Chceme automechanika s praxou, no do vlády pustíme amatérov. Prečo nám stačí tak málo?

Namiesto moderných škôl či dostavaných diaľnic máme 30-metrové stožiare, vlajky na štátnych budovách a moralizovanie z politických kazateľníc. Naozaj nám ako národu stačí tak zúfalo málo? Spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť. Zároveň stále plní funkciu morálneho divadla. Bez obalu hovorí sociológ Dominik Želinský. Prečo je Matovič náš najcharizmatickejší politik a prečo považujú Ficovi voliči premiéra za lepšiu verziu seba samých?  

Masívny odliv mladých mozgov do zahraničia, vraždenie detí deťmi, kolabujúce – a čoraz drahšie, zdravotníctvo, prázdna štátna kasa a smerovanie do Grécka. Fakty o úpadku Slovenska sú čoraz očividnejšie, namiesto vecných riešení však politiku zachvátilo mávanie vlajkami, boj o národné či sexuálne identity, prázdne moralizovanie a klanový zápas kde bandy Jánošikov a Uhorčíkov vystriedali fankluby Huliakovcov či Sulíkovcov.

Krajina sa premenila na javisko absurdnej drámy, kde od politiky už neočakávame prakticky vôbec nič. Debilnie slovenská politika alebo debilnie jej volič a nie sú všetky tieto rituálne tance iba dymovou clonou čoraz viac sa roztvárajúcich nožníc medzi stále bohatšou a mocnejšou oligarchiou a nami – bežnými občanmi? Kde sa vzal ten pocit márnosti a beznádeje, ktorý nás zachvacuje čoraz viac a prečo sme rezignovali na politiku ako vymáhanie vecných riešení namiesto magických divadiel kresliacich falošné ploty potemkinovských dedín?

“Kríza legitimity demokratických systémov nezasahuje len Slovensko, ale celú západnú politiku. Spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť, čo súvisí s moderným kapitalizmom a previazanosťou politických a ekonomických záujmov. Vzniká dojem, že politika nereprezentuje záujmy voličov, ale oligarchov. Ľudia volia Roberta Fica, lebo ponuka je obmedzená a majú pocit, že opozícia nezastupuje ich záujmy alebo nedokázala svoje schopnosti pri vládnutí. Fico pre nich predstavuje nutné minimum schopného politika,”

Bez obalu hovorí sociológ Dominik Želinský.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa slovenská politika mení na systém partikulárnych identít bez ideologického tmelu;
• čo vypovedá organizovanie boxerských zápasov v Slovenskej národnej galérii o stave našej spoločnosti;
• z akého dôvodu voliči tolerujú nekompetentnosť a pri voľbách uprednostňujú známe riziko pred neistotou;
• prečo sa bez národného rozmeru nedá robiť efektívna a emancipačná politika;
• v čom spočíva hlavný problém opozície, keď nahrádza deficit reálnej moci elitárskou moralizáciou;
• ako Igor Matovič efektívne manipuluje verejnou pozornosťou a prečo svoju personu zámerne stavia proti znakom kultivovanosti.

Tento rozhovor si môžete pozrieť ako reláciu Bez Obalu, alebo nižšie prečítať ako editovaný a krátený prepis.

Aby som zarámcoval našu dnešnú debatu, požičiam si výrok od Tristana Tzaru, zakladateľa dadaizmu: „Každý tu tancuje svoje vlastné osobné boom boom.“ K tomu dodám ešte jednu jeho vetu: „Myšlienka sa rodí v ústach.“ Podľa mňa to dokonale vystihuje stav na Slovensku, kde myšlienka v ústach začína a v ústach aj končí.

