Sused z tretieho poschodia: Prvý rok pápeža Leva XIV. optikou Slováka vo Vatikáne (videopodcast)

Od želania „pokoja a mieru všetkým“ už v prvých slovách svojho pontifikátu, po jasné odsúdenie vojnového besnenia mocných tohto sveta. A to až k slovám adresovaným vojensky najmocnejšiemu mužovi Donaldovi Trumpovi – „Ja sa ho nebojím“. Američan Američanovi. Pápež Lev XIV. bude už o pár hodín prvý rok v úrade.  

Vlani 8. mája vzišiel z druhého dňa konkláve, pred ktorým meno Roberta Prevosta nefigurovalo v zozname papabili – a teda favoritov.

Želanie mieru adresoval svetu v deň, keď si pripomínal koniec Druhej svetovej vojny. A v časoch, keď mala tá Putinova už tri roky a mocenské eskapády Donalda Trumpa boli len za obzorom.

Čo prišlo s Levom, ktorý vystriedal Františka?

Pozrieme sa na to s Martinom Jarábkom, ktorý je ponorený do vatikánskych reálií. Nielenže vedie slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu, ale vo Vatikáne aj býva. A väčšiu časť prvého roku Levovho pontifikátu bol aj jeho susedom.

Martin Jarábek v podcaste Ráno nahlas s Jaroslavom Barborákom
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Spomínal som ten fakt, že ste ponorený do vatikánskej reality, a nielen tým, že robíte vo Vatikánskom rozhlase, ale priamo vo Vatikáne bývate. A čo je ešte zaujímavejšie z tohto pohľadu, keď hovoríme o prvom roku pontifikátu Leva XIV. – boli ste jeho susedom. Ako k tomu došlo?

V budove Svätého ofícia som začal bývať skôr ako on. Bol tu predo mnou jeden Slovák, ktorý odchádzal, a tak som požiadal oddelenie, ktoré má na starosti správu bytov vo Vatikáne pre zamestnancov, či by som mohol prevziať tento byt. Po nejakom viac ako roku sa prisťahoval kardinál Robert Prevost, ktorý býval na treťom poschodí. Bolo veľmi milé, že sme sa stretávali, chodili sme v tom istom čase približne na obedy. Buď podržal kardinál Prevost dvere mne, alebo ja jemu, podľa toho, kto bol prvý pri dverách. Mali sme možnosť stretnúť sa aj pri bohoslužbách alebo keď sme išli z Baziliky svätého Petra domov. Boli sme aj v jednom výťahu či na jednej terase. Po dvoch mesiacoch bývania tu prišlo toto veľké prekvapenie, že jeden zo spolubývajúcich susedov sa stal pápežom.

Aký bol kardinál Prevost sused?

Tie susedské vzťahy nie sú až také, že by sme si chodili po múku alebo po cukor, či pre vajíčka alebo mlieko, ktoré zachýbali. Stretávali sme sa len pri bránach alebo vo výťahu. Ako sused bol trošku ďalej, nebolo ho až tak vidieť a počuť. Každý tu žijeme svoj súkromný život a po tej náročnej práci šesť dní v týždni, niekedy aj sedem, človek potrebuje vypnúť a oddýchnuť si. Nemáme tu nejaké „chodbovice“, aby ste si nemysleli.

Aký bol ľudsky?

Ľudsky bol veľmi príjemný. Pýtal sa ma, kde pracujem, odkiaľ pochádzam. Veľmi sa potešil, keď počul Slovensko. Povedal: „Áno, Slovensko poznám,“ a dokonca sa chystal minulý rok, že ešte dvakrát-trikrát pocestuje na Slovensko. Prejavil veľkú radosť, bolo vidieť, že má rád Slovensko aj Slovákov. To boli také kratučké rozhovory počas cesty k výťahu alebo na jeho tretie poschodie.

