Politológ Lenč: Z nominácie Radačovského sa človek za štát začína hanbiť (videopodcast)

„Ľudia by si mali pamätať, že ak niekto míňal ich peniaze bez toho, aby sa ich pýtal na názor, nemali by mu v budúcnosti dať svoj hlas,“ hovorí politológ Jozef Lenč. Zhodnotíme s ním udalosti odchádzajúceho týždňa.  

Krajina s ministrami, ktorým viac ľudí nedôveruje ako dôveruje. Paradoxne – držia opraty a kasu krajiny. Iný prieskum ukázal, že v prvej päťke najdôveryhodnejších lídrov sa neumiestnil ani jeden z vládnej väčšiny. No aj tým z opozície z čela tabuľky viac ľudí nedôveruje ako naopak.

Máme za sebou týždeň neúspešných pokusov o odvolanie ministra Kaliňáka – pre kauzu prešovskej nemocnice.

Krajina spoznala ďalšie prorastové opatrenia vlády, ktoré však nielen opozícia, ale aj zamestnávatelia a odbory označili za „kozmetiku“, ktorá s rastom nemá nič spoločné.

A jesenné voľby županov môžu vniesť napätie medzi Smer a Republiku – pre premiérom Ficom ohlásenú, no podpredsedom Gašparom spochybnenú podporu Milanovi Mazurekovi.

Naviac – parlament tento týždeň zažil – povedané s nadsázkou – pokus o defenstráciu. Defenestráciu opozície. Designovaný veľvyslanec na Cypre poslanec Radačovský tak chcel riešiť kritiku na svoju hlavu za slová, že pre diplomaciu je „unikátne nespôsobilý“.

Za odchádzajúcim týždňom sa obzrieme s politológom Jozefom Lenčom.

Jozef Lenč v podcaste Aktuality nahlas s Jaroslavom Barborákom
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

O nedôvere voči členom vlády

Poďme k prieskumom. Sme krajinou nedôverčivých? V rebríčku dôveryhodnosti členov Ficovej vlády od agentúry Focus je na čele nestraník Jozef Ráž, na chvoste trio Šimkovičová, Huliak, Migaľ. Celému rebríčku dominuje prevaha nedôvery. Jozefovi Rážovi dôveruje 44 % opýtaných, no nedôveruje mu 49 %. Premiérovi Ficovi dôveruje len 29 %, nedôveruje mu 68 %. Ani jeden minister nemá vyššiu dôveru ako nedôveru. Čo to hovorí o stave Ficovej vlády?

Viac-menej to vypovedá o stave všetkých vlád, ktoré tu boli predtým. Dôvera v rámci spoločnosti je dlhodobo veľmi nízka, no dôvera v politikov je kontinuálne negatívna. Vystihuje to nálady ľudí voči tomu, čo politici robia. Sú tu aj pochybnosti o tom, či je dôveryhodnosť ten správny pojem. Či ide o dôveru človeku ako takému, alebo o dôveru v to, že vie robiť svoju prácu. Povedzme, minister Ráž vie viesť ministerstvo dopravy, kým ministerka Šimkovičová nevie viesť ministerstvo kultúry.

Dali by ste to skôr ako rebríček o schopnostiach ministrov? V porovnaní s naším geopriestorom nie sme výnimkou…

Myslím si, že nie. Aj v minulosti sme u nás mohli vidieť prevahu dôvery azda iba v určitom období u prezidentky Zuzany Čaputovej. Nedôvera k politikom vyplýva z toho, ako respondenti vnímajú daného politika či vládu. Súvisí to s tým, ako ľudia hodnotia schopnosť ministra riadiť rezort, ale aj s jeho mediálnym obrazom. Napríklad Samuel Migaľ môže pracovať bezproblémovo, ale ak sa v médiách opakovane objavuje, že k postu ministra prišiel vydieraním, znižuje to jeho dôveryhodnosť. Emócia ľudí je spôsobená rôznymi faktormi, nielen samotným výkonom funkcie.

