Cez deň pri operáciách, večer medzi bezdomovcami. Anestéziologička z Košíc sa dostala do rebríčka Forbes
obchodnyregister
2026.05.29.
Svojím nadštandardným pôsobením v medicíne, vede aj pomoci ľuďom si vyslúžila Ester Tomajková miesto v prestížnom rebríčku Forbes 30 pod 30.
V rozhovore pre Pravdu lekárka hovorí o náročných chvíľach pri práci na ARO, o výskume, ktorý môže zmeniť liečbu pacientov, aj o tom, prečo by lekár nikdy nemal súdiť človeka podľa jeho osudu.
Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie, že chcete byť lekárkou?
Bolo to postupné. Bavila ma chémia aj fyzika plus biológia. Rozmýšľala som nad tým, čo budem robiť. Jadrovou fyzikou by som sa asi veľmi neuživila. Keď sme si mali vyberať semináre, tak som zatvorila oči. Kde mi padol prst, to som si vybrala. Prvá bola chémia a po nej biológia. Som rada, že som tak urobila, lebo si neviem predstaviť štúdium a prácu v inom odbore.
Foto: UNLP Košice
Prečo ste si vybrali práve anesteziológiu?
Vždy, keď sme sa učili na skúšky, tak v každom odbore sa nájdu urgentné stavy. A práve to sa mi pred skúškou učilo najľahšie. Vedela som si to ľahko zapamätať a vyvolávalo to vo mne radosť. Keď som skončila školu, tak som si povedala, že vyskúšam a uvidím. Lebo na anesteziológa musíte mať aj nejaké povahové črty. Preto som si povedala, že to vyskúšam a zistím, či mám na to povahu. Lebo jedna vec je o tom čítať a druhá robiť a byť v tých situáciách. Povedala som si, že ak by to nevyšlo, aspoň budem mať pokojné svedomie, že som to skúsila, ale nie je to pre mňa. Našťastie ma to baví a teší ma to.
Aké povahové črty musí mať anesteziológ?
Mal by byť pokojný, rozhodný a rozvážny. Iná vec je, keď ste priamo v dianí pokiaľ sa deje niečo kritické. Je tam dávka stresu aj nočná práca a ešte keď sa spojí nočná hodina a kritická situácia, tak je to náročné. Ale baví ma to.
Čo vás v práci najviac napĺňa?
Stále keď vidím, že niekomu pomôžem. Niekedy rýchlo prídu dramatické stavy, ale správnou liečbou a reakciou končia dobre. Keď sa pacientovi uľaví od bolesti po operácii, alebo akokoľvek pomôžeme ľuďom, tak ma to teší. Mne sa na mojej práci páči to, že je dynamická, každý deň, či týždeň sme v službe na inej sále. Môžeme sa vyskytnúť na každom poschodí nemocnice. Ale páčia sa mi neurochirurgické operácie. No neviem si predstaviť, že by som robila iba tie, no sú to zaujímavé prípady.
Čo vás naučila práca s kriticky chorými pacientmi?
To, že v bežnom živote často riešime úplné hlúposti. V nejakej miere to robí každý z nás, ale je dobré si spomenúť, že niektoré situácie, pri ktorých sa stresujeme nie sú dôležité. Na konci dňa by človek mal byť rád, že je rád.
Venujete sa aj výskumu a výučbe. Ako sa vám to darí spojiť s prácou na oddelení?
Veľa ľudí si myslí, že sú to dve rozdielne veci. Avšak ak sa môj výskum zameriava na kriticky chorých ľudí, ktorí zakrvácali do mozgu, tak vieme prepojiť výsledky výskumu priamo s lekárskou praxou. Potom vidíme, ako pacienti reagujú. Človek sa lepšie vžije do problematiky nedostatkov, ktoré máme v súčasnom poznaní kriticky chorých pacientov. Aj na základe toho som pripravila výskum a tému, lebo som vedela, že je tu medzera v poznaní.
Foto: UNLP Košice
Ako by mohli vaše zistenia pacientom pomôcť?
