to bolo smiešne, ale vždy to tak vypáli.

Diktátori, ľudia pri moci a najmä tí, ktorých do funkcií doslova katapultovalo — ako Tomáš Taraba, Matúš Šutaj Eštok či Martina Šimkovičová — to veľmi nezvládajú. Tušia totiž, že ich moc nemá pevné základy. Nejde o prípad, keď človek na sebe celý život makal, vypracoval sa a teraz chce niečo vrátiť spoločnosti, lebo už má zarobené. Strana ich jednoducho dosadila do pozície, zrazu majú pred menom funkciu ministra či štátneho tajomníka, a keď si z nich niekto robí srandu, znevažuje ich funkciu. Nemajú nič iné, čoho by sa chytili, preto humor nemajú veľmi v láske.

Kde je pre vás hranica, respektíve „no-go” zóna pri politickom humore a satire?

Toto je storočná otázka, kde ležia hranice humoru. Pre mňa platia dve základné pravidlá.

Prvým je nerobiť si srandu z vecí, za ktoré ľudia nemôžu. Nebudem si robiť žarty z toho, že je niekto na vozíčku, ako vyzerá, či je tučný alebo chudý. Zakoktávanie Andreja Danka je na pováženie — či je to fyziologická vec a jeho mozog nevie fungovať lepšie, alebo by sa toho zbavil, keby si dával pozor a išiel na rečnícke školenie. Pravidlo číslo jedna teda znie: robiť si srandu z toho, čo ľudia robia, nie z toho, akí sú.

Druhé pravidlo hovorí, že čím je vtip drsnejší, tým musí byť vtipnejší. Ak sa do niekoho pustíte veľmi prísne a drsne, musí to byť naozaj dobrý vtip, aby sa do toho oplatilo ísť. Najhoršie je, keď je niekto len drsný, vulgárny, xenofóbny, rasistický či homofóbny, no chýba tomu vtip. Treba to vedieť vyvážiť.

Pred dvoma rokmi v rozhovore Lucia Sitár Pazičová, hlavná scenáristka Ťažkého týždňa, spomínala, že vtip o Kuffovom čele by jej neprešiel, keď s vami pripravovala reláciu. Zmenilo sa odvtedy niečo?

Muselo by to byť opäť mimoriadne vtipné a nesmelo by to byť postavené len na tom čele. Ak sa do niekoho pustíme a spomenieme to raz v dobrom kontexte, tak v poriadku. Ak by však celá relácia mala stáť na tom, aké má niekto čelo, do toho primárne nejdem.

Behá vám teraz po rozume nejaký konkrétny príklad politika či političky, z ktorých výzoru sa robí sranda, no vy by ste do toho nešli?

Môžeme spomenúť Rudolfa Huliaka. Podľa mňa stačí pustiť samotný záznam. Huliakov pád zo stoličky sú hotové silvestrovské scény. Nepostavil by som na tom celú minútu relácie, ale použil by som to ako ilustráciu, napríklad s komentárom: „Keď bude padať vláda, bude to vyzerať takto.” Stalo sa to, všetci to videli. On si mohol dať pozor na stoličku a STVR mohla mať inak navrhnuté štúdio.

Neľutujete s odstupom času, že ste v Ťažkom týždni skončili? Materiálu je dnes obrovské množstvo a relácii sa darí.

Snažím sa neľutovať svoje minulé rozhodnutia. Väčšinou to uzavriem tak, že s informáciami a v situácii, v akej som v danom momente bol, som urobil najlepšie možné rozhodnutie. Fandím im a držím im palce. Občas mám momenty, keď si poviem: „Wau, majú 400-tisíc, 500-tisíc či 600-tisíc videní, mohol som tam byť ja, teraz to idú robiť v Česku…”

Ale zároveň ma nesmierne bavia Silné reči a baví ma moja dcéra, s ktorou trávim veľa času. Všetko je tak, ako má byť.

Nachádzame sa v nových priestoroch Silných rečí. O tri roky to budú už dve dekády, čo vediete túto stand-upovú formu. Ako toto zoskupenie vlastne oficiálne nazývate?

Ja tomu hovorím stand-up comedy šou. Ale pokojne môžeme používať aj označenie skupina alebo zoskupenie.

Bude to 20 rokov, čo ušlo ako voda. Čakali ste na začiatku niečo takéto?

Nečakal som, že z toho vznikne niečo takéto. Zároveň je to každý rok rovnako ťažké, len riešime iný typ problémov. Teraz máme napríklad problém s veľkosťou a udržateľnosťou. Keď rastiete a máte viac komikov, chcete, aby mal každý dostatok vystúpení mesačne. Tým pádom musíte nafúknuť počet šou, čo sa už nedá riadiť s notebookom z kaviarne. Potrebujete sklad, lízingy, kanceláriu.

Keď potom nastane pokles, obrovský tanker neotočíte zo dňa na deň; keď otočíte kormidlom, zmena smeru sa prejaví až o dva dni. Stále fungujete s podobnou maržou a ziskovosťou. Ak príde výkyv ako teraz, keď ľudia narazili na svoj strop v míňaní a vyčerpali úspory, pociťujeme to aj my. Predať rovnaký počet lístkov stojí oveľa viac práce.

Aká je situácia z hľadiska konkurencie na slovenskom trhu?