Ochrana písomného dedičstva je kľúčová pre zachovanie „pamäte ľudstva“.Moderná konzervačná veda bojuje s degradáciou historických dokumentov.
Článok je súčasťou rubriky Veda, výskum – naša šanca.
Stratená pamäť. Čo sa stane, keď zmiznú naše knihy?
Predstavme si, že by sme zo dňa na deň stratili pamäť. Nevedeli by sme, kým sme, odkiaľ pochádzame a čo formovalo naše hodnoty. Presne toto hrozí našej spoločnosti, ak dopustíme zánik písomného dedičstva, ktoré právom označujeme za „pamäť ľudstva“. Písomné dedičstvo je súčasťou celkového komplexu kultúrneho dedičstva. Patrí sem obrovské množstvo rukopisov a starých tlačí, ktoré sa nachádzajú vo verejných a súkromných knižniciach, archívoch, múzeách a zbierkach po celom svete.
Knihy a dokumenty nie sú iba fyzickými objektmi. Predstavujú most medzi hmotným svetom a nehmotným dedičstvom, ktoré má vysokú informačnú, historickú a umeleckú hodnotu a preto je pre budovanie našej kultúrnej identity absolútne unikátne a prakticky nenahraditeľné.
Čo si predstaviť pod pojmom písomné dedičstvo?
Písomné dedičstvo sa vzťahuje na súbor zaznamenaných informácií – bez ohľadu na ich formát alebo nosič – ktoré boli vytvorené v minulosti a považujú sa za významné historické, 2 kultúrne alebo umelecké hodnoty pre komunitu. Preto je nevyhnutné ich zachovanie pre budúce generácie, na dôvažok v dobrom fyzickom stave.
Toto dedičstvo zahŕňa okrem iného rukopisy (staroveké alebo vzácne ručne písané knihy a dokumenty), inkunábuly (knihy tlačené pred rokom 1500), originálne archívne dokumenty (historické, vládne a správne, napr. matričné, záznamy), mapy, fotografie, tlačené dokumenty (noviny, knihy a časopisy historického významu), notové záznamy a iné. Je ťažké vybrať najvýznamnejších zástupcov, ktorí by reprezentovali túto skupinu dedičstva.
Poklady zo slovenských knižníc a archívov
Ak by sme chceli uviesť príklady pre predstavu rôznorodosti, vyberáme z bohatej zbierky písomného dedičstva slovenských pamäťových inštitúcií:
Slovenský národný archív – za všetky vzácne originály – Privilégium Ondreja III. z roku 1291, listina, ktorá potvrdzuje pre Bratislavu stredoveký status mesta;
Slovenská národná knižnica – notový záznam Symfónia in C (Maria Theresia) Josepha Haydna z roku 1768/69 z fondov Literárneho archívu, či Biblia Kralická šestidílna z roku 1579 (Tlače 16.storočia) a predovšetkým rukopisy literárnych diel našich velikánov, ako sú Krvavé sonety P. O. Hviezdoslava;
Slovenské národné múzeum – Cypriánovo Herbarium (1766 – 1771) ; Univerzitná knižnica v Bratislave – Bašagićova zbierka islamských rukopisov, zapísaná do registra UNESCO Pamäť sveta.
„Objekt“ písomného dedičstva
Z materiálového hľadiska je objekt písomného dedičstva tvorený substrátom (podložkou), na ktorom je zaznamenaná informácia rôzneho druhu.
Nosič písomnej informácie sa vyvíjal od papyrusu, cez pergamen, až po dnes najrozšírenejší papier. Ak zúžime charakter substrátu „iba“ na papier, hovoríme o plošnom (2D) usporiadaní siete vlákien rôzneho druhu, ktorá je doplnená látkami (predovšetkým plnivami a glejivami), dodávajúcimi papieru finálne vlastnosti.
Samotné vlastnosti papiera závisia od pôvodu papierenského vlákna a spôsobu jeho spracovania a následne technológie výroby papiera. Základnou stavebnou zložkou papierových nosičov informácií je celulóza, ktorá vďaka svojej štruktúre dáva výborné mechanické vlastnosti a trvanlivosť papierovej podložke.
Papier tvorí spolu so záznamovými prostriedkami – atramentmi, pigmentami, farbami – systém, v ktorom sa z materiálového hľadiska jednotlivé súčasti navzájom ovplyvňujú a majú dopad na trvanlivosť dokumentu.
