Moderátor Rádia Devín prehovoril o pomeroch v STVR: Stratil som pocit, že môžem pracovať slobodne

Neviem, či k tomu niekedy dospejeme, alebo či k tomu dospeje Rádio Devín. Keď som nastúpil, bol som do tejto práce zaškolený. Vysvetlili mi, aká je dramaturgia rádia a čo je naším kritériom pri pozývaní hostí.

Sami sme vyhodnocovali, kto momentálne z divadelného, literárneho alebo akéhokoľvek iného sveta spĺňa kritérium kvality. Teda či tvorí také umenie, alebo organizuje taký festival, a či je v kultúrnom svete činný do takej miery, že stojí za to o ňom hovoriť v Rádiu Devín.

Naším kritériom bola kvalita, teda, aby to nebolo vyslovene komerčné. To sme sa snažili dodržiavať. Bolo čisto na našom rozhodnutí, čo nás zaujalo a čo sme považovali za dôležité, aby o tom vo vysielaní padla reč.

Keď sa už rozhodnem pre nejakého hosťa, prípravu si robím sám. Zatiaľ sme sa nedostali do štádia, že by som musel svoju prípravu odovzdávať na schválenie, alebo že by ju niekto po mne kontroloval. Úplne v úvode, keď som nastúpil, som v rámci zaučenia dostával normálnu klasickú spätnú väzbu, v tom čase tam bolo ešte úplne iné vedenie. Dostával som bežné rady ohľadom toho, čo môžem do budúcna zlepšiť, alebo mi vysvetlili, prečo mnou položená otázka smerovala k tomu, že sa hosť nerozrozprával a odpovedal len stroho. Boli to jednoducho klasické mechanizmy spätnej väzby, ktoré ma naučili tie rozhovory viesť.

Viete, kam smerovala moja otázka? Skôr k tomu, či si inštitúcia dáva pozor na možné zneužitie vysielacieho priestoru v živom vysielaní. Boli sme svedkami vystúpenia Michala Kovačiča v relácii Na telo, ktoré televízia TV Markíza interpretovala ako zneužitie priestoru na osobné vyjadrenia. Preto ma zaujíma, či existujú mechanizmy, ktoré majú predísť tomu, aby v živom vysielaní zaznievali výroky, ktoré by mohli byť vnímané ako neprimeraná kritika inštitúcie, v ktorej pracujete.

To je otázka, ktorá by mala smerovať na vedenie, aké kroky chcú v tomto smere podnikať. Dôkazom toho som v tejto chvíli aj ja. Vyjadril som sa, respektíve, ako tvrdím, len som zasadil isté veci do kontextu. Všetko teraz nasvedčuje tomu, že inštitúcia vo mňa stratila dôveru, a preto už nebudem ďalej vo vysielaní. Rešpektujem to ako ich rozhodnutie. Je to teda naozaj otázka na nich, akým spôsobom si to chcú ustrážiť.

Ak by som bol zamestnávateľom, či už vo verejnoprávnom alebo komerčnom médiu, pravdepodobne by som nechcel, aby moji zamestnanci verejne kritizovali vlastnú inštitúciu, obzvlášť priamo v éteri alebo počas živého vysielania. Ako sa na toto pozeráte?

To je asi prirodzené. Som si vedomý toho, že slová, ktoré som použil, sa určite niekomu nepáčia. To mi je jasné, bol som si toho vedomý už v čase, keď som ich vyslovoval. Zároveň však týmto veciam predchádzali kroky, s ktorými zase nesúhlasím ja a myslím si, že zasahujú do slobody slova a do mnohých ďalších vecí. Ešte predtým, ako zazneli tieto moje slová, som dostával ústne upozornenia na to, že moji respondenti sa kriticky vyjadrujú voči vládnym predstaviteľom, že to nie je vhodné a do budúcna by sme sa tomu mali vyhnúť.

Tu si ale treba položiť zásadnú otázku: Čo je zmyslom rádia, ako je Rádio Devín? Toto rádio by malo prinášať aktuálnu publicistiku z kultúrneho a umeleckého diania – a to platí aj pre prúdové vysielanie, ktorého súčasťou je relácia Ladenie. Keď si zavolám hosťa, umelca, ktorý vo svojej tvorbe reflektuje kroky vládnych predstaviteľov, čiže tvorí umenie aj vďaka tomu, že ho inšpirujú politici, myslím si, že by mal dostať priestor o tom hovoriť.