Kde sa v nás, voličoch, berie tá odvaha, že ľuďom, ktorým nedôverujeme, zverujeme kľúče od štátnej kasy a stavu krajiny?

Tí, ktorí im nedôverujú, napríklad nechodia voliť. A tí, čo im dôverujú, voliť idú a tie pomyselné kľúče od miešačky im dajú. Ak sa niekto pýta, ako je možné, že niekto s nízkou mierou dôvery je premiérom alebo ministrom, vyplýva to z toho, ako sa vymodelovala situácia po voľbách. Tí, ktorí nevolia vládnu koalíciu, sú pochopiteľne negatívne naladení voči jej ministrom. Nedôvera však pramení aj z toho, ako sa politika na Slovensku realizuje. Ak ľudia vidia, že je minister spájaný s korupčnou kauzou, alebo sa mediálne nevhodne vyjadruje, znižuje to mieru dôvery nielen v neho, ale aj v samotné inštitúcie a systém. A to je do budúcna problémom nás všetkých.

Lídri politických strán a nepoznaný šéf KDH

Pozrime sa na rebríček dôveryhodnosti lídrov politických strán od agentúry NMS. Na čele je Michal Šimečka. Tretí je Milan Uhrík, štvrtý Igor Matovič (28 % dôvera, 68 % nedôvera). Robert Fico je na šiestej priečke s dôverou 27 % a nedôverou 69 %. Čo môžu politici urobiť s takou vysokou mierou nedôvery zo strany voličov?

V prípade lídrov strán je to problém, lebo dôvera sa do veľkej miery odvíja od podpory ich strany. Ak má značka negatívny obraz vo verejnosti, ťažko sa to mení k lepšiemu. Môže sa to zmeniť, ak sa dostanú do ústavnej funkcie a vykonávajú politiku, ktorá v ľuďoch vyvolá dôveru. Respondenti v prieskumoch prioritne odpovedajú na základe svojich preferencií. Volič opozície dá vyššiu mieru dôvery opozičným politikom a naopak.

Dôvera napríklad Igora Matoviča sa dnes blíži k 30 %, hoci nedôvera je na úrovni 68 %. A napríklad líder KDH Milan Majerský je piaty. Jeho dôvera je na úrovni 25 %, nedôvera 52%, no prekvapuje, že ho nepozná až 15 % opýtaných. Čo je to za vizitka pre Milana Majerského, najmä v porovnaní s inými lídrami?

Je to vizitka jeho práce, inak sa to vysvetliť nedá. Pre samotnú politickú stranu je to na zváženie, či majú dostatočne výrazného lídra. Rok pred parlamentnými voľbami týmto spôsobom strácajú dvojnásobok potenciálnej emócie u voličov. Ukazuje sa, že Milan Majerský nie je dostatočne viditeľným lídrom, čo strane nepomáha pri rozhodovaní voličov o tom, či jej dajú svoj hlas.

Tu je potrebné dodať, že Milan Majerský je šéfom Prešovskej župy a o túto pozíciu sa bude opäť uchádzať. Nie je to paradox, že ho v prieskume nespoznalo tak veľa ľudí?

Áno, je to paradox a podčiarkuje to jeho malú ambíciu urobiť niečo s veľkou politikou. Pozícia župana je najvyššia, ktorú KDH aktuálne má, no na lídra strany s celonárodnými ambíciami je to málo. V mnohom to pripomína pôsobenie Pavla Freša v SDKÚ, ktorého ambíciou bolo kandidovať za župana, neuspel tam, a SDKÚ je dnes skôr už len spomienkou. KDH teoreticky môže hroziť niečo podobné.

Kauza prešovskej nemocnice a štátna kasa

Opozícii tento týždeň nevyšli dva pokusy na odvolanie ministra obrany Roberta Kaliňáka pre kauzu prešovskej nemocnice. Opozícia poukazuje na možné predraženie, koalícia zvolila taktiku neotvárania schôdze. Je to ukážka trendu, že koalícia síce vie ministrov technicky ubrániť, no nevie problém odstrániť z verejnej debaty?

