Ako Beneš sprotivil Masarykovi Štefánika. Zostrelili jeho lietadlo, alebo išlo o haváriu?

Vzťahy medzi tromi spoluzakladateľmi Československej republiky boli krátko pred jej vznikom napäté a sčasti už naštrbené. Výrazne ochladli medzi Edvardom Benešom a Milanom R. Štefánikom.  

A Tomáš G. Masaryk v ich sporoch viac nadŕžal Benešovi. Hlavnou príčinou mohli byť rozdielne názory na podobu a charakter nového štátu. Išlo však aj o pozície v jeho mocenskej špičke: kto bude ,,dvojkou” v tomto triumviráte.

Aj dobrí priatelia sa vedia pohnevať, dokonca znenávidieť a natrvalo rozísť. To sa stalo Benešovi a Štefánikovi. Ich cesty sa prvýkrát skrížili v polovici decembra 1915 v Paríži. Nedal ich dokopy Masaryk, ako by sa mohlo predpokladať, ale český maliar Ludvík Strimpl, ktorý tam žil už pred prvou svetovou vojnou. Štefánik, vtedy poručík francúzskeho letectva, sa práve vrátil z Ríma, kde si liečil zranenie zo srbského frontu. Beneš, ktorý vyštudoval sociológiu na Sorbonne, reprezentoval v meste nad Seinou vznikajúci český zahraničný odboj proti habsburskej monarchii.

Už na prvom stretnutí v kruhu Strimplovej rodiny si Štefánik s Benešom padli do nôty. Obaja vzdelaní tridsiatnici (Štefánik o štyri roky starší), obaja vyšli z vidieckeho prostredia z mnohodetných rodín na prahu chudoby. Možno aj preto bol každý z nich extrémne pracovitý a mimoriadne oddaný ideálom, ktorým sa rozhodli zasvätiť život.

Mali síce veľa spoločného, ale aj rozdielneho, hlavne v povahových vlastnostiach. Historici opisujú Beneša ako racionálneho, pragmatického človeka, ako typického suchára, úradníka. Štefánik bol podľa pamätníkov, naopak, impulzívny, emotívny a charizmatický.

Oboch spájala osobnosť o generáciu staršieho profesora Masaryka. Keď sa tí dvaja v Paríži stretli, mal už TGM 65 rokov, čo sa považovalo za kmeťovský vek. Ale spoznali ho ešte ako študenti na Karlovej univerzite v Prahe, kde im prednášal filozofiu. Bol pre nich najvyššou autoritou, prechovávali voči nemu nesmiernu úctu. Beneš ho volal „učiteľ” aj v emigrácii, Štefánik mu hovoril až do svojej tragickej smrti „otecko” (nie „tatíček”, ale ,,otecko”, ako bývalo zvykom v evanjelických rodinách).

„Štefánik bol dosť sentimentálny, tituloval ma otecko a neustále by ma hladkal a bozkával,” spomínal Masaryk polovážne-položartom v rozhovoroch s Karlom Čapkom.

Beneš i Štefánik sa uchádzali o priazeň TGM – koho z nich si vyberie za svojho dôvernika. „Uchádzali sa” je však slabý výraz, oni o jeho náklonnosť doslova bojovali. Osudová Štefánikova láska, francúzska novinárka a spisovateľka Louise Weissová neskôr napísala, že nikdy nevidela dvoch ľudí sa s takým zápalom zasadzovať o pozíciu „dvojky” po boku niekoho tretieho. Beneš v tomto úsilí získať si Masaryka za každú cenu uspel, no nevynechal v ňom ani intrigy a podrazy, o čom ešte bude reč.

Foto:
Wikipedia
Zakladatelia spoločného štátu Slovákov a Čechov: zľava Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik, Edvard Beneš.

Galantný pán poručík

Na večeri u Strimplovcov sa Štefánik s Benešom napriek všetkému zblížili, dokonca si začali tykať, tesne spolupracovať a navzájom si pomáhať. Bol to Štefánik, ktorý Benešovi poradil, aby sa začal lepšie obliekať a presťahoval sa do reprezentatívnejšieho bytu, v opačnom prípade nemôže prenikať do vyšších kruhov.

