Filova výstava v SNG opäť rozdelila verejnosť. Kurátor Kordoš: Som zvyknutý pracovať pod tlakom

V Slovenskej národnej galérii otvorili unikátnu výstavu diela Rudolfa Filu nazvanú Maliar medzi Erosom a Thanatom. Kurátorom expozície je žiak a priateľ významného umelca Vladimír Kordoš, ktorý nám porozprával o Rudolfovi Filovi, ako aj o okolnostiach vzniku výstavy.  

Rudolf Fila je veľmi silná a obsažná osobnosť. Dá sa to vystihnúť jednou výstavou?

Vystihnúť Filu v celej jeho šírke jedinou výstavou je veľmi ťažké. Fila nebol len maliar, bol to mysliteľ, spisovateľ, brilantný pedagóg a človek nepretržitého vnútorného dialógu. Preto som nešiel cestou mechanickej chronológie, ale kládol som dôraz na vnútornú drámu a jadro jeho tvorby – na dialóg medzi Erosom a Thanatom, medzi tvorivou energiou a vedomím pominuteľnosti.

Na čo ste sa zamerali?

Sústredil som sa na to, čo je na Filovi najoriginálnejšie: na jeho princíp premaľby a apropriácie. Zároveň bolo dôležité ukázať ho v plnej maliarskej suverenite – nielen ako konceptuálneho autora, ale ako maliara mimoriadnej senzuality, ktorý dokázal jediným ťahom štetca prepojiť storočia.

Ako ste k tejto úlohe pristúpili? Snívali ste o niečom takom, boli ste iniciátorom, alebo prišla ponuka byť kurátorom tohto projektu ako náhla výzva?

Prišlo to skôr ako vnútorná povinnosť. Celé roky po Filovom odchode tu bol obrovský dlh. Keď ma oslovila Slovenská národná galéria, bolo mi jasné, že sa o to chcem pokúsiť. Pripraviť takúto výstavu som chcel aj preto, že som s ním prežil desaťročia intenzívneho dialógu. Vzal som to ako splátku človeku, ktorý pre mňa i pre časť mojej generácie znamenal veľmi mnoho.

Ako dlho ste na projekte pracovali a s kým?

Približne od marca tohto roka. Ale tento úmysel nosím v hlave prakticky celých šesť rokov od Filovej smrti. Na výstave takéhoto rozsahu človek nikdy nepracuje sám. Kľúčovú rolu zohral realizačný tím SNG a moji blízki priatelia, všetko obdivovatelia jeho tvorby. Vďaka tomuto tímu sa mi podarilo premeniť ponúknuté priestory na architektonický celok, ktorý umožnil prezentovať Filovo dielo podľa mojich predstáv.

Aký materiál ste mali k dispozícii a čo ste museli získavať?

Najprv bolo potrebné zmapovať zbierkový fond v slovenských galériách i diela nachádzajúce sa v zahraničí a preveriť možnosti ich zapožičania do SNG. Paralelne som oslovil väčších aj menších súkromných zberateľov diel Rudolfa Filu na Slovensku, v Čechách a na Morave. Postupne som tak získaval jasnú predstavu o štruktúre výstavy.

Keď už mala výstava po začiatočnom nadšení a dohode medzi mnou, dedičmi a vedením SNG pevnú podobu – pokiaľ ide o výber diel aj priestorové riešenie – rodina Rudolfa Filu náhle zmenila názor, čo napokon deklarovala aj verejne v Denníku N. S dedičmi som si dohodol osobné stretnutie, no výsledok znel nekompromisne: „Bolo by nešťastím, keby ho mladí ľudia začali vnímať cez výstavu organizovanú touto garnitúrou. Neustúpime ani o krok.“ Následný rozhovor v Denníku N mal už vyslovene kampaňový charakter.

Niektorí zberatelia pod vplyvom tejto nečakanej situácie stiahli svoje diela, ktoré som už mal do koncepcie pevne zakomponované. Na druhej strane sa však ozvali iní, ktorí práve v reakcii na tieto udalosti nezištne ponúkli práce, o ktorých som dovtedy nemal ani tušenia. Pri takýchto zemetraseniach sa, samozrejme, práca mimoriadne komplikuje. Pokračoval som však ďalej, pretože som zvyknutý – tak ako za starého režimu – pracovať aj pod tlakom. Prekvapili ma však svojou cenzúrou ľudia, od ktorých by som to vôbec nečakal. Ale čo človeka nezabije, to ho posilní. A reči, ktoré sa šíria v duchu „veď výstava raz v budúcnosti bude“…

Nuž, tým, ktorým som to ponúkal a mali možnosť to urobiť doteraz, z toho nebolo nič. Galériu som navyše postavil pred veľkú výzvu: rozšíril som totiž pôvodný výstavný priestor architektonickým riešením až o dve tretiny. Bolo to organizačne i technicky nesmierne náročné, no s výsledkom som spokojný – diela Rudolfa Filu napriek všetkým prekážkam budú vystavené v celej svojej kráse. Realizačný tím odviedol pri príprave tejto výstavy skutočne obdivuhodný výkon a patrí mu za to moja vďaka.