Zatiaľ je to na úrovni laboratórnych výskumov a analýz. Treba ešte ďalšie multicentrické štúdie a treba sa spojiť s ďalšími nemocnicami aj v iných štátoch na to, aby to malo väčší dopad a vplyv. Od klinickej aplikácii výsledkov sme ešte ďaleko. Ale vedelo by to pomôcť, venujem sa subarachnoidálnemu krvácaniu, ktoré často postihuje mladých ľudí. Jedna vec je, že zakrvácajú do mozgu. Ten začne brániť proti poškodeniu tým, že tá cieva, ktorá praskne, sa hneď stiahne. A na kŕč tej cievy máme liek, no ten nefunguje u každého. A nevieme, prečo je to tak. Niekedy sa kŕče na cievach nemusia klinicky prejaviť. Urobíme rôzne zobrazovacie vyšetrenia, no sú také malé, že ich nevidíme. No pacient má potom aj tak poškodený mozog. Zisťujem, či v mozgovomiechovom moku existujú nejaké parametre, ktoré by nám povedali, že daný pacient môže mať spomínaný kŕč, no druhý pacient nie. Vedeli by sme tak lepšie reagovať a liečiť. Navyše parametre, ktoré ja skúšam, by sa teoreticky nejakými liekmi ovplyvniť.
Založili ste projekt „Homeless not hopeless“. Čo vás k tomu inšpirovalo?
Ešte počas školy som bola národným koordinátorom ľudských práv v medicíne v medzinárodnej asociácii študentov medicíny. Stále som sa venovala ľudskoprávnym záležitostiam. Jedna vec je, čo potrebujeme zlepšiť v zdravotníctve a potrebujeme peniaze na to, aby to bolo lepšie. Potom je tu časť vecí, ktoré sa dajú zlepšiť aj bez vynaloženia veľkých finančných prostriedkov a to zmenou nášho správania a prístupu k pacientom. Dlho som rozmýšľala nad tým, čo by sme mohli robiť aj v oblasti pomoci ľuďom bez domova. Avšak jedného dňa spolu s kamarátkou sme našli grant a získali sme zdroje na ošetrovací materiál, obväzy, masti, či voľno predajné lieky na bolesť. Tak sme začínali v roku 2020. Hneď ako sa uvoľnila situácia po Covide sme šli do terénu.
Foto: UNLP Košice
Aká bola odozva u ľudí bez domova?
Keď sme tam boli prvý raz, tak boli pochopiteľne zdržanlivejší. Spolupracovali sme aj s nadáciou DEDO, takže sme mali informácie, ako reagovať. Snažili sme sa aj psychicky a sociálne pripraviť na to, aby sme vedeli správne reagovať. Už šesť rokov medzi nich chodíme aj niekoľkokrát týždenne. Ošetrujeme ich, poskytujeme im voľnopredajné lieky hlavne na respiračné infekcie. Za ten čas ich takmer všetkých poznám po mene. Zatiaľ sa nikdy nestalo, že by bol voči nám niekto agresívny. Vedia, že keď chcú, môžu za nami prísť, povedať nám, aké majú ťažkosti a my sa budeme snažiť im v medziach, ktoré sú v teréne možné, poskytnúť pomoc. Ak nájdeme vážnejší zdravotný problém, tak ich odprevadíme do nemocnice na ošetrenie. Myslím, že do veľkej miery sa nám podarilo ľudí ošetriť tak, aby nedošli až do toho stavu, že musia vyhľadať lekársku pomoc v nemocnici.
Foto: UNLP Košice
Na ktoré miesta, alebo lokality chodíte? Máte ich nejako určené?
Začali sme chodiť do Bernátoviec pri Košiciach, kde je zariadenie Oáza. Súčasne aj na Bosákovu ulicu v Košiciach, kde je tiež zariadenie pre ľudí bez domova. Ale tam už našťastie tak nepotrebovali našu pomoc, lebo sa im podarilo vybaviť všeobecného lekára. Sem–tam ideme aj do charitného centra v Rožňave. Párkrát sme boli aj priamo na ulici. Napríklad na Zvonárskej v Košiciach, kde poskytujú jedlo. Rozložili sme si tam veci. Dávame im len možnosť, nikoho nenútime, aby sa nechal ošetriť. Vedia, že môžu prísť, že máme obmedzené možnosti a nie sme lekáreň, no vieme im nejako pomôcť.
Zapájate do týchto aktivít aj medikov?
