Ako som stretol Usámu bin Ládina. Peter Bergen EXKLUZÍVNE pre Pravdu: Pred 11. septembrom som tušil, že sa niečo blíži

„Keď do Svetového obchodného centra (WTC) narazilo aj druhé lietadlo, bolo mi to jasné. Jednoznačne to bol Usáma bin Ládin a jeho Al-Kajdá,“ povedal pre Pravdu americký novinár a bezpečnostný analytik Peter Bergen. Presne pred 25 rokmi, 11. septembra 2001, Al-Kajdá zaútočila na Spojené štáty. Samovražední džihádisti narazili unesenými lietadlami do oboch veží WTC aj Pentagonu a zomrelo takmer tritisíc ľudí. Bergen je jedným z mála ľudí na Západe, ktorý sa so šéfom teroristickej siete bin Ládinom osobne stretol. Ako si na to spomína?  

Ako sa vám v roku 1997 podarilo zorganizovať prvý televízny rozhovor s Usámom bin Ládinom?

Nebolo to jednoduché. Usáma bin Ládin a ľudia okolo neho naozaj nerozumeli tomu, ako fungujú západné médiá. Pochádzali z uzavretých spoločností ako zo Saudskej Arábie, kde médiá kontrolovala vláda. Takže voči nám boli podozrievaví. Strávil som niekoľko týždňov v Londýne rozhovormi so skupinou bin Ládinových spolupracovníkov, priateľov a disidentov zo Saudskej Arábie a Sýrie. Niektorí z nich boli v skutočnosti členmi Al-Kajdá, čo som vtedy nevedel. Bol to v podstate taký konkurz pred rozhovorom. Po niekoľkých týždňoch som sa vrátil do USA a telefonovali mi s tým, že muž v Kuvajte je ochotný so mnou hovoriť. Bol to kód, na ktorom sme sa dohodli.

A tak som šiel do Afganistanu s Petrom Arnettom, ktorý bol v tom čase najslávnejším zahraničným spravodajcom na svete, pretože počas vojny v Perzskom zálive zostal v Bagdade a mal iné bohaté skúsenosti z konfliktných zón. Mali sme so sebou aj kameramana Petra Jouvenala. Počas protisovietskeho džihádu bol v Afganistane asi 75-krát, takže krajinu poznal veľmi dobre. Z toho mali bin Ládinovi ľudia dokonca trochu obavy, lebo si mysleli, že toho vie až príliš veľa a mohol by zistiť, kam ideme. Nakoniec s nami išli dvaja spolupracovníci šéfa Al-Kajdá. Prekročili sme Chajbarský priesmyk, ale nemal som víza. Neriešil som to s Talibanom, lebo ten mal s bin Ládinom komplikovaný vzťah, a nemyslím si, že veľmi chcel, aby poskytoval rozhovory, najmä ak boli namierené proti Spojeným štátom.

Čo bolo ďalej?

Traja muži zo Západu sme sa ocitli v Džalálábáde na východe Afganistanu. Verte mi, v celej krajine vtedy bolo len veľmi málo „západniarov“. Pár dní sme čakali a potom prišli bin Ládinovi ľudia. Povedali nám, aby sme na mieste nechali našu profesionálnu techniku za 50-tisíc dolárov. O tom neboli ochotní vyjednávať. Obávali sa, že v našom zariadení by mohlo byť sledovacie zariadenie. Takže nám poskytli kameru formátu Hi8, čo bola v tom čase špičková technológia. Zaobstarali generátor aj svetlá. Sadli sme si do dodávky, šoférovali celú noc a ozbrojení muži nás dva- alebo trikrát prehľadali. Uprostred noci sme dorazili k hlinenej chatrči. Povedali nám, aby sme si nebrali ani len hodinky – tak veľmi sa obávali sledovacích zariadení. Odhadujem, že keď sa bin Ládin objavil, bola asi polnoc. Pôsobil veľmi nenápadne. Bol veľmi vysoký, mal okolo 193 cm, a bol dosť chudý,. Hovoril veľmi ticho. Sadol si a atmosféra nebola priateľská, ale ani nepriateľská. Bol obklopený skupinou svojich ozbrojených stúpencov, ktorí ho oslovovali šejk a správali sa k nemu s veľkou úctou.