Prečo papier v knižniciach a archívoch počas starnutia degraduje?
Starnutie a postupná degradácia materiálov patrí k prirodzenému kolobehu vecí okolo nás. Ak sa však niektoré predmety/objekty stávajú súčasťou kultúrneho dedičstva, snažíme sa o ich zachovanie v dobrej fyzickej kondícii pre budúce generácie. Hoci sa nám historické dokumenty môžu zdať na prvý pohľad stabilné, z materiálového hľadiska ide o dynamické systémy, ktoré neustále podliehajú prirodzenému kolobehu starnutia a degradácie.
Navyše, starnutie papiera je multifaktoriálny proces. Ovplyvňujú ho a podieľajú sa na ňom podmienky, v ktorých sú knihy a archiválie uchovávané, ale aj vlastnosti papiera a písacích látok. Vplyvom nevhodných podmienok môže dôjsť k mikrobiologickej kontaminácii, dôsledkom ktorej dochádza k degradácii štruktúry celulózy, vzniku škvŕn a nevratným poškodeniam papiera.
Korozívny atrament: Keď písmo ničí papierovú podložku
Okrem starnutia samotného papiera ohrozuje naše dedičstvo aj korózia atramentov. Predovšetkým je to železogalový atrament, ktorý je známy známy aj ako železodubienkový, a bol používaný po stáročia. V dôsledku svojho zloženia pomaly spôsobuje koróziu papierovej podložky, ktorá sa spočiatku prejavuje rozpitými fľakmi okolo písmen. V konečnom štádiu môže doslova prepáliť papierovú podložku, čo sa prejaví vypadávaním hmoty substrátu a v miestach písaného textu doslova vypadávajú písmená a zostávajú po nich iba diery.
Tichý nepriateľ v policiach: Prečo sa naše knihy potichu rozpadávajú?
Za dominantný faktor degradácie písomného dedičstva sa však považuje tzv. fenomén kyslého drevitého papiera. Kyslý drevitý papier, ktorý nahradil dovtedy vyrábaný papier z handroviny, sa vyznačuje nízkou trvanlivosťou. Impulzom tejto zmeny bolo rozšírenie kníhtlače a tým vznikajúci nedostatok papiera pre tlač. Počiatky výroby tohto papiera sa viažu k zavedeniu strojovej výroby, ktorá si vyžadovala dostupné surovinové zdroje papierenských vlákien. Preto recyklované rastlinné vlákna zo starých handier, ktoré sa používali do 19.storočia, nahradila buničina z dreva.
Kombinácia kyslého živicového glejenia a drevitého papierenského vlákna prináša intenzívnu degradáciu celulózy. Rýchlosť degradácie priamo koreluje s krehnutím papiera, ktorý postupne stráca úžitkové vlastnosti. Problémom je tiež kvantitatívna stránka, pretože tieto papiere sa vyrábali od 2. polovice 19. do sedemdesiatych rokov 20. storočia a tvoria podstatnú časť depozitárov knižníc a archívov.
Proces degradácie v konečnom dôsledku prináša poškodenie dokumentov, žltnutie, krehnutie, stratu čitateľnosti a tým aj informačnej hodnoty. Postupne môže viesť až k zániku objektu dedičstva.
Stačí nám fotka v mobile?
Práve v tejto kritickej situácii sa do popredia dostáva digitalizácia. Vytváranie digitálnych kópií je nevyhnutné pre uľahčenie bádania a zabezpečenie prístupu verejnosti k informáciám bez toho, aby boli citlivé originály vystavované mechanickému namáhaniu či ďalším faktorom degradácie, ako sú svetlo, či kolísanie klimatických podmienok.
Musíme si však uvedomiť, že digitálna kópia, hoci je vynikajúcim nástrojom interpretácie, nikdy plne nenahradí originál. Fyzický dokument je autentickým svedkom doby a jeho ochrana v dobrom fyzickom stave je našou povinnosťou voči budúcim generáciám.
Zachraňujeme minulosť pre budúcnosť
Ako teda zastaviť rozpad papiera? Je to vôbec možné? Ochranou kultúrneho dedičstva sa zaoberá vedná disciplína – konzervačná veda. Je to veda, ktorá posúva hranice prežitia materiálov ďaleko za ich prirodzenú životnosť.