Štefánik sa cítil v parížskych salónoch už ako doma. Deväť dní po večeri u Strimplovcov vybavil Benešovi audienciu u francúzskeho premiéra Aristida Brianda. Schôdzku s predsedom vlády mu sprostredkovala Claire Boas de Jouvenel, predstaviteľka významného francúzskeho rodu, ktorú galantný poručík už predtým očaril svojím šarmom a vyberanými spôsobmi. Mimochodom, aj ona mala patriť medzi početné Štefánikove milenky. Podľa niektorých jeho životopiscov budúci generál udržiaval aj niekoľko milostných vzťahov súčasne, pričom ich vedel úspešne využívať na svoje politické ciele. Čo je dôležité, frajerky dokázal opúšťať s gráciou – údajne ich presviedčal, že si zaslúžia niekoho lepšieho…

Na stretnutí s Briandom dohodol zároveň ďalšiu schôdzku, ale už s Masarykom, ktorý žil v Anglicku. Beneš to oznámil „učiteľovi” listom a zároveň upozornil na Štefánikove pozoruhodné známosti v parížskej smotánke i na jeho zápal pre československú vec. Práve takého nadšenie potrebujeme, povedal si Masaryk, ktorý už projektoval budúci štát ako československý (predtým sa vážne pohrával s myšlienkou samostatného Česka, resp. obnovy českého kráľovstva).

Všestranne nadaný Slovák sa mu hodil do vedenia Českého komitétu zahraničného, čo bol vedúci orgán zahraničného odboja. Ten sa po presťahovaní z Londýna do Paríža koncom februára 1916 premenoval na Československu národnú radu (ČSNR). Udialo sa to na návrh Štefánika, ktorý v nej zastával od začiatku funkciu podpredsedu, čiže formálne bol „dvojkou” po Masarykovi. Z hľadiska reálneho vplyvu a každodenného riadenia sa však delil o túto pozíciu s Benešom, generálnym tajomníkom ČSNR.

Premenovanie komitétu privítali najmä americké krajanské spolky. Ich predstavitelia sa totiž Clevelandskou dohodou z októbra 1915 prihlásili k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ale v akej podobe! „My Slováci americkí v zmysle 2. bodu tejto dohody v prvom rade priali sme si, že by Slovensko so zemiami českého kráľovstva tvorilo na základe rovnosti stojací federatívny celok s úplnou národnou autonómiou oboch čiastok – Česka i Slovenska.“ Takto pripomínal v liste Masarykovi podstatu dohody Albert Mamatay, predseda Slovenskej ligy v USA.

Masaryk o tom písomne informoval Beneša a neskrýval sklamanie a iróniu, ba sarkazmus: „Slováci v Amerike totiž majú plán fantastický, Čechy a Slovensko majú byť v pomere dualizmu…“

Dodajme, že tento plán stvrdili svojimi podpismi aj českí signatári dohody, veď v jej 1. bode stálo čierne na bielom: „Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska…” Len Slovákov žilo vtedy v Amerike okolo pol milióna…

Áno, ideálom amerických Čechov (i Slovákov) bol federálny štát, ktorý sa konštituuje zmluvou medzi samostatnými štátmi. Vychádzali totiž zo svojich amerických skúseností a z Ústavy USA. Nový štát v strede Európy si preto predstavovali najskôr ako „Spojené štáty Česko-Slovensko“.

Nehľadiac na to Čs. národná rada ohlásila v máji 1916 na Masarykov podnet „boj za samostatný československý štát“.

Foto:
Archív TASR
Na archívnej snímke z 9. marca 1990 generál Milan Rastislav Štefánik na olejomaľbe akademického maliara Ivana Žabotu.

“Drahý Edušo, bozkávam ťa”

Kým Masaryk ako predseda rady budoval ideové základy zahraničného odboja a viedol dôležité rokovania so spojencami, Štefánik vo funkcii hlavného podpredsedu pôsobil ako vojenský stratég. V prvom rade zakladal zahraničné légie a organizoval nábor dobrovoľníkov do nich. A čo mal na starosti generálny tajomník Beneš? Predovšetkým riadil diplomatické ústredie v Paríži. Najviac rozcestovaný bol však Štefánik.

Už v lete 1916 vyhľadával v ruských zajateckých táboroch bývalých vojakov rakúsko-uhorskej armády a vytváral z nich československé vojsko. Koncom toho istého roku odišiel do Rumunska, kde zverboval okolo 1 500 zajatcov do légií. Od júna do novembra 1917 získaval dobrovoľníkov medzi Slovákmi a Čechmi v Spojených štátoch. Zameriaval sa na mladých mužov, ktorí ešte nemali americké občianstvo a nemohli preto bojovať v radoch armády USA. Medzi nimi získal okolo 4-tisíc budúcich legionárov.

