Únia sa po rokoch môže rozrásť na ekonomického giganta. Sever sa chce pridať k nám, Briti chcú späť a príde aj na Balkán

Spoločná rybárska politika EÚ a jej systém kvót sú pre krajinu, ktorej hospodárstvo stojí na morských zdrojoch, najväčšou prekážkou. Augustové referendum ukáže, či strach z izolácie preváži nad obavami zo straty kontroly nad vlastnými vodami.

Rozhodnutie Reykjavíku vyvolalo okamžitú odozvu aj v Osle. Nórski proeurópski aktivisti cítia príležitosť na reštart diskusie, ktorá bola dlho politickým tabu.

Rolu hrá aj hrozba z Ruska

Nórsko odmietlo vstup do Únie v dvoch referendách, pričom to posledné z roku 1994 zanechalo v spoločnosti hlboké rozdelenie. Bohatstvo z ropy a plynu vytvorilo v krajine pocit dokonalej sebestačnosti. Lenže svet sa odvtedy posunul. „Únia, o ktorej sme hlasovali v deväťdesiatych rokoch, už neexistuje,“ znie dnes hlavný argument nórskeho Európskeho hnutia.

Súčasný geopolitický kontext stavia Nórsko, zdieľajúce hranicu s Ruskom, do pozície zraniteľného aktéra. Spoliehať sa výhradne na americké bezpečnostné záruky sa v ére Trumpovho izolacionizmu javí ako hazard. Odporcovia integrácie na oboch póloch politického spektra síce naďalej varujú pred stratou suverenity, no štruktúra verejnej mienky vykazuje zmeny.

Prieskumy síce nehlásia masový príklon k EÚ, no dramaticky narastá skupina nerozhodnutých, predovšetkým medzi mladou generáciou, ktorá debatu z roku 1994 nezažila. Práve táto masa voličov môže v prípade úspechu na Islande zvrátiť doterajšie odmietavé nastavenie v Oslu.

Európska únia a uchádzači o vstup.
Zdroj: Aktuality.sk

Pridajú sa aj Grónčania?

Do tejto severskej dilemy čoraz výraznejšie vstupuje aj Grónsko. Najväčší ostrov sveta má s európskou integráciou unikátnu historickú skúsenosť – v roku 1985 z Európskeho hospodárskeho spoločenstva odišiel, aby si chránil autonómiu a rybolovné práva. Arktída sa však stáva arénou mocenského súperenia.

Vyhlásenia Donalda Trumpa o ambícii získať kontrolu nad Grónskom, sprevádzané náznakmi ekonomického či vojenského nátlaku, vyvolali v Nuuku aj Kodani vážne debaty o bezpečnosti.

Severské štáty reagovali spoločným vyhlásením, že stabilita v arktickom regióne musí stáť na medzinárodnom práve a rešpektovaní územnej celistvosti Grónska v rámci Dánskeho kráľovstva. Hoci plnohodnotný návrat Grónska do EÚ nie je témou dňa, potreba silného partnera, ktorý by vyvážil tlaky Washingtonu, posúva Grónsko do čoraz tesnejšej ekonomickej a bezpečnostnej kooperácie s Bruselom.

Nuuk, Grónsko
Zdroj: Reuters/via REUTERS

Nový člen EÚ už čoskoro?

Zatiaľ čo sever Európy hľadá odpovede na existenčné otázky, na západnom Balkáne nadobúda proces rozširovania konkrétne kontúry. Čierna Hora sa profiluje ako líder novej integračnej vlny.

Európska komisia vo svojich plánoch explicitne počíta s tým, že Podgorica by mohla uzavrieť prístupové rokovania v priebehu roka 2026. Kľúčový krok nastal 22. apríla 2026, keď veľvyslanci EÚ schválili vytvorenie osobitnej pracovnej skupiny pre vypracovanie prístupovej zmluvy Čiernej Hory.

Z pohľadu bruselskej diplomacie však nejde o rutinné rozširovanie. Prístupový dokument Čiernej Hory sa má stať univerzálnym modelom pre všetkých budúcich kandidátov. Inými slovami, má sa sprehľadniť a nemá byť už taký subjektívny, ako tomu bolo často aj v minulosti. Podľa analytikov je to čiastočne aj reakcia na problémovejšie členské krajiny, ktoré už sú súčasťou EÚ, najmä Maďarsko a Slovensko a v minulosti aj Poľsko.

EÚ sa odhodlala skombinovať plnohodnotné členstvo s radikálne prísnejšími mechanizmami zodpovednosti a ochrannými doložkami v oblasti právneho štátu. Podgorica už získala finančné prostriedky vo výške 159 miliónov eur v rámci nového Nástroja na podporu rastu, no Brusel varuje, že akékoľvek zaváhanie v reformách môže región stáť stovky miliónov eur. Najsvižnejšou brzdou zostáva náročná kapitola o životnom prostredí.

Napriek tomu sa v kuloároch začína skloňovať scenár takzvaného „mini veľkého tresku“: Čierna Hora by mohla vstúpiť do EÚ okolo roku 2028 a podeliť sa o 28. miesto v Únii práve s Islandom, pokiaľ augustové referendum v Reykjavíku dopadne úspešne.

Čierna Hora
Zdroj: Pexels

Vrátia sa aj Briti?

Tento obnovený záujem o európske inštitúcie na severe aj juhu kontinentu vrhá tieň na situáciu v Spojenom kráľovstve. Viac ako desaťročie po britskom referende o vystúpení z EÚ zažíva krajina fázu, ktorú politológovia označujú ako „Bregret“ – narastajúcu ľútosť nad odchodom z bloku (z anglického slova „regret“, teda ľútosť)

Ekonomická stagnácia, strata geopolitickej váhy a neschopnosť čeliť globálnym krízam osamotene vedú britskú verejnosť aj časť politických elít k prehodnocovaniu minulých rozhodnutí. Všetko je ešte umocnené vnútropolitickou krízou a možným odchodom labouristického premiéra Keira Starmera. Mnohí z jeho možných nástupcov už podľa britských médií v zákulisí rokujú o opätovnom návrate Britov do EÚ.

Prípadný návrat Spojeného kráľovstva do európskych štruktúr – či už formou plného členstva, alebo cez hlbokú integráciu do spoločného trhu – prestáva byť utopickým želaním a stáva sa témou strategických úvah o prežití v nestabilnom multipolárnom svete.

Súčasná dynamika rozširovania Európskej únie zásadne mení svoj charakter. Už to nie je proces poháňaný idealistickými víziami o zjednotenom kontinente bez hraníc, aký sme poznali v minulosti.

Severské demokracie pod tlakom nepredvídateľného Washingtonu a rastúcich arktických rizík zisťujú, že cena za izoláciu mimo bloku sa stáva neúnosne vysokou, tvrdia analytici.