O čom ste hovorili?

Pripravil som asi 100 otázok, ktoré som poskytol vopred a ktoré sme zverejnili ešte pred samotným rozhovorom, keď sme ho robili a keď sa vysielal na CNN. Na mnohé z nich bin Ládin odpovedal, ale vyhol sa tým, ktoré sa týkali jeho osobne alebo jeho rodiny. Hovoril v podstate o tom, prečo vyhlásil vojnu Spojeným štátom, aké sú jeho politické názory, o postojoch ku kráľovskej rodine v Saudskej Arábii, k Izraelu, Egyptu a podobne.

Keď ste tam išli – a ako ste spomínali, bin Ládin vyhlásil vojnu Spojeným štátom – cítili ste, že je to nebezpečné?

Nie, nevnímal som to tak. Neboli sme pre nich cieľom a neútočili na nás. Chceli ten rozhovor spraviť, takže by to nemalo zmysel. Ak si dobre pamätám, na konci interview tam bola určitá debata, čo bude s natočeným materiálom, ale našťastie sa to vyriešilo. Viete, v januári 2002 zavraždila Al-Kajdá novinára Daniela Pearla. Ale to bolo takmer päť rokov po tom, čo sme sa stretli s bin Ládinom. Rozhovor sme robili v inej ére. Pred 11. septembrom 2001 džihádistickí militanti na humanitárnych pracovníkov a novinárov neútočili, neunášali ich, nemučili ani ich nevraždili. Neobával som sa. Kým sa bin Ládin objavil, čakali sme tri hodiny, tak nám dali nejaké jedlo a správali sa k nám dobre.

Za akého nebezpečného ste považovali bin Ládina pred 11. septembrom?

V roku 1997 som si myslel, že by mohol stáť za prvým útokom na Svetové obchodné centrum. Vo februári 1993 skupina mužov, z ktorých sa mnohí vycvičili v Afganistane alebo podporovali Afgancov vo vojne, vošla s dodávkou naloženou výbušninami do podzemnej garáže komplexu v New Yorku a odpálila ju. Chceli zhodiť obe veže. Našťastie sa im to nepodarilo, ale zabili šesť ľudí. Takže keď som prvýkrát počul meno bin Ládin, pomyslel som si, že ľudia, ktorí to spravili, boli súčasťou nejakej organizácie, ktorá má svojich lídrov, a možno je vodcom práve on. Bin Ládin však popieral, že by sa na prvom útoku na Svetové obchodné centrum podieľal, hoci sa vyjadril, že obdivuje ľudí, ktorí ho pripravili. Podľa mňa je to v zásade pravda a nemal v tom priamo prsty.

Veril som, že vojnu proti USA myslí vážne a ľudia okolo neho boli veľmi odhodlaní a dobre ozbrojení. Na druhej strane však platilo, že sme sedeli v hlinenej chatrči uprostred Afganistanu, 10-tisíc kilometrov od Spojených štátov, v krajine, ktorú Taliban vrátil do stredoveku. Nebol tam žiadny telefónny systém. Jediným spojením boli extrémne drahé verzie satelitných telefónov, z ktorých jeden mal bin Ládin. Možnosti komunikácie boli veľmi obmedzené.

Ako chcel teda viesť vojnu proti Spojeným štátom?

Odpoveď prišla začiatkom augusta 1998, keď Al-Kajdá v priebehu deviatich minút odpálila dve americké ambasády v Afrike, v Keni a Tanzánii. Je zložité zaútočiť čo len na jedno americké veľvyslanectvo, a udrieť na dve súčasne je extrémne náročné. Pri útokoch zomrelo vyše 200 civilistov. Ukázalo sa teda, že Al-Kajdá je schopná naplánovať útok tisíce kilometrov od Afganistanu a že jej nezáleží na tom, koľko ľudí zomrie. V minulosti sa teroristické skupiny neraz snažili vyhnúť masovým civilným obetiam. Americký odborník na terorizmus Brian Jenkins raz povedal, že chcú, aby sa na ich činy veľa ľudí pozeralo, ale nie aby pri nich veľa ľudí zomrelo. Pretože ak zabijete príliš veľa ľudí, môžete stratiť značnú časť podpory a zároveň voči sebe vyvoláte tvrdú reakciu.