Tieto Štefánikove aktivity vyvrcholili v polovici decembra 1917. Prezident Raymond Poincaré podpísal dekrét o československej armáde vo Francúzsku. Politicky bola podriadená ČSNR a vojensky podliehala francúzskemu veleniu. Dekrét pomohli pripraviť Štefánik i Beneš. Ich činnosť sa často prelínala, právomoci neboli presné vymedzené. Beneš bol skôr diplomatom v centrále, kým Štefánik v „teréne”. Pri vtedajších chabých komunikačných možnostiach si preto občas ,,liezli do kapusty”. Niekedy z toho vznikli kompetenčné spory.

Na niektoré upozornila vo svojej štúdii historička Nadežda Jurčišinová. Asi najvážnejší sa udial v lete 1918. V podstate išlo o to, či československým légiám na Sibíri má veliť francúzsky generál Janin. Názory Beneša a Štefánika sa rozchádzali. Masaryk sa pridal na Benešovu stranu. Ten sa v liste TGM sťažoval na Štefánikovu „precitlivenosť a podráždenosť”, zatiaľ čo Štefánik obviňoval Beneša z „diktátorského správania“.

Beneš zašiel v kritike Štefánika ďalej, keď 28. júla 1918 Masarykovi napísal: toto „Aj naše filozofické názory sú úplne rozdielne, jeho chápanie života a všetkého je iné ako moje, a to sa nemôže neprejaviť vo všetkom.“ Česká historička Dagmar Hájková z Masarykovho ústavu Akadémie vied analyzovala korešpondenciu medzi Benešom a Štefánikom v rokoch 1915 – 1919 a zistila toto: kým do mája 1918 si v listoch tykali a dôverne sa podpisovali Tvoj Edo a Tvoj Milan, od júla 1918 prešli na vykanie a oslovenia pán generál a pán doktor. Emotívnejší Štefánik v časoch, keď sa ešte priatelili, neváhal, list končiť týmito slovami: „Drahý Edušo, vrelo ťa bozkávam”. Po lete 1918 sa na podobnú familiárnosť úplne zabudlo. A v ďalších mesiacoch sa to už len zhoršovalo.

Kto koho ignoroval

O tom, že Štefánik spolu Janinom podniknú cestu cez Spojené štáty do Japonska a odtiaľ do Ruska, sa rozhodlo ešte v júni 1918. Cieľom misie bolo koordinovať postup akcie česko-slovenských légii so spojeneckými základňami v Ľadovom mori a bielogvardejskými skupinami v južnom Rusku. A postaviť sa na čelo intervenčných vojsk, ktoré mali vytlačiť z Ruska nemeckú armádu a zvrhnúť boľševickú vládu.

Štefánik so svojím pobočníkom kapitánom Ferdinandom Píseckým a dvoma francúzskymi dôstojníkmi opustil Paríž 19. augusta, Janin so sprievodom odišiel až o týždeň neskôr. Do New Yorku priplávala loď, na ktorej cestoval Štefánik, 2. septembra 1918. V ten istý deň vláda USA oznámila, že zahraničné česko-slovenské vojsko pokladá za spojenecké a ČSNR za (dočasnú) československú vládu. Bol to výsledok úsilia Masaryka, ktorý sa nachádzal v Spojených štátoch už od mája 1918 a viackrát rokoval s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom. Okrem iného aj o pomoci našim légiám v Rusku a o vystupňovaní spojeneckej intervencie proti boľševikom. Štefánika o tom informoval Masaryk na stretnutí vo Washingtone. Počas ich rozhovoroch sa vyriešil aj problém s postavením generála Janina.

Potom Štefánik odcestoval prvou voľnou loďou do Japonska. Cestou pri krátkej zástavke lode v Honolulu na Havajských ostrovoch poslal Štefánik 1. októbra 1918 Masarykovi list. Nabádal ho, aby vydal vyhlásenie adresované vládam spojencov, ktorým by sa pokúsil vyvrátiť ich pochybnosti ohľadne budúceho štátu Čechov a Slovákov: „Československý štát bude utvorený, pretože náš národ má vôľu ho utvoriť. Toto bude treba povedať spojencom jasne.” List zároveň obsahoval námety, čo by takáto proklamácia mala obsahovať, vrátane charakteristiky dočasnej československej vlády.

Štefánik Masaryka splnomocnil, aby vyhlásenie podpísal i jeho menom, zároveň mu však adresoval žiadosť: „Bol by som nesmierne vďačný, keby som poznal celú proklamáciu skôr, než ju úradne vyhlásite.“

A to sa, žiaľ, nestalo. Zrazu len 25. októbra 1918 dostal Štefánik telegram, že Masaryk už pred týždňom vydal vyhlásenie o nezávislosti československého národa jeho dočasnou vládou. Do historických análov vošiel tento dokument pod názvom Washingtonská deklarácia. Masaryk sa pod ňou podpísal ako predseda ministerskej rady a minister financií, Beneša uviedol ako ministra zahraničných vecí i vnútra a Štefánika ako ministra národnej obrany.