Ak je ten problém taký jednoznačný – a tu evidentne došlo k zlyhaniu – pochopiteľne sa bude personalizovať s ministrom. Výstavba nemocnice sa ohlasovala ako mimoriadny úspech súčasnej vlády a dôkaz manažérskej geniality ministra obrany. Keby sa diskusia v parlamente otvorila, väčšina príspevkov by znižovala jeho dôveryhodnosť. Vládna koalícia sa preto pochopiteľne rozhodla schôdzu neotvoriť. Táto hraničná taktika sa im osvedčila a využívajú ju ako nástroj na to, aby kauzy ľudovo povedané „vyhnili“.

Z pohľadu bežného občana je to však problém. Keď s vlastnou peňaženkou narábame zodpovedne, čakali by sme, že budeme vidieť aj do rozhodovania o verejných financiách. Pri prešovskej nemocnici bolo veľa vecí zadaných napriamo bez verejnej kontroly.

Určite je to problém a to je aj dôvod, prečo sa schôdza neotvorila. Obávam sa, že sa neotvorí ani v najbližšom období. Rok pred voľbami Smer určite nebude chcieť, aby sa vo verejnom priestore hovorilo o zlyhaní ich ministra a o netransparentnom prideľovaní peňazí. Budú skôr čakať na to, či sa nepodarí niečo postaviť a prekryť tak to, čo sa skrývalo v základoch.

Vláda tiež predstavila tzv. prorastové ekonomické opatrenia. Opozícia, zamestnávatelia a odbory ich označili za kozmetiku, ktorá nemá s rastom nič spoločné. Kde je v tomto občan konfrontovaný so svojou peňaženkou?

Opäť nikde. Rovnako ako pri konsolidačných opatreniach, o ktorých sa hovorilo od januára a nakoniec sa narýchlo zbúchali pred schvaľovaním rozpočtu, tak aj pri prorastových opatreniach je občan z diskusie vytlačený a ignorovaný. Žiaľ, je to dôsledok toho, že chýba dostatočný verejný tlak. Najzásadnejšou možnosťou tlaku sú voľby. Ľudia by si mali pamätať, že ak niekto míňal ich peniaze bez toho, aby sa ich pýtal na názor, nemali by mu v budúcnosti dať svoj hlas.

Politici zrejme využívajú krátkodobú pamäť voličov a nasýtia ich čímsi tesne pred voľbami.

Využívajú ani nie tak pamäť, ako skôr nezáujem ľudí o politiku a veci verejné. Mnohí majú pocit, že nemocnica v Prešove sa ich netýka, ale to je omyl. Ide o desiatky miliónov našich spoločných peňazí. Politici ťažia z toho, že ľudia nemajú čas, chuť a sú natoľko apatickí, že je možné s nimi takýmto spôsobom manipulovať.

Diplomatická blamáž na obzore

Parlament tento týždeň zažil aj pokus o „defenestráciu”. Poslanec Radačovský, ktorého chce vláda poslať za veľvyslanca na Cyprus, reagoval na kritiku opozície o svojej “unikátnej nespôsobilosti” slovami, nech „otvoria okná, aby nimi mohli odísť“. Predtým vytiahol historku, ako mu manželka odporučila opozícii napľuť do tváre, no syn ho od toho odrádzal, že by si len “pošpinil sliny”. Čo robí takéto správanie volených zástupcov so stavom dôvery v politiku?

Jednoznačne to má na dôveru negatívny dopad. Takáto nedôstojná šaškáreň z pozície človeka, ktorý má v zahraničí reprezentovať nás všetkých, je neprípustná. Ak inštitúcie štátu nominujú takého človeka na post veľvyslanca, ľudia sa začnú pýtať: Kto vlastne sme a aký je tento štát, ak zo seba vyberieme to najlepšie a vyzerá to takto? Znižuje to dôveru v republiku a občania sa za taký štát začínajú hanbiť.