Urobme strih a poďme k 8. máju 2025, podvečer, biely dym na komíne Sixtínskej kaplnky. Po hodinke, ako sa zjavil biely dym, potom sa zjavil aj na priečelí baziliky, ktorá je práve za vami, nový pápež, nový muž v bielom. Keď oznámili, že Lev XIV., kardinál Robert Francis Prevost – čo to bol za moment, keď ste v ňom spoznali suseda?

Je to zaujímavé, sledovali sme túto udalosť v kancelárii na obrazovke. Mnohí si myslia, že keďže sme tu, sme priamo v strede diania, ale keďže my pracujeme (vo Vatikánskom rozhlase), nemôžeme byť na všetkých udalostiach priamo.

Inak – momentálne je počuť zo Svätopeterského námestia podomnou hudbu. Je tam generálna audiencia, na ktorú prichádza Svätý Otec a bude prednášať katechézu.

Takýmto spôsobom je Lev XIV. sprostredkovane prítomný aj v našom podcaste, keď to trocha nadľahčím.

Tak teraz trošku áno, počujem ho tu v pozadí. Takže bol som v práci a sledovali sme na obrazovke s kolegynkou tie čajky, ktoré tam tancovali okolo komína. Nečakali sme, že by hneď prišiel biely dym. Ja som už pravdaže pripravoval scenár, pretože to poznáte ako kolega, že musíte mať určité veci pripravené. Kolegyňa zrazu začala výskať od radosti, boli sme veľmi šťastní, že už máme nového Svätého Otca. No a keď prišlo to meno, bolo to pre mňa veľké prekvapenie, veľká radosť, na druhej strane aj taká neistota, že „čo teraz“, lebo predsa len sa poznáme, sme susedia. Večer potom prišla tá radosť, keď sme ho privítali, dal nám prvé požehnanie. To bola udalosť neskutočne krásna, z ktorej sa mi nedalo ani zaspať.

A to opäť ako sused, keď prišiel domov.

Áno, prišiel domov, to nikto nečakal, že príde. A už vôbec sme nečakali, že ešte desať mesiacov bude bývať s nami. Prvý večer bol plný entuziazmu, radosti a nadšenia z toho, že je to človek, ktorý je vám trošku bližšie, ktorého poznáte. Prežívate tú radosť spolu s ním.

Vaša komunita v renesančnej budove Svätého ofícia nie je veľká. Otočil sa na vás už Lev XIV. aj priamo menom? Mali ste takú možnosť pozdraviť sa adresne?

Tým, že tu býval krátko ako kardinál, tak nie že by ma oslovoval menom, ale samozrejme, keď sa stretneme pri nejakých príležitostiach, vidno, že reaguje, že ma pozná. O to skôr ma pozná jeho sekretár, s ktorým som ešte pred rokom a pol býval v inej ubytovni. Minulý týždeň pred audienciou sedel na papamobile za Svätým Otcom, tak sme si zakývali. Sú to také milé momenty. Svätý Otec si so mnou nekýva, ale keď išiel autom okolo a zakýval som, tak odkýval aj on. Je to také ľudské.

Hovorili ste o prvých momentoch, keď ste zazrel kardinála Prevosta na priečelí baziliky. Očakávali ste to? Lebo sledujeme konkláve a vždy tí papabili a čiže mediálni favoriti konkláve sa väčšinou nezhodovali s menom, ktoré vyšlo z voľby. Očakávali ste, že kardinál Prevost bude mužom v bielom? Hovorilo sa o kardinálovi Pizzaballovi, jeruzalemskom latinskom patriarchovi, alebo o boloňskom kardinálovi Zuppim, či o budapeštianskom kardinálovi Erdőm. Meno Robert Francis Prevost v zozname favoritov nefigurovalo.