Čo je horšie a čo Štefánika ešte viac rozladilo, bola skutočnosť, že väčšinu jeho odporúčaní z listu poslaného 1. októbra Masaryk do deklarácie nezahrnul. Neskôr tvrdil, že už na to nemal čas – udalosti na sklonku svetovej vojny nabrali hektické tempo – a nakoniec i sám Štefánik predsa naliehal, že už nemožno ďalej otáľať…

Foto:
FACEBOOK
Milan R. Štefánik so svojou snúbenicou markízou Giulianou Benzoni.

Výhrady slovenského konzervatívca

V čom bol Štefánik zajedno s Masarykom i Benešom pri projektovaní Československej republiky a v čom sa zásadnejšie rozchádzali?

Kým Masaryk sa inšpiroval najmä americkou Deklaráciou nezávislosti, naopak, Štefánik bol za konzervatívnejšie riešenie. „Bál sa, že (deklarácia) nám ublíži u niektorých spojencov, ktorým sa nebude páčiť jej rozhodné pokrokárstvo,” poznačil si Písecký. Štefánik tým narážal na situáciu v Starom svete, veď väčšina európskych štátov boli monarchie.

Štefánik bol podobne ako Masaryk za republikánske zriadenie ČSR, ale upozorňoval, čo vyplýva aj z denníka Píseckého, že každá republika sa môže zvrhnúť na tyraniu. Preto navrhoval, aby parlament bol dvojkomorový a poistil sa tak so Senátom proti pokušeniam, a aby prezident bol „prvým úradníkom”, nie viac, a aby sa nachádzal pod pravidelnou kontrolou Najvyššieho súdu.

Janin spomínal, že Štefánik bol aj proti odluke cirkvi od štátu, ktorú Washingtonská deklarácia sľubovala (dodajme, že prvá republika sľub nedodržala). Navrhoval namiesto toho zabrániť nadmernému zasahovaniu cirkvi do verejného života pri zachovaní slobody svedomia a vierovyznania. Nesúhlasil s volebným právom pre ženy alebo ak máme presne citovať záznam Píseckého, tak „nebol pre všeobecné hlasovacie právo, ani pre volebné právo žien”. Politike sa treba učiť, pokračoval a nie každý je na rozhodovanie o verejných veciach pripravený. Ostatne, vo Švajčiarsku išli ženy k volebným urnám prvýkrát až v roku 1971.

Masaryk v knihe Svetová revolúcia (vyšla v júlu 1925) napísal, že Štefánik nesúhlasil s programom deklarácie a pochyboval o uskutočniteľnosti demokratickej republiky. Neskôr však súhlasil s Masarykovým postupom a svoj protest odvolal. Ako a kedy, to už autor neuviedol a nenašli sa písomnosti, ktoré by to potvrdzovali. Beneš, naopak, s deklaráciou bezvýhradne súhlasil a dokonca navrhol, aby sa 18. október a nie 28. október slávil ako Deň vzniku ČSR. Po návrate do vlasti z exilu to však nepresadil. Pripomeňme, že Washingtonská deklarácia uzrela svetlo sveta 18. októbra 1918.

O týždeň neskôr v piatok 25. októbra 1918 sa v Ženeve začalo rokovanie Beneša s domácou českou politickou reprezentáciou, viedol ju Karel Kramář, predseda Národného výboru. Zo Slovenska neprizvali nikoho, zo Slovákov pôsobiacich v zahraničí sa schôdzky zúčastnil Štefan Osuský a blízky Benešov spolupracovník Ivan Markovič. Rokovanie schválilo činnosť vedenia zahraničného odboja, doriešilo štátnu formu budúceho štátu a zloženie prvej (už nie prechodnej) československej vlády s predsedom Kramářom. Jeho kabinet mal 17 členov, z toho troch Slovákov (Vavra Šrobára, Milana Hodžu a Štefánika). Generálovi sa ušlo kreslo ministra vojny, ale vláda mala ešte aj ministra národnej obrany. Prečo? Štefánik mal riadiť zahraničné légie a Václav Klofáč domáce vojenské záležitosti. Na konci vojny to nemohlo znamenať nič iné, než degradovanie Štefánika, ktorý v dočasnej vláde bol ešte ministrom národnej obrany.