Na ktoré fázy Filovho umenia a života ste sa zamerali?

Zamerali som sa na tie uzlové body, kde sa Filov maliarsky rukopis vyhranil do svojej najautentickejšej podoby – teda od informelových východísk a kaligrafických reflexií 60. rokov, cez suverénne rozvinutie fenoménu premalieb a zásahov do kníh a reprodukcií v 70. a 80. rokoch až po jeho neskoré, mimoriadne koncentrované práce.

Výstava má názov Medzi Erosom a Thanatom (Medzi Erosom a smrťou) – ako odráža túto púť či situáciu?

Pokiaľ ide o názov Medzi Erosom a Thanatom: to je samotná dreň Filovho uvažovania. Eros uňho neznamená len fyzickú zmyselnosť alebo motív ženského aktu, hoci telo a ženský prvok v jeho maľbe zohrávajú kľúčovú rolu. Eros je u Filu predovšetkým nespútaná životná energia, zvedavosť, vášeň dotyku, radosť z čistého gesta, rozkoš z maliarskej hmoty a zmyslového poznávania sveta. A oproti tomu stojí Thanatos – vedomie konečnosti, plynutia času, starnutia a smrti. Keď Fila premaľováva starú grafiku, barokovú rytinu alebo stránku zo starého anatomického atlasu, dotýka sa niečoho, čo už je kultúrne minulosťou. Jeho maliarsky zásah je aktom vzkriesenia: cez Eros (nový, pulzujúci ťah štetcom) prebúdza Thanatos (minulý, mŕtvy čas). Celá výstava je koncipovaná ako vibrujúci priestor medzi týmito dvoma pólmi – medzi rozkošou zo stvorenia a melanchóliou pominuteľnosti.

Vraj vás Fila učil – ako si na to spomínate? Boli ste aj priatelia?

Rudolf Fila pre mňa znamenal nečakané šťastie v nešťastí. Keď som mal trinásť rokov, náhle mi zomrel otec. V roku 1960, ako pätnásťročný, som úspešne urobil prijímacie skúšky na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave a v tom istom roku sa mojím pedagógom stal práve Rudo Fila. Nielen pre mňa, ale pre väčšinu spolužiakov to bol zázrak. Jeho vedenie bolo pokusom o celostný rozvoj osobnosti jemu zverených mladých ľudí. Školské zadania, domáce práce, neustále podnety na premýšľanie o literatúre, filozofii či hudbe nás prirodzene vychovávali k sebareflexii a samostatnosti. Pritom hlboko rešpektoval individuálne povahové typy žiakov a usmerňoval ich na základe ich vlastných predpokladov.

Nikdy nechcel vychovávať epigónov ani byť vzorom na slepé napodobňovanie. Po absolvovaní strednej a neskôr i vysokej školy som od neho dostal ponuku učiť po jeho boku na aranžérskom oddelení SŠUP, ktoré viedol. Bral som to ako obrovské gesto dôvery a snažil som sa pracovať najlepšie, ako som vedel. Známe príslovie, že „pod veľkým stromom nič nevyrastie“ v jeho prípade vôbec neplatilo. Mnoho iniciatív postupne prirodzene prenechával mne a neskôr aj ďalším mojim priateľom a kolegom – Milanovi Bočkayovi, Kláre Bočkayovej či Mariánovi Meškovi, ktorí pokračovali v jeho pedagogickom odkaze. Za seba môžem povedať, že som sa postupne stal jeho blízkym priateľom a mal som tú česť stáť pri ňom až do konca jeho života.

Fila pôsobil vždy ako naslovovzatý intelektuál, vzbudzoval rešpekt, ale bol aj veľmi priateľský a otvorený. Čo znamenal pre umeleckú Bratislavu?

Fila predstavoval aj v 70. a 80. rokoch normalizácie priestor slobody. Na bratislavskej ŠUP-ke vytvoril mikrosvet, kde sa neučilo len výtvarné remeslo, ale kde sa učilo premýšľať. V spoločnosti, v ktorej vládol ideologický balast a schematizmus, prinášal do diskusie svetový kontext, filozofiu, semiotiku a modernú estetiku. Jeho ateliér na ŠUP-ke aj jeho domov boli miestami skutočného dialógu. Mal výnimočnú vlastnosť: rešpektoval vás ako rovnocenného partnera, aj keď ste mali osemnásť rokov. Neformoval epigónov, nevnucoval svoj rukopis. Zaujímalo ho, čo máte v hlave, a pomáhal vám to pomenovať. Pre bratislavskú scénu – a pre celú jednu generáciu výtvarníkov – bol dôkazom, že vnútorná sloboda a špičková intelektuálna úroveň sa môžu rozvíjať aj v neslobodnej spoločnosti.

Fila pochádzal z Čiech a aj tým osviežil slovenské umenie. Zároveň bol rozhľadený po svete. Ako sa to prejavilo v jeho tvorbe?