Al-Kajdá však chcela, aby veľa ľudí umieralo a zároveň sa veľa ľudí pozeralo, čo bolo do istej miery niečo nové. Takže keď ste sa pýtali, za akého nebezpečného som pokladal bin Ládina, od útokov v Afrike bolo jasné, že to myslí mimoriadne vážne. Ale predsa sa tieto veci diali mimo USA. Tak to bolo aj v roku 2000 s útokom na loď USS Cole v Jemene, keď zahynulo 17 amerických námorníkov. Mnohí ľudia v Spojených štátoch si vraveli, že sa to deje niekde vonku a ich sa to netýka.

Aj preto sa pýtam, za akého nebezpečného ste bin Ládina považovali, lebo vlády Billa Clintona aj Georgea Busha mladšieho čelili kritike za to, že venovali Al-Kajdá nedostatočnú pozornosť. Bolo to tak dokonca aj po útokoch, ktoré ste spomenuli. Súhlasíte s tým?

<Ak>Clintonova vláda venovala Al-Kajdá väčšiu pozornosť. Nakoniec to však nebolo veľmi efektívne. Po útokoch na ambasády zasiahla raketami tábory Al-Kajdá v Afganistane a zabila niekoľkých ľudí, ale na teroristickú sieť to nemalo žiadny vplyv. V skutočnosti to bolo skôr kontraproduktívne – zo samotného bin Ládina to spravilo akúsi globálnu celebritu. Po útoku na USS Cole už clintonovci nereagovali, veď do konca mandátu im zostávali len štyri mesiace. A neriešila to ani Bushova vláda, ktorá bola v čase útokov z 11. septembra 2001 pri moci sedem mesiacov.

Ľudia, ktorí v nej riadili národnú bezpečnosť, nevenovali pozornosť terorizmu. Condoleezza Riceová bola sovietologička, z tej oblasti mala doktorát. Donald Rumsfeld bol šéfom kancelárie Geralda Forda a ministrom obrany. Viceprezident Dick Cheney bol tiež Fordovým šéfom kancelárie. Všetci títo ľudia mali skúsenosti zo studenej vojny. Aj Paul Wolfowitz, dvojka v Pentagone. Nikto z nich si nedokázal predstaviť, že by neštátny aktér mohol predstavovať vážny problém. Boli v úrade noví. A ako mnohí ľudia, keď nastúpia do funkcie, vraveli si, že to, čo sa dialo doteraz, boli hlúposti, majú to pod kontrolou a spravia to lepšie. Ukázalo sa, že je to úplný omyl. Prvá schôdza o Al-Kajdá sa v Bushovej vláde konala až 4. septembra 2001. Predtým mali nespočetne veľa stretnutí o iných témach, napríklad o Iraku, ktorý mali v hlave od samého začiatku. Nerozumeli, že neštátny aktér môže byť reálnym problémom. Obávali sa krajín ako Rusko alebo Irak.

Ako ste prežili 11. september 2001? A vzhľadom na vaše skúsenosti s bin Ládinom, ako ste to vnímali, keď bolo jasné, že za útokmi stojí Al-Kajdá?

Svoju knihu o bin Ládinovi som odovzdal týždeň pred 11. septembrom. Bola to moja prvotina a s každou prvou knihou sa spája veľa problémov. Pochádzam z televízneho prostredia a nebol som zvyknutý písať veľa pre tlač. Takže kniha mala kopec múch, ako každý prvotinový rukopis. A potom prišiel 11. september, čiže som to aj tak musel prepracovať. Dva roky som sa však venoval reportážam o bin Ládinovi a Al-Kajdá v Afganistane, Pakistane, Jemene či Egypte. V roku 2001 u mňa býval môj otec, ktorý bol pilotom, a ráno 11. septembra mi povedal, že do Svetového obchodného centra narazilo lietadlo. Čo bolo dosť nezvyčajné, veď to bol jasný deň. Práve som sa vtedy chystal do CNN, pretože dva dni pred 11. septembrom spáchali atentát na Ahmada Šáha Masúda.

Dnes vieme, že to bola práca Al-Kajdá.

