Barbore zomreli dve deti, no hnev necíti. Detská anestéziologička hovorí o prijatí najťažšej straty

Strata mojich detí bude navždy súčasťou môjho života, ale neznamená to, že v ňom už nemôže byť radosť a šťastie, hovorí lekárka Barbora Bajaníková.  

Barbora prišla na rozhovor v oranžovom svetri, s úsmevom na tvári a farebným tetovaním na ruke, na ktoré máte nutkanie sa opýtať – Nini a Adamko v rozmazanej machuli. Za farebnou kresbou sa ukrýva príbeh jej dvoch detí, ktoré nestihli vyrásť, no dnes o nich hovorí s obdivuhodnou vyrovnanosťou.

Barbora Bajaníková je lekárka, anestéziologička v Národnom ústave detských chorôb. Pravidelne sa v práci stretáva s ťažkými a život ohrozujúcimi stavmi. Túto medicínsku špecializáciu si vybrala práve vďaka svojej dcére. „Chcela som ju vedieť zachrániť,“ hovorí dnes 35-ročná lekárka.

Ninka mala od narodenia zdravotné komplikácie, no zomrela nečakane, keď mala len 20 mesiacov. Rok a pol po jej odchode Barbora opäť otehotnela. Tehotenstvo bolo náročné, no až do 30. týždňa mali lekári aj Barbora s vtedajším manželom nádej, že Adamko bude žiť. Dva mesiace pred pôrodom však zistili, že jej bábätko krátko po pôrode zomrie.

Barbora napriek strate dvoch detí žije plnohodnotný život. „Chcem ukázať, že život ide ďalej a môže byť stále krásny. Rovnako som vďačná za život, ktorý mám teraz, ako som bola vďačná za ten, ktorý som mala predtým,“ vysvetľuje.

Článok je súčasťou špeciálnej publicistickej série venovanej októbru ako mesiacu povedomia o strate dieťaťa počas tehotenstva a krátko po narodení.

V rozhovore sa dozviete:

– Prečo dokáže o dcére rozprávať s úsmevom;

– ako sa napriek chorobe dcéry vedeli tešiť z každodennosti;

– prečo sa denne bála, že tu jej dcéra už nebude;

– ako sa vyrovnala so stratou druhého dieťaťa;

– čo je podľa nej dôležité pre ďalší život po strate detí;

– čím je jej život krásny dnes.

Keď sme sa chceli pripraviť na tento rozhovor, poslali ste nám svoje zápisky, ktoré si spisujete zo svojich skúseností so stratou svojich detí. Prečo ste s nimi začali?

Písalo mi veľmi veľa žien s otázkou, ako som to celé zvládla. Keď som nad tým uvažovala, uvedomila som si, že nechcem písať žiadnu príručku na spôsob „Ako prežiť smrť dvoch detí“.

Chcela som skôr ukázať, že život ide ďalej a môže byť stále krásny. Rovnako som vďačná za život, ktorý mám teraz, ako som bola vďačná za ten, ktorý som mala predtým. Sú to dva odlišné životy, ale oba sú svojím spôsobom krásne.

Aký teda bol život s vašou dcérkou Ninou?

Život s Ninou bol úžasný práve tým, aká bola. Neskutočne veľa ma naučila. Niekedy som mala pocit, akoby bola anjelom, ktorý bol pre tento svet až príliš dobrý. So všetkým mi pomáhala a všetko robila jednoduchším.

Keď som napríklad upratovala a mala v izbe sušiak na bielizeň, so zloženým oblečením, pripraveným na žehlenie, Nina prišla a všetko poctivo povešala späť na priečky sušiaka, na ktoré dosiahla. Niekedy si len tak vzala kuchynskú utierku a začala utierať dlážku. Milovala, keď mohla pomáhať, a vždy sa nesmierne tešila z pochvaly.

Vôbec neplakala, bola za všetko nesmierne vďačná. Vôbec nemusela byť len so mnou – mohla byť so svojím otcom, mojím bratom, s rodičmi, s babkou, s hocikým a bola spokojná. Iba keď bola chorá a mala teplotu, chcela výhradne mňa. Bola veľmi vnímavá. Keď ju otec brával autom na vyšetrenia, už tušila, kam idú, a nechcela nastúpiť.

Keď o Ninke rozprávate, žiaria vám oči a usmievate sa. Ako je možné rozprávať o dcérke, ktorá tu už nie je, bez toho, aby vás premohol smútok?

Pretože som nesmierne vďačná za to, že som ju mala a za to, čo som s ňou mohla zažiť. Ani to neviem presne opísať. Keď sa mi stane niečo pekné, pozriem sa na oblohu a hovorím jej o tom, čo krásne sa mi deje. Stále mám pocit, že je v určitých momentoch pri mne.

Ninka prišla do vášho života ešte počas štúdia medicíny, konkrétne v piatom ročníku. Tehotenstvo mladej medičke asi veľmi nezapadá do plánov.

Bol to obrovský škrt cez plány a šok nielen pre mňa, ale aj pre mojich rodičov. Cítila som, že som ich sklamala, aj keď oni to tak možno nevnímali. Prekvapilo ich to najmä preto, že sme sa s partnerom poznali len veľmi krátko. Ja som pritom mamu ubezpečovala, že je to láska môjho života.

Museli ste sa rozhodovať o tom, či budete v štúdiu pokračovať?

Viem byť na seba veľmi prísna. Povedala som si, že školu musím dokončiť. Vedela som, koľko úsilia a podpory mi rodičia počas štúdia venovali, a nechcela som ich sklamať.

Keď si niečo zaumienim, idem si za tým, aj za cenu vlastného pohodlia. Možno aj preto som mala po otehotnení dokonca lepšie známky ako predtým. V tomto som však bola trochu naivná. Poslednú skúšku som si naplánovala len dva týždne pred termínom pôrodu, ktorý som mala 27. júna. Vôbec mi nenapadlo, že by sa Nina mohla narodiť skôr, než stihnem dokončiť skúšky. Našťastie mi to vyšlo. Nina sa narodila 23. júna.

6 fotiek v galérii

Barborina dcéra Ninka.

Zdroj: Archív B.B.

Po pôrode sa ukázalo, že Ninka má vážnu chybu na srdci. Aká bola pôvodná diagnóza?

Najprv sme si mysleli, že ide o takzvanú Fallotovu tetralógiu, komplexnú vrodenú srdcovú chybu, ktorú možno chirurgicky korigovať už v dojčenskom veku. Až ďalšie vyšetrenia ukázali, že Ninka má atréziu pľúcnice. Jej pľúca tak neboli zásobované krvou bežnou cestou cez pľúcnicu, ale prostredníctvom ciev odstupujúcich z aorty.

Ninka mala aj ďalšie ochorenie, takzvaný DiGeorgeov syndróm. Ako sa toto ochorenie prejavovalo?

Ide o geneticky podmienený syndróm, ktorý môže ovplyvňovať viacero orgánových systémov. Ninka mala aj poruchu imunity, preto sme ju museli dôsledne chrániť pred infekciami. Vyhýbali sme sa obchodom, nákupným centrám a miestam s väčším množstvom ľudí.