Jednou z mojich najčastejších otázok na akéhokoľvek respondenta predsa je: Čo vás inšpirovalo k tvorbe? Aký bol prvý impulz na vznik tohto diela?

Ak bol tým prvým impulzom práve tento kontext, majú právo to povedať. A je jedno, či bude vo vláde ktokoľvek iný a umelca inšpiruje iná politická situácia, my by sme jednoducho mali umelcom dávať priestor.

Potom je tu druhá rovina. Stalo sa mi viackrát, že isté kroky, napríklad zo strany Fondu na podporu umenia, zásadne ovplyvňujú tvorbu umelcov. To, že majú napríklad znížený rozpočet alebo im nepridelili peniaze, priamo zasahuje do toho, ako bude výsledné umelecké dielo vyzerať. Rozprávali sme sa vo vysielaní napríklad o tom, ako vzniklo dielo, aké boli prvé nápady a impulzy. A hosť povedal, že pôvodne to mala byť divadelná inscenácia pre niekoľko hercov, kde mali mať hudobníkov naživo, no vznikla z toho monodráma, pretože dostali menej peňazí a museli spraviť kroky, ktoré sa odrazili do podoby diela.

Čiže, keď my hovoríme o tom, ako tie diela vznikajú, bohužiaľ, niektorým z týchto tém sa nedokážeme vyhnúť. Najčastejšie som išiel do vysielania s tým, že som vôbec neplánoval akýmkoľvek spôsobom o týchto veciach hovoriť. Akurát, keď položím otázku a respondent odpovie, že toto ho inšpirovalo alebo ovplyvnilo, nemôžem mu predsa oponovať a tvrdiť, že ho to neinšpirovalo. Predsa to nie je pravda. Je to jeho optika, jeho názor a jeho tvrdenie, na základe ktorých tvorí. Toto by malo byť zmyslom nášho prúdového vysielania v Rádiu Devín, a preto k tomu zaujímam takýto postoj.

Spomínate si na tie pripomienky? Ako ste mali odviesť kritiku ku diskusii?

Naozaj by som mal veci zasadzovať do kontextu. To znamená, že keď napríklad umelci tvorili angažované umenie, často som sa im snažil položiť otázku, v ktorej som parafrázoval vládnych predstaviteľov. Tí tvrdia, že umenie a politika by sa nemali spájať a že by to mali byť oddelené veci.

Prostredníctvom tejto parafrázy som sa hosťa opýtal, čo na to hovorí. Keďže on tvorí politicky, no oponentúra by mohla tvrdiť opak, že by politické umenie tvoriť nemal, chcel som, aby mal priestor sa k tomu vyjadriť. Vo vysielaní som sa teda snažil niekedy prinášať aj pohľad aj druhej strany.

Poďme teraz k vášmu aktuálnemu vzťahu so STVR. Ako to momentálne vyzerá? Podali ste výpoveď vy, alebo vám bola ukončená spolupráca zo strany STVR?

Výpoveď som podal krátko po tom, ako moje kolegyne a kolegovia dostali výpovede v rámci hromadného prepúšťania. Bola to z mojej strany aj reakcia na túto situáciu. Dvojmesačná výpovedná doba mi začala plynúť 1. apríla a skončí sa 31. mája.

Pár dní po podaní výpovede som sa išiel so zamestnávateľom dohodnúť na čerpaní dovolenky, ktorá mi ešte zostala. Vtedy som dostal informáciu, že ju čerpať nemám a že by som mal počas výpovednej doby normálne pracovať, aby som vyplnil priestor týchto posledných dvoch mesiacov.

Teraz, v týchto dňoch, sa to však zmenilo. Nakoniec to vyzerá tak, že si nejaké dni dovolenky predsa len vyčerpám a zvyšok času využijem už len na odovzdávanie agendy, pričom do vysielania už nepôjdem.

Ešte k otázke nezávislosti v Rádiu Devín a v Slovenskom rozhlase, často sa hovorí, že rozhlas je v porovnaní so Slovenskou televíziou slobodnejší. Vnímate to podobne?

Nepracujem v televízii, takže to neviem celkom porovnať. Vnímam len to, čo si môžu diváci alebo čitatelia bežne nájsť v médiách. Neviem posúdiť, do akej miery je rozhlas slobodnejší, alebo či je slobodnejšia televízia.