Nemal som jasných kandidátov. Konkláve vnímame skôr duchovne, očakávame Božiu vôľu. Nepozeráme sa na to len ľudskými kritériami, kto by bol najlepší. Samotné konkláve prebieha ako modlitba, ako liturgia. Už deväť dní predtým mali kardináli možnosť sa stretávať na kongregáciách a hovoriť o tom, akého pápeža potrebuje súčasný svet. Tam mali možnosť sa zoznamovať a hovoriť o svojich víziách. Nemal som nejaké očakávania, možno len takú ľudskú túžbu, že čo keby niekto z deviatich kardinálov, čo tu bývajú, sa stal pápežom. A toto želanie sa nakoniec stalo skutočnosťou.

Pohľad na konkláve zvnútra Vatikánu je teda iný ako zvonku. Zvonku to vnímame ako voľbu najsilnejšieho muža v rámci cirkvi, či o prvom spomedzi kardinálov, vy hovoríte o liturgii a modlitbe. Samotní kardináli v momente voľby pod Michelangelovým Posledným súdom prisahajú pred Kristom, že volia toho, o kom sú presvedčení, že sa na túto funkciu hodí najviac. Ten pohľad „zvonka“ sa odráža aj v nedávnom vyjadrení Donalda Trumpa, že keby nebolo jeho, nebol by na svojom mieste ani Prevost ako Lev XIV.

Často sa ľudsky snažíme niečo zamotať v našom živote. Ale dobrá otázka je: Čo chce Boh od teba v tejto chvíli? Aký je ten Boží pohľad na tú situáciu? To je niečo, čo prichádza v modlitbe. Aj moje vlastné povolanie začalo tým, že traja ľudia sa ma v jednom momente opýtali, či som nerozmýšľal nad tým, že by som mohol byť kňazom. Tieto tri otázky počas pár minút začali moje hľadanie. Aby sme to pochopili – nejde o to, čím chcem byť alebo čo ma baví, ale: Bože, čo chceš ty? A potom prichádza to, či som ochotný spolupracovať na jeho pláne. Takto by som nastavil aj tú voľbu. Je to hľadanie Božej vízie, ktorá môže byť úplne iná, než by sme my ľudsky čakali.

Poďme k večeru 8. mája, keď sa na priečelí objavil Lev XIV. a zaznel jeho prvý pozdrav: „Pokoj vám! Všetkým.“ Len pre malé porovnanie – prvé slová pápeža Františka na verejnosti bol úlne civilný pozdrav „buona sera“- dobrý večer. Benedikt XVI. sa zas označil za pokorného pracovníka v Pánovej vinici. To Levovo želanie pokoja a mieru – bolo to predznamenanie jeho pontifikátu? Jeho slová zaznel 8. mája, keď svet oslavuje koniec strašnej druhej svetovej vojny. Zazneli, keď Putivna vojna mala už tretí rok. A Trumpove mocenské eskapády boli ešte len za horizontom.

Vojny sú roztrúsené po celom svete, ako aj pápež František často hovoril o tej roztrieštenej tretej svetovej vojne. Ale opäť by som to zatiahol do liturgického kontextu. Nachádzame sa vo veľkonočnom období. Pápež František zomrel na Veľkonočný pondelok ráno a voľba prebehla v prvých dňoch Veľkej noci. Pozdrav „Pokoj vám“ je pozdrav Ježiša zmŕtvychvstalého, ktorý prichádza k apoštolom, keď sú rozrušení a prekvapení. Vnímal by som to v tom, že pápež prichádza v kontexte Veľkej noci a to, čo vidno aj v jeho hesle, ktoré si nechal – In Ipso Unum (V Ňom jedno) – upriamuje pozornosť opäť na Ježiša. Používa Ježišove slová, prichádza k nám v mene Ježiša Krista práve do situácie neistoty, nepokoja a napätia, aby nám priniesol ten pokoj a upriamil náš pohľad na večnosť. Jeden pozdrav a za tým môže byť celá teológia.

V taliančine je „pokoj“ vyjadrené slovom „pace“. U nás tento výraz prekladáme buď ako pokoj, alebo ako mier. Želal pápež Lev svetu pokoj, alebo želal svetu mier?

