Trojhviezdičkový šéfkuchár Mauro Colagreco: Boli sme prví bez plastov, ale skutočnou výzvou je dnes duševné zdravie v kuchyni

Mauro Colagreco je jedným z najvplyvnejších šéfkuchárov súčasnosti. Rodák z Argentíny s talianskymi koreňmi prišiel na francúzsko-taliansku hranicu do mesta Menton ako cudzinec bez predsudkov a zo svojej reštaurácie Mirazur spravil trojhviezdičkový fenomén aj najlepšiu reštauráciu sveta.  

Pri príležitosti 20. výročia Mirazuru Mauro Colagreco vystúpil na kongrese San Sebastian Gastronomika s prednáškou o dvoch dekádach kreativity v dialógu s prírodou. V otvorenom rozhovore vysvetľuje, ako funguje ich radikálne menu podriaďované mesiacu, prečo pozval Ferrana Adrià, aby mu „pitval“ celoživotné dielo, a ako zavádza psychoterapeutov či jogu pre svoj tím, aby zmenil toxickú kultúru v gastronómii.

V Mirazure už dve desaťročia varíte v prísnom súlade s prírodou a vaše menu sa riadi dokonca biodynamickým kalendárom a cyklami Mesiaca. Keď meníte menu zo dňa na deň a vytvárate desiatky nových variácií ročne, ako sa vám darí udržať tento proces hravý a kreatívny bez toho, aby sa z neho stala prísna rehoľa?

Náš kreatívny proces je neustály a plynulý. Znie to možno paradoxne, ale práve tento cyklus provokuje presný opak rigidity – núti kuchára neustále sa prispôsobovať a reagovať na prítomný moment. U nás neexistuje stav, že by nejaké jedlo ostalo na lístku tri mesiace.

Niektoré jedlá vzniknú len pre jedinú večeru na základe toho, čo nám naša záhrada v daný deň dá, iné si vyžadujú dlhší výskum a ďalšie vznikajú čistou intuíciou priamo pri sporáku. Práve táto spontánnosť je spôsobom, akým nás baví variť. Namiesto prísnych pravidiel je to pre náš tím neustála tvorivá hra.

Keď ste pred rokmi prišli z Argentíny do Mentonu na francúzsko-taliansku hranicu a otvorili Mirazur, boli ste vnímaný ako cudzinec bez väzieb na miestne kulinárske tradície. Keď sa obzriete späť, bola táto pozícia „nového chlapíka“ tou najväčšou slobodou, akú ste mohli dostať?

Určite áno. Myslím si, že uznanie, ktoré Mirazur získal, pramenilo práve z tej obrovskej slobody, ktorú som pretavil z počiatočných ťažkostí. Na začiatku bolo nesmierne náročné pochopiť nový región bez toho, aby som ho poznal. No práve to mi dalo neuveriteľne čistý, takmer panenský pohľad – ako keď dospievajúci človek prvýkrát objavuje svet.

Každý deň som objavoval novú surovinu, stretával nových ľudí, chodil do hôr a spoznával bylinky či chute, ktoré som nikdy predtým necítil. Ležíme na hranici, kde sa hory spájajú s morom a kde sa prelína Taliansko s Francúzskom. Pre mňa táto hranica nikdy neexistovala. Nemal som v hlave žiadne predsudky, čo ma oslobodilo od potreby kopírovať klasiku a dovolilo mi vytvárať vlastnú kuchyňu.