Áno, Masúd bol najefektívnejším bojovníkom a bol jedinou prekážkou pre Taliban, aby radikáli úplne ovládli Afganistan. Al-Kajdá ho zabila, pretože bin Ládin vedel, že po útokoch na USA príde nejaká odveta. Nepredpokladal, že Spojené štáty vtrhnú do krajiny, zvrhnú Taliban a zničia väčšinu jeho organizácie. Ale chápal, že nejakú americkú reakciu musí očakávať a že Taliban z tohto útoku nebude nadšený. Jediná vec, ktorú mu mohol ponúknuť a ktorú naozaj chcel, bol práve Masúd. Išiel som teda do CNN hovoriť o tom, čo sa deje v Afganistane. Severná aliancia vedená Masúdom tajila, že je smrteľne zranený alebo mŕtvy, lebo vedeli, že by to zničilo morálku jej jednotiek. Ja som sa to však dozvedel. No potom do Svetového obchodného centra narazilo aj druhé lietadlo, a to som bol v taxíku na ceste do televízie. Vtedy mi to bolo jasné – jednoznačne to bol bin Ládin a jeho Al-Kajdá. O niekoľko rokov nato som sa pozeral na záznam, kedy presne som sa dostal do vysielania, aby som povedal, že si myslím, že to bol bin Ládin a Al-Kajdá. Berte do úvahy, že od atentátu na prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho to bola pravdepodobne asi najväčšia správa v histórii USA.

Kedy ste to teda povedali v televízii? Lietadlá narazili do Svetového obchodného centra okolo deviatej ráno miestneho času v New Yorku.

Dostávalo sa k nám neskutočné množstvo informácií. Okolo jednej popoludní som bol vo vysielaní a povedal som: Musíme sa pozrieť na schopnosti a musíme sa pozrieť na úmysel. Mnoho ľudí môže mať schopnosti, ale nemajú úmysel. Rusi by nezaútočili na Washington a New York, pokiaľ by necítili existenčnú hrozbu, ktorá tu očividne nebola. A potom je tu veľa skupín, ktoré by to chceli spraviť, ale kto by to reálne mohol dokázať? Povedal som, že jediná skupina, o ktorej viem, že má úmysel aj schopnosti, je Al-Kajdá. Dokáže verbovať ľudí ochotných masovo umierať, a vedel som, že na bin Ládinovej výplatnej páske sú piloti. Opakovane tvrdil, že plánuje zaútočiť na USA. V tom čase bolo video na internete niečo výnimočné, ale v júni 2001 bin Ládin zverejnil dvaapolhodinovú nahrávku. Získal som celú kópiu z jedného džihádistického fóra a šéf Al-Kajdá podrobne vysvetľoval svoje dôvody, prečo je vo vojne s USA. Bolo to pomerne šikovne zostrihané a natočené.

Ako ste tú nahrávku hodnotili?

Al-Kajdá mala v tom čase vo zvyku vydávať varovania pred tým, čo chystá. Možno to bola teologická záležitosť – nemôžete na niekoho len tak zaútočiť. Nahrávka ma veľmi znepokojila. Poslal som štvorstranový list Johnovi Burnsovi, dlhoročnému spravodajcovi z Balkánu a špičkovému zahraničnému korešpondentovi New York Times. Napísal som mu, že si myslím, že sa blíži útok a môžeme o tom spraviť článok. John pripravil text, ktorý sa objavil na webe New York Times v sobotu pred 11. septembrom, čo bol utorok. Do novín sa pre editorskú chybu nedostal a pred 25 rokmi bol web New York Times ešte len v plienkach. Nakoniec článok vydali 12. septembra a internetovú verziu stiahli. Myslím si, že sa za to hanbili, ale bolo to čudné rozhodnutie, a neskôr priznali, že to bola chyba.

Pointa tohto príbehu je, že ste nemuseli mať prístup k tajným informáciám, aby ste v lete 2001 vedeli, že Al-Kajdá niečo chystá. Videli sme zatváranie ambasád, ktoré sú bežne otvorené, či spomenuté video. Vedel som preto, že 11. septembra zaútočila ona, hoci platí, že na 100 percent som si nemohol byť istý. Ale CIA mala do dvoch hodín od útoku zoznam cestujúcich z letu, ktorý narazil do Pentagonu. Boli na ňom aj Chálid al-Mihdár a Naváf al-Hazmí. CIA ich sledovala už od roku 2000, pretože sa zúčastnili na stretnutí Al-Kajdá v Malajzii. Takže do dvoch hodín to bol jednoznačný dôkaz, že v útokoch mal prsty bin Ládin.

