Čo Slováci o Gruzínsku vôbec netušia? Študentka búra najväčšie predsudky

Keď oznámila okoliu, že ide na takmer rok do Gruzínska, mnohí sa jej pýtali, či sa nebojí. Po mesiacoch strávených v Tbilisi však tvrdí, že sa paradoxne častejšie cítila nepríjemne v Bratislave ako v gruzínskej metropole. Študentka Univerzity Komenského Kvetka Mokryšová najskôr v krajine študovala, neskôr stážovala na slovenskom veľvyslanectve a spoznala Gruzínsko nielen ako turistka.  

Svoju prvú zahraničnú cestu absolvovala 24-ročná Kvetka ešte pred pár rokmi v Spojených štátoch amerických, kde pracovala v kempingovom centre. Neskôr precestovala Aljašku a vlani v septembri sa vydala spoznávať krajiny Kaukazu. Jeden semester strávila na univerzite v Tbilisi, kde v rámci programu Erasmus študovala politické vedy. Po skončení štúdia sa však rozhodla predĺžiť si pobyt v Gruzínsku a prihlásila sa na stáž na slovenskom veľvyslanectve. Späť do Bratislavy sa vrátila len pred pár týždňami a pre Pravdu porozprávala o tom, čo v Gruzínsku objavila a zažila.

Najprv ste v Gruzínsku študovala a potom ste začala stážovať na slovenskom veľvyslanectve. Ako vyzeralo štúdium na tamojšej univerzite? V čom bolo iné ako štúdium na Slovensku?

Ja som tam bola ako študentka v rámci programu Erasmus. Bola som jeden semester priamo v hlavnom meste Tbilisi na Ilia State University. Je to štátna univerzita a študovala som tam program politické vedy a medzinárodné vzťahy.

Iné bolo to, ako mali nastavenú štruktúru štúdia. Veľa hodín začínalo až večer. Napríklad som mala predmety, ktoré začínali o siedmej večer a trvali približne 80 minút. Bežne sa mi teda stávalo, že som končila okolo deviatej večer, čo pre mňa bol veľký nezvyk. Na Slovensku sme zvyknutí začínať o ôsmej ráno, takže večer už človek do školy veľmi nechodí.

Ráta sa s tým, že väčšina študentov popri škole pracuje. Tým, že štúdium je platené, väčšina mojich gruzínskych spolužiakov už bola zamestnaná. Oni to hodnotili ako veľmi výhodné, že vedeli skĺbiť prácu aj štúdium.

Všetci profesori, ktorých som mala, boli veľmi priateľskí. Mali sme kamarátsky vzťah. Snažili sa nás spoznať, všetkých nás poznali po mene, aj my sme ich oslovovali krstným menom a všetkým nám dali na seba kontakt.

Dokonca sme s nimi mohli komunikovať cez WhatsApp alebo Messenger, čo u nás nie je až také bežné. Mali sme pocit, že keď sme mali nejaký problém, nerozumeli sme zadaniu alebo sme mali otázky k čítaniu či čomukoľvek inému, mohli sme sa na nich hocikedy obrátiť. Vždy nám odpovedali, väčšinou do pätnástich minút.

Ako veľmi je Gruzínsko centralizované okolo hlavného mesta? Odchádzajú mladí ľudia z vidieka do Tbilisi, podobne ako na Slovensku odchádzajú do Bratislavy?

Áno, hlavné mesto Tbilisi je určite centrom krajiny. Je tam aj najviac univerzít. Je to spôsobené aj tým, že Gruzínsko má približne tri a pol milióna obyvateľov a viac ako milión z nich žije práve v Tbilisi. Je tam najviac pracovných príležitostí a je to zároveň najrozvinutejšie mesto v krajine.

Ďalšími veľkými mestami sú Batumi a Kutaisi. Aj tam sú univerzity, takže sa tam sústreďujú študenti. Ale najviac ľudí odchádza práve do Tbilisi, pretože ak tam plánujú zostať pracovať, najviac sa im to oplatí práve kvôli pracovným príležitostiam.

Nemajú študenti problém s bývaním podobne ako u nás?

Práveže by som povedala, že možností bolo veľa. Veľa ponúk zverejňovali cez Facebook alebo cez realitné portály. Prostredníctvom Facebooku sa dá s majiteľmi veľmi rýchlo skontaktovať, dohodnúť si obhliadku a celkovo sme mali pocit, že možností bolo dosť. Samozrejme, závisí od finančných možností človeka. Z pohľadu miestnych študentov to úplne neviem posúdiť.

Veľa mojich gruzínskych spolužiakov ešte bývalo u rodičov. Povedala by som, že väčšina sa sťahovala až vo vyššom veku.

Ako vyzerá život mimo hlavného mesta?

Je tam veľký rozdiel. Povedala by som, že regióny sú menej rozvinuté tým, že tam nie je toľko pracovných príležitostí.