Vy ste napísali článok o debilizácii slovenskej politiky. Dovoľte mi citovať: „Pred takmer dvoma rokmi som napísal text o tom, prečo je slovenská politika debilná. Jeho posolstvom bolo, že za povrchovou debilnosťou je hlbší rozklad kolektívnych štruktúr a extrémna individualizácia politickej scény. Tento faktor možno napokon možno položí aj štvrtú vládu Roberta Fica.“ To bolo krátko po tom, ako padol minister Taraba aj hlasmi progresívcov ruka v ruke s SNS. Vláda síce nepadla, ale poďme k tomu, o čom tento jav vypovedá.

Dodám, že vzápätí vznikla strana Tarabovci – Rozvoj Slovenska, čo pripomína strany huliakovcov či sulíkovcov. Znie to ako z rozprávky o lúpežníckych klanoch. O čom to hovorí?

Mali sme tu aj ťapákovcov či kotlebovcov. V spomínanom staršom článku som sa to snažil ukotviť vo veľkom príbehu vývoja celosvetovej a minimálne západnej politiky. Vidíme v nej dlhodobý ústup od systému veľkých strán a veľkých spoločenských organizácií smerom k fragmentácii a rozpadu štruktúr na jednotlivcov.

Je to významný spoločenský príbeh, pretože odráža dianie v spoločnosti. Aj v nej sa postupne rozkladajú veľké nadosobné a neosobné štruktúry, ktoré ju v polovici 20. storočia držali pohromade. Namiesto toho vzniká systém, v ktorom majú navrch partikulárne identity a v ktorom sa ľudia snažia predovšetkým vyjadriť svoju vlastnú individualitu.

Tento odstup od masovej politiky nie je apriori zlý, keďže predstavuje snahu nájsť autentickejší vzťah k politike. Staré veľké strany často trpeli tým, že už nereprezentovali skutočné požiadavky a záujmy voličov.

Je to ako ten známy obraz z klipu The Wall od Pink Floyd, kde všetci ako akési kladivá kráčajú v rovnakom zástupe. To sme zažili počas normalizácie, keď všetci museli nosiť červené šatky a modré košele.

Vo východnom bloku to bolo v extrémnej podobe, kde existovala jedna strana alebo malé satelitné strany, ktoré hrali rolu štátu. Do určitej miery to však bola aj realita západu, kde dominovali silné strany v demokratickej podobe.

Rozklad štruktúr je zároveň procesom hľadania autentickejšej politiky, ktorá lepšie vyjadruje preferencie a záujmy ľudí. Má to však aj negatívny aspekt: postupne sa stráca stranícka disciplína a ideologický systém, ktorý držal strany aj politický svet pohromade.

Výsledkom je, že sa politika čoraz viac stáva priestorom jednotlivcov a skupín naviazaných na charizmatického lídra. Takýto líder prepája fragmentovanú spoločnosť, ktorej chýba tmel v podobe kolektívnej ideológie. Na Slovensku to vidíme na huliakovcoch, kotlebovcoch či tarabovcoch, kde sa rodinné názvy strán stali metaforou pre tento proces. To, čo tieto strany drží pohromade, už nie je ideológia.

Hovoríte o rozpade štruktúr. To má síce aj svoje pozitíva, ale ako hovorila moja stará mama: odtiaľ-potiaľ. Použijem termín anómia, ktorý sociológovia nemajú veľmi v láske, no toto je už úplný rozklad spoločnosti. Použijem konkrétny príklad: boxerský klub Lokša Boxing Gym organizuje v priestoroch Slovenskej národnej galérie podujatie Gentlemen’s Fight Night. Organizátori sľubujú boxerské zápasy, eleganciu 20. rokov a výnimočnú spoločnosť.

Pri pohľade na Maslowovu pyramídu potrieb máme na spodku telesné potreby, potom je bezpečie, nasleduje láska, prijatie a napokon uznanie, úcta a sebarealizácia. V krajine, kde sa rozpadá zdravotná starostlivosť, infraštruktúra a klesá životná úroveň, ľudia rezignovali na to, že by politika riešila ich životné témy?

Skúsenosť im ukazuje, že politika ich problémy nevyrieši.