Keď bin Ládina v roku 2011 zabili, hovorili ste aj s vtedajším americkým prezidentom Barackom Obamom. Aký dôležitý bol úspech tejto operácie pre neho, ale aj pre celú Ameriku?

Pre Američanov to bolo nesmierne dôležité. Niektorí chceli pomstu, iní spravodlivosť a ďalší koniec vojny proti terorizmu. Bol to moment obrovskej jednoty. O tejto operácii som napísal knihu a vraciam sa k nej aj vo svojom novom diele All the Presidents’ Wars (Všetky vojny prezidentov). Pre ľudí v Bielom dome to bola prísne tajná vec. Keď však v noci okolo jednej odchádzali z práce, vonku sa zhromaždili tisíce ľudí a oslavovali. Boli medzi nimi aj študenti, ktorí boli 11. septembra 2001 ešte deti. John Brennan, Obamov poradca pre vnútornú bezpečnosť a tvrdý chlapík z CIA, ktorý lovil bin Ládina 15 rokov, sa pri pohľade na takú reakciu rozplakal. Bin Ládin nezomrel hrdinskou smrťou niekde na poli džihádu. Zahynul v predmestskej rezidencii v pakistanskom Abbottabade obklopený tromi manželkami a tuctom detí a vnúčat. Nebol to hrdinský koniec, aký by očakávali jeho stúpenci. Bolo to veľmi dôležité. Vtedajší viceprezident Joe Biden a Obama to však vnímali aj ako príležitosť skončiť vojnu proti terorizmu. V júli 2011 začali znižovať vojenskú prítomnosť v Afganistane a v decembri toho roku sa stiahli z Iraku. História si však vyberá vlastnú cestu.

Áno, po smrti bin Ládina terorizmus nezmizol.

Tri roky po stiahnutí USA z Iraku pochodoval k bránam Bagdadu Islamský štát. Doslova ovládol 40 percent štátu a dobyl druhé najväčšie mesto krajiny Mosul. Takže sa to neskončilo, pretože ideológiu džihádizmu nemožno úplne zničiť ani poraziť. Dá sa len udržať pod kontrolou. To je maximum, čo sa dá dosiahnuť, pretože akákoľvek ideológia opierajúca sa o myšlienku, že Boh je na jej strane, sa ničí len veľmi ťažko – Boha alebo Alaha totiž nezlikvidujete. Ak sa pozriete na marxistické skupiny v 70. a 80. rokoch, tie z histórie zmizli čiastočne preto, že sa rozpadol Sovietsky zväz, a do istej miery preto, že marxistické myšlienky jednoducho nefungovali. Mnohé z nich spôsobili obrovské škody – Baader-Meinhofová v Nemecku, Červené brigády v Taliansku či Červená armáda v Japonsku. Neboli to početné organizácie, ale napáchali veľa zla. Keď boli marxistické myšlienky spochybnené, zanikli.

Pri džihádistických skupinách však ich ideológia prežíva. Napríklad Mali takmer ovládla odnož Al-Kajdá. Týmto skupinám sa darí alebo minimálne existujú na miestach so slabým štátom. Mladým mužom, ktorí sú nezamestnaní, poskytujú plat a aký-taký zmysel života. Islamský štát provincie Chorasán v roku 2024 zabil 140 ľudí v koncertnej sieni v Moskve. Afganistan dnes ovláda Taliban a pakistanský Taliban bojuje proti pakistanskému štátu – čo je dosť ironické. Tieto skupiny len tak nezmiznú.

Ako by ste charakterizovali bin Ládinov odkaz? Žijeme v inom svete ako pred 25 rokmi, hovoríme viac o súperení veľmocí než o islamistických hnutiach.