Rudo Fila nebol „českým importom“ v zmysle nejakej cudzorodej estetiky, ale priniesol niečo podstatnejšie: mimoriadnu myšlienkovú disciplínu a zvyk reflektovať to, čo robí. V slovenskom prostredí, ktoré bolo tradične silno senzuálne, expresívne a často intuitívne viazané na mýtus či krajinu, pôsobil jeho prístup nesmierne očisťujúco. Fila bol maliar, ktorý o maľbe nepretržite uvažoval v kategóriách európskej kultúry a filozofie. V jeho tvorbe sa to prejavilo úplne kľúčovým gestom – premaľbou.

On nezačínal na prázdnom plátne ako demiurg, ktorý sa tvári, že pred ním nič nebolo. Pracoval s reprodukciami, starými grafikami, historickými knižnými väzbami. To je rýdzo svetový, postmoderný a konceptuálny princíp: vstúpiť do dialógu s pamäťou kultúry, privlastniť si ju, konfrontovať staré majstrovstvo s novým maliarskym zásahom – často prudkým, gestickým, erotickým alebo ironickým. Bol dokonale rozhľadený v tom, čo sa dialo vo svete. Je to suverénna, sebavedomá interpretácia európskeho vizuálneho dedičstva.

Známa a vážená bola tiež manželka Rudolfa Filu, reštaurátorka Dorota Filová. Boli zohratý pár. Poznali ste ju tiež?

Bola to dáma s prirodzenou autoritou a špičková odborníčka. Ako reštaurátorka mala v rukách dokonalé staromajstrovské remeslo. Medzi jej prácou a prácou jej manžela existovala fascinujúca paralela: pani Filová historickým dielam vracala ich pôvodný život, čistila ich, reštaurovala a prípadne vytvárala z nich verné kópie, zatiaľ čo jej manžel do niektorých týchto diel vstupoval maliarskym gestom a dával im úplne nový zmysel. Ich byt a ateliér neboli len pracoviskom, ale oázou kultivovanosti.

Je dostatočne známe a vysoko uznávané Filovo dielo v širšej verejnosti?

Povedzme si to na rovinu: nie je. A do istej miery je to zákonité. Jeho umenie je náročné – je to konceptuálna maľba, ktorá predpokladá diváka ochotného premýšľať. Keď pracoval s premaľbou, nevytváral jednoduchý obraz, ale vizuálnu esej. Kto chce plne pochopiť Filov zásah do historickej rytiny alebo knižného listu, musí mať aspoň základnú kultúrnu gramotnosť, cit pre iróniu a zmysel pre vrstvenie významov. V odbornej obci, medzi umelcami, teoretikmi a skutočnými zberateľmi má Fila nedotknuteľné postavenie. No pre širšiu verejnosť zostáva tak trochu skrytým autorom. Naša spoločnosť má navyše stále tendenciu vnímať moderné umenie skôr cez romantizujúce príbehy než cez analytickú hĺbku. Dlh voči nemu však spočíva aj v tom, že inštitúcie, akou je napríklad Slovenská národná galéria, by mali jeho dielo sústavne sprístupňovať v celom jeho rozsahu a súvislostiach.

Ktoré jeho diela máte najradšej vy?

Takéto diela sa nachádzajú v celom širokom spektre jeho tvorby, no tri diela z obdobia mojej mladosti mi mimoriadne učarovali. Prvým z nich je obraz zo 60. rokov s názvom „Pútnik stretáva na svojej ceste strom“. Videl som ho spolu so spolužiakmi v Brne, kam sme sa vybrali stopom na Filovu prvú samostatnú výstavu. Náš učiteľ bol naším príchodom veľmi prekvapený. Pozval nás na pohár vína a zoznámil nás s legendou českého výtvarného umenia Václavom Zykmundom, ktorý mu túto výstavu otváral.

Navyše nám všetkým osobne vybavil improvizovaný nocľah, aby sme sa na druhý deň mohli vrátiť domov do školy. Samotná výstava trvala len jediný deň – bola zakázaná, zrejme aj preto, že sa vymykala režimom povolenému pohľadu na umenie. Tento obraz som veľmi chcel vystaviť aj na súčasnej retrospektíve. Zberateľ, ktorý ho vlastní, však svoju kolekciu obrazov na túto výstavu odmietol zapožičať, no ponúkol, že si ho môžem kúpiť. Jeho finančná požiadavka však bola ďaleko nad moje možnosti. Veľmi ma teší, že ďalšie dva moje zamilované obrazy, „Predjarie“ a „Rozprávka“, sú súčasťou tejto výstavy. Tieto a mnohé ďalšie diela Rudolfa Filu tvoria pre mňa celoživotné „trvalky“ a veľmi sa teším na opätovný tichý dialóg s nimi. Azda návštevníci, ktorí vstúpia na túto výstavu, v nej nájdu diela, ktoré ich oslovia rovnako silno ako mňa.

Témy:
Rudolf Fila
Slovenská národná galéria
Medzi Erosom a Thanatom
výstava
Vladimír Kordoš

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.