Nepociťovali ste vy alebo vaši kolegovia počas vášho trojročného pôsobenia v Slovenskom rozhlase nejaké zásahy do vašej práce alebo tlaky na obsah vysielania?

Za predchádzajúceho vedenia som si slobodne vykonával svoju prácu a volal si rôznych hostí. Viedol som s nimi rozhovory a miera spätnej väzby bola prítomná naozaj len v začiatkoch mojej práce, keď sme sa rozprávali skôr o zlepšení mojich moderátorských schopností než o samotnom obsahu.

Teraz, po zmene vedenia, sa spätná väzba týka aj toho, koho by sme si do vysielania mali volať, respektíve koho by sme si volať nemali. Rieši sa aj to, akým spôsobom by sme mali rozhovory viesť, alebo že by sme sa mali vo vysielaní absolútne vyhnúť politickým narážkam.

Slovenský rozhlas. STVR (predtým RTVS)
Zdroj: Aktuality.sk

V poslednej dobe sa dostávame do situácie, keď takmer v každom jednom rozhovore zaznieva z úst mojich respondentov a respondentiek, že kultúra zažíva zlé časy. Tá frekvencia sa začala naozaj zväčšovať.

Druhá strana mince je, že kultúra asi nikdy nezažívala vyslovene dobré časy. Aj z historického hľadiska bol rezort kultúry vždy poddimenzovaný a stál na chvoste záujmu. Umelci majú zrejme vždy pocit, že kultúra zažíva ťažké obdobie, no teraz sa to stupňuje a tieto zlé časy často jasne pomenúvajú.

Zaujalo ma, čo ste hovorili o výbere hostí. Malo to byť viac centralizované alebo filtrované? Alebo máte pocit, že dnes sa už od redaktorov očakáva skôr jednostranné nastavenie tém či hostí?

Je tu otázka, o akej vyváženosti sa vôbec rozprávame, lebo my nie sme politické, ale umelecké a kultúrne médium. Naším jediným kritériom pri výbere hostí je kvalita. To znamená, že ak sú to umelci, ktorí tvoria festival s medzinárodnou účasťou, sú pre nás relevantnými respondentmi. Ak je to autor alebo autorka, spisovateľ či spisovateľka, ktorí sú opakovane oceňovaní a vydajú novú knihu, takisto sú to pre nás relevantní respondenti.

Naším kritériom bola vždy kvalita. Kvalita obsahu a umenia, ktoré tvoria títo respondenti. Ja som nepátral po tom, aký majú politický názor a ako ich to ovplyvňuje v tvorbe.

Odmoderovali by ste rozhovor s ministrom financií Ladislavom Kamenickým, ktorý vo voľnom čase vytvára obrazy? Nedávno sme videli, že mal výstavu vo Vietname.

V princípe by som s tým nemal problém, ale museli by sme sa rozprávať výlučne o jeho umeleckej tvorbe. Hovorím o tom, že by si u nás nemohol robiť politickú kampaň, to je pre mňa hrubá čiara. Ale ak by hovoril vyslovene o svojej tvorbe a o tom, že ho pri nej inšpiruje napríklad aj nejaká skúsenosť z jeho funkcie, tak nech sa páči, slobodne.

Otázka však stojí inak, a to, či jeho tvorba spĺňa kritériá kvalitného výtvarného umenia. My sme vždy vychádzali z recenzií a z rôznych reakcií verejnosti, najmä tej odbornej. Priznám sa, že počas môjho pôsobenia v Rádiu Devín som, napriek tomu, že mám podľa mňa v kultúrnom dianí istý prehľad, na túto výstavu nenarazil. Určite nie v takom zmysle, že by som ju zaradil do nejakého užšieho výberu tém, o ktorých zvažujem vo vysielaní hovoriť.

Reagovali by ste v Rádiu Devín aj na výstavu ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a aj poslankyne Jany Vaľovej (Smer), ktoré vystavovali na Bratislavskom hrade?

Platilo by to isté, čo som povedal pri predchádzajúcej otázke. Napriek tomu, že túto výstavu som už zachytil, keďže bola výrazne medializovaná, nie som si istý, či na základe reakcií odbornej verejnosti spĺňa z hľadiska výtvarného umenia kritériá na to, aby sme sa jej venovali vo vysielaní Rádia Devín.

To je môj názor a môžem sa, samozrejme, mýliť. Niekto iný by mohol vyhodnotiť, že áno, tá výstava stojí za to. V takom prípade nech sa jej ten človek pokojne venuje, zaradí ju do vysielania a hovorí o nej.