Keď som začala, tiež som bola medička. Stále sa mi podarilo zohnať niekoho z kamarátov, ktorý sa nado mnou zľutoval a išiel tam so mnou. Vytvorili sme si tak postupy, ktoré dodržiavame. Ale ako medičke sa mi stalo, že sme išli bez lekára. No stále sa snažím, aby projekt ďalej žil a mal koordinátora z radov medikov. Lebo zdroje nie sú neobmedzené, materiál a lieky sa spotrebúvajú. Snažím sa, aby bola vytvorená skupina medikov, ktorí o to budú mať záujem. Súčasne sa tak vedia zdokonaliť v komunikácii s pacientom, samotnej liečbe a diagnostike niektorých základných stavov, s ktorými sa môžu stretnúť.
Foto: UNLP Košice
Prečo sa venujete práce ľuďom bez domova?
Je to zvláštna skupina ľudí. Mnoho ľudí, ak vidí človeka bez domova, tak si povie, že je to alkoholik a isto berie drogy. Netvrdím, že to nie je pravda, ale mnoho z nich začalo piť alkohol, alebo požívať určité látky až po tom, ako sa im v živote stalo niečo zlé, respektíve skončili na ulici. Celkovo sociálne vnímanie týchto ľudí je veľmi stigmatizujúce. A niektorí z nich za to naozaj nemôžu.
Mnohí sa ocitli na ulici napríklad po rozvode…
Áno, aj. Spočiatku tam bolo veľmi veľa ľudí v dôchodkovom veku. Poprepisovali domy na deti a podobne. Čiže tie osudy sú naozaj rôzne. Každopádne ak niekto potrebuje lekársku pomoc a ošetrenie, tak ja by som mu mala pomôcť. Nie som tu na to, aby som súdila, čo sa stalo pred pätnástimi rokmi. Mnoho z nich bolo ešte v detskom veku zneužitých, majú ťažké psychické následky z detstva a to sa potom nabaľuje. Je tam aj veľa takých, ktorí po dovŕšení určeného veku odišli z detského domova. Dvere sa za nimi zavreli a nemajú kam ísť. Je to veľmi rôznorodá a ťažká sociálna situácia. To, čo im môžeme poskytnúť a o čo sa snažíme je, aby tie stavy neprepukli do takej miery, že budú musieť byť ošetrení v nemocnici. Snažíme sa to aspoň redukovať, aby sa nezaťažoval nemocničný urgentný systém. Pre každého človeka je keď sa jeho stav zachytí včas, tak bude mať vyššiu šancu na vyliečenie a lepšiu kvalitu života. A to je to, o čo sa my snažíme.
Mladá košická lekárka Ester Tomajková má len 29 rokov a magazín FORBES ju aktuálne zaradil do rebríčka TOP osobností 30 pod 30 v kategórii Veda vzdelávanie.
;
Na začiatku som tomu neverila. Myslela som si, že je to nejaký spam, že si to niekto vymyslel. Potom som sa pozrela na email lepšie a vyzeral byť dôveryhodný. Tak som si povedala, žeby to bola pravda? Potom som zavolala dvom najbližším kamarátom a rozmýšľala som, že to nemôžem prijať, lebo nemám rada publicitu. Oni ma ale presvedčili, nech nevymýšľam, tak som do Forbesu odpísala, že ďakujem a prijímam.
Aké sú vaše ďalšie plány?
Rada by som dokončila výskum. Ideálne v nasledujúcich dvoch mesiacoch. Idem do Milána na školenie o neurointenzívnej starostlivosti. Či súvisí s výskumom a starostlivosťou o pacientov, ktorých máme na oddelení. Rada by som sa venovala vede, aby sme zlepšili starostlivosť o pacientov nielen u nás, ale systematicky. Ak môžem nejako pomôcť celkovo poznaniu nedostatkov vo vede a starostlivosti o kriticky chorých. Bola by som rada, keby sa to nášmu tímu podarilo a aby sme zmysluplne pokračovali vo výskume. Jedného dňa by som rada zatestovala, ale to je hudba budúcnosti. A bola by som rada, keby projekt starostlivosti o ľudí bez domova ďalej žil, vytvoril nejakú základňu ľudí. Možno aj nových lekárov, ktorí o to budú mať záujem.