Očakávali by ste od prezidenta, že na takéto nominácie povie svoje nie?

Ak mu ide o vlastnú dôstojnosť a o dôveru v očiach voličov – keďže sa zrejme bude uchádzať o ďalší mandát – tak po takomto vskutku nedôstojnom vystúpení v Národnej rade by mal nomináciu zvážiť. Veľvyslanec zastupuje Slovensko aj v mene prezidenta. Ak s nomináciou Radačovského bude po tomto súhlasiť, bude to žiaľ veľa vypovedať o jeho úcte k tomu, čo reprezentuje.

Návrat démonov islamofóbie

Prejdime k téme, ktorá sa vás aj osobno dotýka. Ste nielen politológ, ale aj člen moslimskej komunity na Slovensku. Ombudsman sa obrátil na Ústavný súd s technickou otázkou registračných limitov pre cirkvi a rázom sa z toho stala politická téma o hrozbe islamizácie. Čo na to hovoríte?

Vo mne to vyvolalo istý paradox. Nedávno som sa rozprával s kolegom z tureckej univerzity a vravel som mu, že islamofóbia na Slovensku momentálne nie je témou. Tento problém akoby vypuknutím vojny na Ukrajine zmizol a migrácia sa riešila najmä v kontexte pracovnej sily. A zrazu sa ombudsman spýta Ústavného súdu, či náhodou nie sú porušované práva občanov Slovenskej republiky – čo má v kompetencii – a vyvolá to démonov z rokov 2015 a 2016. Opäť sledujeme radikálnu islamofóbnu rétoriku, najmä zo strany politikov. Ukazuje sa, že démoni islamofóbie sú v našej spoločnosti stále prítomní a pri prvej príležitosti sa vyplavia na povrch.

Ako momentálne moslimovia na Slovensku riešia praktické záležitosti, napríklad sobáše, pochovávanie či duchovné sprevádzanie v nemocniciach bez štátnej podpory?

Základom je rovina výkonu náboženstva. Sobáše sú u nás civilné a ten náboženský nie je štátom uznaný tak, ako cirkevný sobáš registrovaných cirkví. Do nemocnice sa duchovný dostane len ako bežná návšteva blízkeho príbuzného. Čo sa týka pochovávania, záleží to na konkrétnej samospráve. V islamskej tradícii je dôležité nasmerovanie zosnulého na Mekku. Ak vám samospráva vyčlení časť cintorína, dá sa to riešiť. No momentálne je takýto priestor vyčlenený len v Bratislave na Slávičom údolí. Takže ak zomrie moslim napríklad v Kežmarku a chce byť pochovaný podľa tradície, musia ho pochovať v Bratislave.

Koľko je vlastne na Slovensku moslimov? Zatiaľ sa na registráciu vyžaduje 50-tisíc členov.

Presné čísla nevieme. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2021 sa k islamu prihlásilo 3 862 ľudí. Dovtedy sa dala zaškrtnúť len kolónka „iné“. Reálne to číslo môže byť dvojnásobné, no rozhodne sa neblížime k číslu 50-tisíc a určite nejde len o občanov Slovenskej republiky.

Na záver osobnejšie: Čo vás motivovalo obrátiť sa na islam? Čím vám táto viera “zasvietila”?

Dostal som sa k nemu cez knihy. Oslovila ma racionalita a, paradoxne pre mnohých, sloboda. Pre mňa je islam vnímaný oveľa otvorenejšie a slobodnejšie ako napríklad katolícke kresťanstvo. Kým pri katolíckej liturgii potrebujete sprostredkovateľa – kňaza – v islame máte priamy kontakt s Bohom. To, čo sa modlíte spoločne v mešite, sa môžete rovnocenne modliť aj sám doma. Tieto aspekty mi prišli veľmi racionálne a slobodné. Je to fascinácia, ktorou žijem, a verím, že budem až do smrti.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Jozef Lenč v podcaste Aktuality nahlas s Jaroslavom Barborákom
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.