„Medzi nami je koniec.”

Ženevské rokovania sa skončili 28. októbra, ich účastníci sa až neskôr dozvedeli, že v ten istý deň vyhlásil Národný výbor Prahe Československú republiku. Historického zasadnutia v Obecnom dome sa zúčastnil (aj to iba náhodou) jediný Slovák, ktorým bol Šrobár.

Kedy sa o tom dozvedel Štefánik? Až 8. novembra 1918 a správa o prijatí Martinskej deklarácie, ktorou sa slovenská politická reprezentácia prihlásila k ČSR, zastihla generála ešte o tri dni neskôr v japonskom prístave Šimonosekí, odkiaľ mal namierené do Vladivostoku. Pobočníkovi sa zveril so svojimi obavami: „Slováci môžu Maďarom sadnúť na lep”, lebo je medzi nimi „veľa takých, ktorí nemajú radi Čechov”. Vraj najradšej by bol teraz doma, ale nemôže, lebo musí byť pri vojsku.

Keď už bol Štefánik v Rusku, v Paríži sa udiali udalosti, ktoré neskôr ešte viac zhoršili jeho vzťahy s Benešom. V decembri 1918 minister zahraničných veci uzavrel za chrbtom kolegu ministra vojny ďalekosiahle dohody s Francúzskom. V ich dôsledku potom vypukli spory o kompetencie a vplyv medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou v Československu. Štefánik to zistil až po návrate z Ruska do Paríža v polovici marca 1919. Cítil sa byť podvedený, bral to ako podraz. Navyše sa dozvedel, že Beneš ešte ako generálny tajomník mohol spreneveriť peniaze určené pre légie z krajanských zbierok.

Pretože Beneš bol práve v Paríži na mierovej konferenciI, stretli sa a Štefánik žiadal presné vyúčtovanie peňazí. Okrem toho chcel vysvetlenie, prečo ho Beneš včas neinformoval o pripravovaných dohodách s Francúzmi. Zhovárali sa vo zvýšenom tóne a pri svedkoch, lebo Beneš vzápätí písal Masarykovi do Prahy dlhý rozhorčený list: „Naše stretnutie sa skončilo prudkou scénou a nadávkami v prítomnosti iných ľudí vyhlásil, že som nečestný človek. Nemohol som to zniesť a je medzi nami koniec.” Naposledy slovenský historik Michal Kšiňan svojím výskumom potvrdil, že Beneš nevedel tie financie vyúčtovať. Niežeby ich spreneveril, to sa archívne nedalo dokázať, ale vynakladal ich bez potrebného účtovníctva.

Nedávno vyšla v Prahe kniha s názvom O tom Benešovi od českého historika a publicistu Pavla Kosatíka. Píše v nej toto: „Keď sa minister vojny rozhodol v máji 1919 vrátiť domov, letel si vlastne pre vyhadzov nielen z vlády, ale takisto z diplomacie. Beneš ho nezniesol na žiadnej pozícii. Konfliktu s Masarykom, ktorý Štefánika doma čakal, zabránila jeho tragická smrť počas pristávania lietadla …”

Beneš podľa Kosatíka v priebehu niekoľkých mesiacov vykresľoval Masarykovi Štefánika v takých odpudzujúcich farbách, že mu ho musel úplne sprotiviť. V liste z 24. apríla 1919 Masaryk Benešovi odpovedá: „Navrhnem mu (Štefánikovi), aby sa vzdal ministra vojny.” A potom: „Čo s ním ďalej? Nevieme: Na Slovensko? Sotva, najlepšie by bol Rím, ak Paríž je vylúčený.”

Hádam sa veľmi nepomýlime v odhade, keď napíšeme, že Štefánik si svoju bezvýchodiskovú situáciu uvedomoval, a na Slovensko letel len preto, aby navštívil rodinu a na prosbu Šrobára urovnať niektoré politické záležitosti. V júni už mal naplánovanú svadbu v Taliansku so svojou snúbenicou markízou Giulianou Benzoni. Už si kúpili vilu v Toskánsku, chcel si tam založiť rodinu, liečiť žalúdok, znovu sa venovať astronómii a pokiaľ možno vyhýbať sa politike, ktorá mu toľko dala, ale aj vzala. Hoci nie je vylúčené, že by časom prijal miesto vyslanca ČSR v Ríme. Odpoveď na túto otázku si odniesol veľmi predčasne do hrobu.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Vznik Československa
M. R. Štefánik
Edvard Beneš
Tomáš Garrigue Masaryk

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.