Prečítajte si tiež:

Závere živého vysielania, ktorý sme opísali v článku o vašej kritike, vyjadrujete nádej, že vašim bývalým kolegom bude „umožnené mapovať situáciu o Divadelnom ústave”. Hrozí podľa vás reálne, že témy nepohodlné pre súčasnú politickú moc a vedenie STVR sa z kultúrneho okruhu úplne vytratia?

Neviem, či sa úplne vytratia, a či je to vôbec možné. Tie pokusy tu už, ako som hovoril, boli – napríklad v podobe spätnej väzby k tomu, akých hostí som si volal, alebo akým narážkam by sme sa mali vo vysielaní vyhnúť.

Moje slová však hovoria za všetko. Naozaj úprimne verím a dúfam, že im to bude aj naďalej umožnené. Nevidím dôvod, prečo by to tak nemalo byť, jedine že by niekto chcel do vysielania zasahovať nejakými cenzorskými krokmi. Verím, že k tomuto nedospejeme a že kolegovia budú môcť mapovať dianie rovnako slobodne, tak ako sme ho slobodne mapovali doteraz.

Ako vnímate budúcnosť verejnoprávnych médií na Slovensku v najbližších rokoch?

To je veľmi ťažká otázka. Neviem, či som úplne kompetentný sa k tomu vyjadriť.

Samozrejme, že áno. Vyjadrovali ste sa k situácii v Slovenskom rozhlase priamo v éteri. Určite máte prehľad o tom dianí.

Mám o verejnoprávnosť v istom zmysle strach. Netrúfam si predikovať, aká bude budúcnosť verejnoprávnosti a vôbec nie verejnoprávnosti Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie.

Za akých podmienok by ste boli ochotní vrátiť sa späť? Čo vám v prostredí chýbalo, respektíve čo bolo tým hlavným dôvodom, pre ktorý ste sa rozhodli odísť?

Chýba mi ten pocit, že si môžem slobodne vybrať témy, ktorým sa budem venovať, a že môžem slobodne viesť rozhovory. Bol by som nesmierne rád, keby sme sa niekedy ocitli v situácii, že nebude každý, alebo každý druhý, respondent vo svojich odpovediach spomínať politiku a konkrétnych politikov. Znamenalo by to totiž, že politická moc si robí svoju prácu dobre a umelci majú možnosť reagovať na iné veci, než je len politika. Želal by som si, aby som ten pocit mojej osobnej slobody mohol znova nadobudnúť. V tejto chvíli ho totiž nemám.

Ešte je tu jedna dôležitá rovina, a tou je komunikácia. Mnohé z krokov, ktoré sa udiali v predchádzajúcich mesiacoch, sa urobili bez akejkoľvek komunikácie s nami – ľuďmi, ktorí tú prácu každodenne vykonávali. Vezmime si napríklad zmenu programovej štruktúry. Tieto zmeny síce prichádzali pravidelne, takmer každý rok, no vždy boli komunikované s ľuďmi, ktorí ich následky budú musieť znášať a ktorým sa tým pádom zmení podoba vysielania. Vždy to s nami konzultovali, bavili sme sa o tom a spoločne sme to riešili.

Teraz sa však tieto kroky diali bez akejkoľvek komunikácie. Aj to je pre mňa dôvodom, prečo si hovorím, že už asi nie som partnerom do dialógu. To je dôvod, prečo odchádzam. Asi teda sa so mnou netreba rozprávať.

Hovoríte, že nemáte pocit slobody. Znamená to, že ste už počas minulého týždňa vo vysielaní, vedome obmedzovali a okresávali svoje vyjadrenia?

To, čo som povedal a o čom bol aj ten váš článok, bolo spontánne. Tam som naozaj nič neokresával. Priznám sa však, že sa mi už párkrát stalo, že som mal v scenári napísanú vetu, ktorá dávala veci do kontextu, no v poslednej chvíli som ju vymazal.

To je presne ten malý znak autocenzúry, s ktorým sa stretávam u seba ja. Viem si potom predstaviť, s akou obrovskou mierou autocenzúry sa asi stretávajú kolegyne a kolegovia pri iných typoch práce, ktorú pre túto inštitúciu vykonávajú. Keď som toto na sebe pocítil, bola to pre mňa definitívna posledná kvapka. Uvedomil som si, že takto už ďalej pracovať skrátka nechcem.