Mexický film Muchy sa spočiatku zdá nudný. Rozbeh ale netrvá dlho, a príbeh sa stane neodbytným ako tie muchy v názve. Spočiatku aj skutočne bzučia a neveštia nič dobrého. Film však nebude žiaden horor, skôr naopak. Situácia sa naozaj vyhrotí, prinesie ale zaujímavý a napínavý vývoj.
Snímka je čiernobiela, čo ešte umocňuje vizuálny dojem a virtuóznu filmovú reč, ktorou je dej vyrozprávaný. Slov je pomenej, no žiadne zbytočné. Na začiatku bzučanie múch ako keby zlovestne ohlasovalo prichádzajúcu tragédiu, no v závere je toto bzučanie už akoby výdychom, znakom, že život je zasa vo všedných koľajach a treba v ňom pokračovať. Bzučanie teda veľkolepo otvára i uzatvára príbeh filmu, v ktorom sa obyčajný život mieša s majestátom smrti. Ten je ale videný detskými očami.
Práve táto optika nevinnej a neskúsenej bytosti (deväťročný Chris) vnáša do príbehu kvantum emócií a energie, nečakaných situácií, ktoré dokáže vyrobiť len detská bezprostrednosť. Malý chlapec sa nezastaví pred ničím, so všetkým si poradí, ničoho sa nebojí a zlomí aj neprístupnosť osamelej domácej, u ktorej sa s otcom na pár dní ubytovali. Sú tam z núdze a správajú sa zvláštne.
Mexický režisér a scenárista filmu Fernando Eimbcke dokáže s obrazom čarovať. Dej, v ktorom sa stretáva svet dospelých so svetom detským, smrť so životom, zatrpknutosť s hravosťou, kde hrací automat plní pozitívnu úlohu spasiteľa, prekvapí úprimnosťou a čistotou. Málokto ho vie tak presvedčivo stvárniť, ako práve tento režisér.
Fernando žne ceny
Fernando Eimbcke sa narodil v roku 1970 v Mexiku. Absolvoval filmovú školu a už počas štúdia získali ocenenia za krátke filmy a hudobné vidoklipy. Najväčší úspech však zožal hneď po škole filmom Kačacia sezóna z roku 2004. Absurdná komédia bola ocenená v Cannes, v Toronte aj na filmovom festivale v Karlových Varoch, kopu uznania získala aj doma v Mexiku. Zdá sa, že film Muchy bude mať podobný osud. Má rešpekt kritiky, oceňujú ho diváci, vo filmovom svete sa stáva pojmom.
Vo filme Muchy zaujme najmä nesentimentálnou mäkkosťou príbehu. Svojich hrdinov predstavil ako ľudí, ktorí musia šetriť, ale majú svoju dôstojnosť. Keď dobre hospodária s peniazmi, môžu si zadovážiť, čo potrebujú, no rozhadzovať sa nedá. Otec so synom, ktorí prišli navštíviť hospitalizovanú matku do mesta, si prenajmú na pár dní izbu v byte osamelej Oľgy. Pri výbere adresy rozhodovala prístupná suma a to, že byt susedí s nemocnicou, kde matka leží. Podstupuje chemoterapiu a jej stav sa zhoršil.
Oľga by nikdy izbu neprenajímala, keby tiež práve nepotrebovala peniaze na lekárov. Je však ako domáca veľmi prísna a k nájomníkovi (ten syna do izby najprv tajne prepašuje, lebo dieťa by ubytovať nechcela) doslova odporná. Samozrejme, divák už háda, že sa ľady prelomia, že sa majiteľka bytu a podnájomník zblížia. Film nemá ale takýto banálny cieľ.
Automat zožerie mince aj bolesť
Režisér sa podujal na jednoduchej báze niekoľkých dní vyrozprávať celé životy týchto ľudí. Vyjadruje sa úsporne, ale film pôsobí aj tak monumentálne. Sledujeme niekoľko mestských prostredí, ktoré sú akoby vytrhnuté z kontextu (optika dieťaťa z vidieka vo veľkom meste), čo vyvoláva zvláštnu úzkosť a pocit blúdenia.
Však samotný dom, kde Oľga býva, je obrovský moderný komplex, v ktorom sú stovky bytov, schodísk, chodieb a balkónov, ale dieťa sa v tom pohybuje suverénne a smelo. Je ako živé striebro. Inštinktívne sa vo všetkom hneď vyzná, všetko odhadne a v každej situácii sa vynájde. Pustí sa totiž hľadať chorú mamu, lebo otec povedal, že deti do nemocnice nepúšťajú a nevzal ho so sebou.
Chris je však odhodlaný mamu nájsť na vlastnú päsť, prenikne všade, dokonca narazí aj na hrací automat, pri ktorom sa zdrží a ku ktorému sa vracia. Scény pri automate pôsobia ako výjavy z rozprávok (napr. Pán Boh daj šťastia, lavička), keď sa pred pútnikom objaví hovoriaci predmet alebo víla a odmeňuje dobré skutky. Aj tento automat starého typu rozdáva rôzne vecičky – napríklad papučky (skončia v nemocnici) alebo koláče či žuvačky. Nakoniec sa ukáže, že malý Chris, ktorý sa zdá absolútne pokojný a bezstarostný, má v sebe predsa len nepokoj a detský strach, ktoré ako keby zveroval hraciemu automatu. Udiera do gombíkov, poteší sa z výhry, vracia sa k nemu a vbúcha do neho neskôr aj svoju bolesť.
Ako pred sto rokmi
Tieto pasáže filmu majú až chaplinovskú poetiku a pôvab. Pripomínajú najmä slávny film Kid z roku 1921. Aj tu je hlavným hrdinom chlapec, má síce otca, ale jeho opatrovníčkou sa na čas stane osamelá Oľga, žena v strednom veku. Je nepríjemná, ale schopná otvoriť svoje srdce. Má chôdzu ako Charlie Chaplin, má aj takú mimiku, ale nie je to žiadna napodobenina. Naopak, film Muchy ukazuje obrovský posun v spôsobe života, ale dokazuje tiež, že citová podstata človeka sa nemení.
Film Muchy má atribúty súčasnosti – odohráva sa v celkom inej architektúre než Kid, s celkom inými ľuďmi, a predsa je taký podobný. Aj tu sú rôzne pouličné výjavy, epizódy s policajtom, so zlodejmi, s predavačmi, skrátka drobnokresba mesta. A je na čom sa aj zasmiať, hoci – smrť vždy bzučí nablízku. Snímka Muchy je ako pohladenie, ktoré režisér aj v jednej dlhšej sekvencii nafilmoval: muž hladká v posteli dieťa po holom ramienku, a nie je to pedofil. Skrátka – čistý pohľad na čistý svet. Divák sa poteší z tejto možnosti. Je to oslava životaschopnosti.
HODNOTENIE PRAVDY: 5 hviezdičiek z 5
Muchy / Mexiko, Španielsko 2026 / r. Fernando Eimbcke, h. Teresa Sánchez, Bastian Escobar, Hugo Ramírez, Enrique Arreola
Témy:
Muchy
Fernando Eimbcke
Mexiko
film
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.