To je to, že my aj pri preklade používame rozličné slová. V teologickom kontexte, keď prekladáme posolstvo pápeža na 1. januára, je to posolstvo pokoja. Vždy som sa snažil prekladať slovo „pace“ ako pokoj. Lenže v súčasnej situácii, keď pápež hovorí, tak sa často používa preklad mier. Pokoj môže byť ten vnútorný pokoj človeka, ktorý je zmierený sám so sebou i s Bohom, a zároveň to môže znamenať aj ten skutočný mier, ktorý nie je len mlčaním zbraní. Pápež Lev v Afrike povedal, že pokoj nie je niečo, čo by sme mali budovať a vytvárať my, ale máme sa mu otvoriť a prijať ho. Ukázať na to, že sme bratia a sestry. Nie je to o tom, že by sa chceli vystaviť nebezpečenstvu, ale o službe. Láska nakoniec víťazí.

„Mier začína v srdci človeka“ – to sú Leove dôrazy. Tento postoj k mieru mu priniesol aj stret s Donaldom Trumpom a jeho administratívou. Môže pomôcť veci mieru fakt, že aj pápež aj prezident sú Američania a hovoria rovnakým jazykom? Hoci zo strany Donalda Trumpa to bolo niekedy až nevyberané.

V našich rodinách často rozprávame tou istou rečou a nerozumieme si. To, že niekto rozpráva tým istým jazykom, ešte nemusí znamenať, že si ľudia rozumejú. Svätý Otec opakovane pripomenul: „Ja som pastier.“ Prichádza hovoriť o Bohu a o pokoji, jeho snaha nie je robiť politiku. To, že sa jeho slová niekoho dotýkajú, vidíme na reakciách, ale tam je tá ľudská sloboda, ako človek prijme podanú ruku.

Pápež reagoval, že jeho úlohou je ohlasovať evanjelium. A a ak ho za to chce niekto kritizovať, nech tak robí. Pripomeniem však niektoré výroky Donalda Trumpa na jeho adresu: „Pápež Lev je slabý v boji proti kriminalite a katastrofálny v zahraničnej politike“, „nerobí veľmi dobrú prácu… je to veľmi liberálny človek“, „Lev by sa mal spamätať… sústrediť sa na to, aby bol veľkým pápežom, nie politikom“, „pápež Lev povedal veci, ktoré sú nesprávne… nemôžete mať jadrový Irán“, „pápež svojim postojom ohrozuje katolíkov“. Ako sa na to pozeralo v útrobách Vatikánu?

Nepočul som v tejto veci žiadne vyjadrenia na chodbách. Stále vnímame Svätého Otca ako nášho duchovného otca a nezaoberáme sa tým, čo kto o ňom vonku hovorí. Pre nás je dôležité, ako ho vnímame my a to, čo hovorí, rezonuje v našich srdciach. Každý si vie nájsť palicu, aby bil. To bolo aj na Ježiša, mali námietky, bičovali ho, kríž mu kládli na plecia. Keď sa človek snaží robiť dobro, to zlo nejako príde a dá to pocítiť.

Počuli sme však samotného pápeža Leva: „Nebojím sa Trumpovej administratívy“. Keď som si dohľadával vzťah mocností k Vatikánu, narazil som napríklad Josepha Goebbelsa a jeho záznam v denníku z roku 1941. Zapísal si, že Hitler vnímal Vatikán a pápeža ako „politického protivníka“.

V tom pápežovom prvom príhovore je aj zmienka o mostoch: „Svet potrebuje Krista ako most, ktorý spája svojou láskou. Budujme mosty, aby sme boli jeden ľud vždy v mieri.“ Možno to vnímať ako Levov recept na súčasnú nepokojnú vojnovú dobu?