A tá infraštruktúra, povedala by som, že sa dá celkom ľahko dostať všade. Majú tam taký dopravný prostriedok, ktorý sa volá maršrutka. Sú to vlastne také dodávky, ktorými sa dá cestovať prakticky po celej krajine. Z hlavného mesta sa nimi dá dostať naozaj skoro všade.

Majú cestovný poriadok. Väčšinou odchádzajú z centrálnej stanice v Tbilisi alebo z väčších miest. Môže sa však stať, že keď je maršrutka naplnená, odíde aj skôr, než je plánovaný čas odchodu. Potom už treba komunikovať s vodičom, pretože veľakrát nezastaví automaticky. Musíte mu povedať, kde chcete vystúpiť. Maršrutku môžeš zastaviť prakticky kdekoľvek pri ceste.

Mne sa dokonca stalo, že sme zastavili aj na diaľnici, takže sú v tomto veľmi flexibilní. Vo väčšine krajín bývalého Sovietskeho zväzu je to vraj bežné. Pre mňa to bola úplne nová skúsenosť, ale človek sa s nimi dostane naozaj všade. Stáva sa aj, že z maršrutky niekto otvoril dvere a predával ovocie alebo zeleninu. Bolo to úplne bežné.

Aj taxíky vás zoberú za nie také veľké peniaze asi všade. Na všetkom sa dá dohodnúť.

Keď sme boli v menších dedinách, bolo to úplne iné. Išli sme cez malé osady a mala som pocit, že sme cestou stretli viac kráv ako áut. Pre nás to bol krásny zážitok, zažiť taký autentický vidiek.

Keď hovoríte, že treba komunikovať s vodičmi, tak ako ste sa dohovárali? Po anglicky?

Mladší ľudia, povedzme do dvadsaťpäť alebo tridsať rokov, angličtinu väčšinou ovládali. Starší ľudia už skôr hovorili po rusky. Niektorí vedeli po anglicky len veľmi málo, ale väčšinou sa dalo dohovoriť po rusky. Pre mňa to bol trochu problém, pretože po rusky neviem. Často sme sa teda dorozumievali rukami-nohami.

Aký drahý je život v Gruzínsku?

Pre nás nie je drahý vôbec. Veľa ľudí tam chodí napríklad kvôli lyžovaniu. Denný skipas za 20 eur je pre miestnych už drahý, no v porovnaní so Slovenskom je to oveľa lacnejšie (pozn. red. na Slovensku sa pohybujú ceny od 30 do 50 eur).

Stážovali ste na veľvyslanectve Slovenska v Tbilisi. Čo bolo vašou úlohou na úrade?

Písala som najmä ad hoc reporty k aktuálnym témam. Pripravovali sme aj denné správy. Každý deň som sledovala médiá a vyberala udalosti, ktoré boli relevantné.

Mala som tiež možnosť zúčastniť sa rôznych podujatí, za čo som veľmi vďačná, pretože som spoznala množstvo zaujímavých ľudí. Bola som napríklad na konferencii pri príležitosti štvrtého výročia vojny na Ukrajine. Bolo veľmi zaujímavé stretnúť veľvyslancov z rôznych krajín a diskutovať s nimi.

Okrem toho som organizovala jedno podujatie pre súkromnú základnú školu v Tbilisi. Predstavovala som tam Slovensko ako krajinu, naše tradície, zvyky a tiež možnosti štúdia u nás. Hovorila som im napríklad aj o programe Erasmus a o možnostiach, ktoré by mali, keby chceli prísť študovať na Slovensko.

Aký bol váš prvý dojem z Gruzínska? Bolo to iné, ako si očakávala?

Musím sa priznať, že som o Gruzínsku dovtedy až tak veľa nevedela. Skôr som ho poznala z cestovateľského hľadiska. Vedela som nejaké základné politické informácie.

Prekvapilo ma v dobrom. Je to úplne iné prostredie. Keď to porovnám so Slovenskom alebo aj s inými európskymi mestami, je veľmi exotické a veľa vecí tam funguje úplne inak. Tbilisi je veľmi rušné mesto. Rozlohou je podobné Prahe, možno je dokonca ešte o niečo väčšie. V porovnaní s Bratislavou je oveľa živšie. Majú metro, čo bolo tiež výborné.

Samozrejme, vedela som, že príroda bude krásna, ale bola ešte krajšia, ako som čakala.

Bolo náročné dostať sa tam? Potrebovali ste víza?

My ako Slováci víza nepotrebujeme. Môžeme byť v Gruzínsku až jeden rok bez toho, aby sme o víza žiadali. Stačilo ukázať pas a to bolo všetko. Samozrejme, ak by tam niekto išiel pracovať, platia iné pravidlá a potrebuje príslušné povolenia.

Naopak, Gruzínci pri ceste na Slovensko potrebujú splniť viac administratívnych podmienok.

Navštívili ste počas svojho pobytu aj regióny, ktoré deklarovali nezávislosť – Abcházsko alebo Južné Osetsko?