Viac než len papier…
Samotná ochrana papierových nosičov informácií predstavuje veľmi komplexnú problematiku z viacerých pohľadov. V prvom rade, dokument nie je len papier. Musíme brať do úvahy aj rôzne druhy záznamových prostriedkov a ostatné zložky dokumentov, ako sú napr. knižná väzba, pečať, laminačné fólie, kovové sponky.
Na druhej strane, ochrana pozostáva z celého systému činností, ktoré navzájom súvisia. Za kľúčové považujeme preventívnu ochranu, reštaurovanie a konzervovanie.
Prevencia je strategická časť ochrany, ktorá šetrí zdroje a predchádza katastrofám skôr, než nastanú
Správne nastavenie spôsobu uskladnenia v depozitároch, režimu vystavovania a výpožičiek, ako aj postupov pri využívaní dokumentov predchádza väčšiemu poškodeniu. V takomto prípade je potom potrebný zásah konzervátora či reštaurátora.
Títo odborníci profesionálne eliminujú všetky druhy poškodenia spôsobené faktormi degradácie, ako sú prach, vlhkosť, teplota, biologická kontaminácia, emisie, kvalita papiera, kyseliny v papieri, korozívne atramenty a ľudský faktor.
Od ručnej precíznosti k masovej záchrane
Pri individuálnom prístupe, ručnom reštaurovaní a konzervovaní, pracuje odborník s jednotlivým objektom, čo mu dovoľuje vykonať zásah komplexne. Nevýhodou sú nedostačujúce kapacity ochrany vzhľadom na počty ohrozených kníh a dokumentov.
Tento problém rieši zavádzanie technológií, ktoré sa osvedčili v prípade mikrobiologickej dekontaminácie (sterilizácie a dezinfekcie), čistenia, či deacidifikácie kyslého papiera.
Práve v prípade deacidifikácie potreba ďaleko prevyšuje dostupné kapacity ochrany. Kyslý drevitý papier sa vyznačuje nízkou trvanlivosťou a tvorí významnú časť – až 80% – zbierok na papierovom nosiči. V súčasnosti dostupné deacidifikačné technológie sú založené na pôsobení účinnej látky, ktorá neutralizuje kyseliny prítomné v papieri a vytvára tzv. alkalickú rezervu na elimináciu postupne vznikajúcich kyselín.
Kde chémia chráni históriu
Ochrana a záchrana objektov kultúrneho dedičstva si vyžaduje neustály intenzívny výskum, hľadanie nových a inovatívnych prístupov, ktoré majú na prvom mieste artefakt. Nezabúdajú však pritom na environmentálne a bezpečnostné riziká.
Konzervačná veda je fascinujúci multidisciplinárny odbor, kde sa stretáva chémia, biológia a technológia s umením a históriou. V tomto priestore je nevyhnutná interdisciplinárna spolupráca odborníkov z pamäťových inštitúcií a akademickej, výskumnej sféry.
Dôležitý je vklad špecialistov – konzervačných vedcov, ktorí pomocou najmodernejších prístrojov a metód, s pomocou najnovších poznatkov vedy, participujú na prieskumoch a výskumoch fyzického stavu objektov dedičstva. Zároveň realizujú intenzívny výskum, zameraný na vývoj pokročilých metód a procesov, vedúcich k eliminácii faktorov degradácie historických a umeleckých artefaktov.
Výchova a vzdelávanie mladých konzervačných vedcov aj prostredníctvom spoločnej realizácie výskumu a zapájania do spolupráce s pamäťovými inštitúciami dáva perspektívu zvyšovania tak potrebných kapacít pre rozvíjanie tejto oblasti.
doc. Ing. Katarína Vizárová, PhD.
- Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave
- výskum v oblasti identifikácie a degradácie polymérnych nosičov informácií a ostatných materiálov kultúrneho dedičstva
- garantka študijného programu 2. stupňa VŠ Ochrana materiálov a objektov dedičstva
- vedúca Oddelenia dreva, celulózy a papiera
- https://is.stuba.sk/lide/clovek.pl?id=3902;lang=sk
doc. Ing. Radko Tiňo, PhD.
- Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave
- výskum v oblasti možností využitia nízkoteplotnej plazmy pre modifikácie prírodných polymérnych materiálov; výskum a vývoj nových metód a spôsobov masovej ochrany papierových nosičov informácií a moderných plošných kompozitných materiálov na báze lignocelulózových častíc a biopolymérov
- riaditeľ Ústavu prírodných a syntetických polymérov
- https://is.stuba.sk/lide/clovek.pl?id=3954