Základ našej jednoty nie je nejaké ľudské bratstvo, ale je založené na Kristovi. Jeho augustiniánska spiritualita je práve o budovaní a vytváraní jednoty, mostov a spoločenstva. To v tomto prvom roku pontifikátu silno rezonuje. Snaží sa na prvé miesto klásť to, aby bola zachovaná jednota. Napríklad pri otázke tradičnej liturgie povedal, že liturgia by nemala byť problémom, ktorý by vytváral nepokoj, vojnu alebo rozbroje medzi nami. Máme sa pozrieť na to, čo nás spája. Napokon výraz Pontifex v latinčine znamená budovateľ mostov.

Čo Lev XIV. za ten prvý rok stihol? Hovorí sa, že prvé obdobie nového pontifikátu je vždy završovaním toho predchádzajúceho. František nechal svojmu nasledovníkovi napríklad projekt Jubilejného roka. Ako to dopadlo?

Jubilejný rok, to bol riadny kolotoč. Uprostred toho sme mali aj ťažké zdravotné problémy pápeža Františka, potom prišla Veľká noc, pohreb, konkláve. Bol to svätý rok, ktorý prilákal milióny pútnikov, ale zároveň tu boli veľké udalosti, prišlo veľa hláv štátov rozlúčiť sa s Františkom a privítať nového pápeža Leva. Čakal som, že si po jubileu trochu vydýchneme, ale Lev XIV. má nové cesty, 11-dňový kolotoč v Afrike bol neskutočne náročný. Je plný energie a vitality. Má svoj vlastný plán a agendu. Tiež sa končia niektoré päťročné funkčné obdobia v rímskej kúrii, tak si vyžiadal čas, nikam sa neponáhľa, hĺba nad zmenami a postupne si buduje tím najbližších spolupracovníkov. Je tam synodalita, stretávanie sa a vzájomné počúvanie sa. Má to veľkú rýchlosť a obrátky. Niekedy nestíhame sledovať, čo Svätý Otec stihne urobiť.

Jeden viditeľný rozdiel oproti Františkovi – ten si zvolil za bývanie Dom svätej Marty, lebo chcel byť medzi ľuďmi, a opustil Apoštolský palác. Lev XIV. sa doň vrátil aj napriek možnej kritike.

Každé rozhodnutie má svoje pre a proti. Bývanie v Svätej Marte malo svoje výhody aj nevýhody, už len z hľadiska bezpečnosti či financií. Pápež sa tam cítil dobre, ale teraz je to možno praktickejšie. Svätý Otec Lev je sám sebou, robí to, čo robil vždy. Vyhrnul si rukávy a pracoval. Má môj hlboký obdiv. Vidno, že ľudia sú nadšení, keď s ním môžu prehodiť pár slov. Nezastáva to ako funkciu alebo úrad, snaží sa ľuďom reálne odpovedať alebo ich niekam posunúť.

Zatiaľ čo František bol „dynamika a akcia“, Lev XIV. je vo svojich prvých krokoch čosi uchovávajúce, zachovávajúce. V čom je Lev po prvom roku originálny?

Na to, aby sme hodnotili pontifikát, potrebujeme aspoň dva roky. Vnímame ho ako duchovného pastiera. Je tam dynamika, sú tam veci, ktoré ukazujú, ako sa to dá robiť.

Má jasné stanovisko k Putinovej agresii voči Ukrajine, ktorú nazval vojnou a niečím strašným. V tomto je Lev XIV. jednoznačnejší ako František. Keby ste mali v skratke zhrnúť prvých 365 dní Leva XIV.?

Je to človek na správnom mieste. Spája sa v ňom to, že je intelektuál, má právne myslenie, je hĺbavý, ale zároveň má veľké srdce. Nie je to nejaký teoretik od zeleného stola. Pozná situáciu v Severnej aj Južnej Amerike, pozná rímsku kúriu zvnútra. Je to veľká radosť, keď ho stretnem. Má v sebe neskutočnú energiu a silu. Prvý rok je o pozorovaní, uvidíme neskôr jeho ďalšie postoje, ale zatiaľ je to radosť. Nech jeho svetlo svieti do sveta.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Martin Jarábek v podcaste Ráno nahlas s Jaroslavom Barborákom
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.