<Ak>Je to odkaz násilia, nihilizmu a zlyhania. Nie je to úplne presná analógia, ale aký je odkaz anarchistov? Zabili pár politikov, v roku 1901 zavraždili amerického prezidenta Williama McKinleyho a vo svojej dobe predstavovali veľký problém. Poviem vám jeden príbeh. Gina Bennettová ako prvá v roku 1993 v utajovanej správe varovala pred bin Ládinom. V deň, keď ho zabili, bola v sídle CIA a nejaký mladý analytik k nej prišiel a vraví, že je to skvelé. Opýtala sa ho, či počul niekedy o skupine Baader-Meinhofová. Odpoveď bola, že nie. A ona na to: Skutočné víťazstvo príde vtedy, keď ľudia ani len nebudú vedieť, kto bin Ládin bol. Tam ešte úplne nie sme. Určite mal obrovský vplyv na históriu, hoci nie taký, aký si predstavoval.

Útoky z 11. septembra 2001 spustili mnoho udalostí, ktoré neočakávala ani americká strana, ani Al-Kajdá. Bin Ládin nemohol vedieť, že prezident Bush vtrhne do Iraku, čo znovu oživilo jeho sieť, a z Al-Kajdá sa stal Islamský štát. Nikto nepredvídal, že Trump vyrokuje s Talibanom hroznú dohodu o stiahnutí sa, ktorú potom Biden dokončí, a radikáli opäť ovládnu Afganistan. Nečakali sme, že sa zapletieme do nezmyselnej vojny v Iráne, kde nie sú jasné naše strategické ciele a v podstate sme odovzdali Hormuzský prieliv pod kontrolu Teheránu. Sme v nekonečnej vojne bez dobrého riešenia, čo je čiastočne kvôli Trumpovmu egu. Ak by bol múdry, jednoducho by povedal: Vyhrali sme vojnu, odchádzame. Jadrový program Teheránu je v katastrofálnom stave a iránska armáda bola výrazne oslabená. Ak však chcete dosiahnuť nejakú dohodu, obe strany musia niečo obetovať, pokiaľ Irán nedonútime k úplnej kapitulácii. A to sa nám nepodarí, kým tam nepošleme pozemné vojská, čo neurobíme.

Keby ste mali možnosť porozprávať sa s bin Ládinom teraz, čo by ste mu povedali?

To je dobrá otázka. Na konci svojho života – ako dnes vieme z dokumentov nájdených v Abbottabade – sa bin Ládin začal veľmi obávať problému, ktorý ho mal trápiť už dávno. Že Al-Kajdá a jej odnože zabíjajú obrovské množstvo moslimských civilistov. Vieme, že posielal správy pakistanskému Talibanu, aby prestal vraždiť ľudí v mešitách a na trhoviskách. Skupine aš-Šabáb v Somálsku zase bin Ládin napísal, aby útočila na vládu, nie na civilné obyvateľstvo. Začal si uvedomovať, že pre skupinu, ktorá tvrdila, že bráni islam, je problém, ak väčšina jej obetí v Indonézii, Pakistane či Somálsku sú moslimskí civilisti. Moja otázka pre neho by teda znela, prečo mu trvalo tak dlho, kým to začal chápať.

A tiež by som sa bin Ládina opýtal, prečo mal takú hlúpu stratégiu. Založil ju na myšlienke, že po 11. septembri 2001 sa USA stiahnu z moslimského sveta. Vychádzal z bombových útokov v Bejrúte v roku 1983, kde prezident Ronald Reagan poslal Američanov domov po tom, čo v kasárňach námornej pechoty zahynulo 241 vojakov. A pozeral sa na udalosti v Somálsku, kde počas incidentu „Čierny jastrab zostrelený“ zahynulo za jediný deň 18 amerických vojakov. Ale predstava, že sa stiahneme z Blízkeho východu preto, že na nás zaútočili vo Washingtone a v New Yorku, bola šialená. Spojeným štátom bin Ládin naozaj nerozumel. Mal o USA veľmi naivné predstavy, bol obklopený ľuďmi, ktorí mu len pritakávali, a Al-Kajdá viedol ako diktatúru. Riadil ju po svojom a nikoho nepočúval.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Usama bin Ládin
Al-Kajdá
al-Káida
terorizmus
Islamský štát
Taliban
11. september 2001
Peter Bergen

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.