Nie. Ani nám to nebolo odporúčané miestnou ESN organizáciou (pozn. red. študentská organizácia podporujúca zahraničných študentov). Bolo nám povedané, že je to pomerne nebezpečné.

Vysvetľovali nám, že už len priblížiť sa k hranici môže byť problém. Územie je vlastne úplne pod správou Ruska, čiže tam nemôžeme len tak prísť. Museli sme mať pádny dôvod, prečo sa tam chceme priblížiť, takže som ani nebola v blízkosti týchto území.

Je podľa vás Gruzínsko bezpečné, či už pre domácich, alebo aj pre turistov?

Ja by som povedala, že to je asi jedna z najbezpečnejších krajín, v ktorých som bola. Napriek tomu, že je v Tbilisi hrozne veľa ľudí, povedala by som, že sú zhovorčiví a chcú sa s vami rozprávať. Ja osobne som nikdy nemala pocit, že by som sa mala báť.

Častokrát sa mi stalo, že som sa neskôr večer vracala domov. Keď to porovnám napríklad s Bratislavou, tak som sa častejšie cítila nepríjemne v Bratislave ako v Tbilisi.

Žijú tam teda aj menšiny Arménov a Azerbajdžancov, s ktorými Gruzínsko susedí. Ako tam spolunažívajú s Gruzíncami?

Z mojej skúsenosti som sa najčastejšie stretávala s ľuďmi z Azerbajdžanu. Povedala by som, že spolu nažívajú úplne normálne. Vnímala som ich vzťahy ako priateľské.

Ale nie je to najväčšia komunita. Myslím si, že najväčšia komunita je stále ruská. Potom myslím, že arménska. Gruzínsko je spomedzi krajín južného Kaukazu – Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska – asi najvyspelejšie. Dá sa povedať, že ľudia z okolitých krajín odchádzajú za lepším životom.

Čo je podľa vás najväčší mýtus, ktorý sa šíri medzi Slovákmi o Gruzínsku?

Keď som oznámila vo svojom okolí, že idem do Gruzínska, veľmi veľa ľudí mi hovorilo, že je to veľmi nebezpečná krajina. Že aj pre turistov. Ja by som povedala, ako som už spomínala, že je to naopak jedna z najbezpečnejších krajín, v ktorých som bola.

Akí sú z vašej skúsenosti Gruzínci v porovnaní so Slovákmi?

Sú veľmi pohostinní. Povedala by som, že milujú variť pre ľudí. Keď sme cestovali po Gruzínsku, tak sme to zažívali často. Napríklad keď sme boli v dedinkách, mala som pocit, že by pre nás spravili úplne všetko. Chceli nám ukázať čo najviac zo svojej krajiny.

Raz sme boli s kamarátmi v jednej menšej dedinke. Bývali sme u staršieho manželského páru. Mali vlastné víno, vlastné syry, chovali kravy, všetko si robili sami doma. A naozaj všetko, čo mali, nám ponúkli. Nosili nám jedlo dovtedy, kým sme už nehovorili, že naozaj nevládzeme a nemôžeme viac jesť.

Majú aj takú tradíciu, že keď ťa niekam pozvú alebo idete spolu do reštaurácie, veľmi často sa stane, že za teba budú chcieť zaplatiť. Aj keď sa budeš snažiť presvedčiť ich, že to zaplatíte napoly, oni budú veľmi chcieť zaplatiť za teba.

Všetky jedlá zdieľajú. Keď si napríklad objednáte jedlo v reštaurácii, tak si každý neobjedná svoje vlastné jedlo. Objedná sa viac jedál a všetci sa o ne delia. Pre nich bolo zvláštne, že my Európania sme zvyknutí objednať si každý svoje jedlo. To sa mi veľmi páčilo. Myslím si, že nás to naučilo trochu viac tomu spoločnému zdieľaniu.

Sú tiež veľmi hrdí na svoju krajinu. Keď začnú hovoriť o Gruzínsku, o prírode, o ich zvykoch a tradíciách, úplne sa im rozžiaria oči. Je cítiť, ako veľmi svoju krajinu milujú. Všetci sa naozaj snažili, aby sme si z Gruzínska odniesli čo najväčší zážitok.

Sú pravoslávni a majú svoje vlastné tradície. Napríklad na Vianoce v Tbilisi prechádza cez celé centrum veľký sprievod až ku hlavnej katedrále. Na Nový rok zas na Rustaveli (pozn. red. hlavná ulica v Tbilisi) rozložia dlhé stoly priamo na ulici. Ľudia tam spolu jedia, oslavujú, samozrejme, sú tam ohňostroje. Je to veľmi veľké, energické a trochu chaotické. Máte pocit, že oslavuje úplne celé mesto.

Celkovo je tam podľa mňa veľmi zaujímavý aj nočný život. Sú to veľmi živí ľudia. Milujú tancovať, spievať svoje gruzínske pesničky a je vidieť, akí sú hrdí na svoj národ.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Gruzínsko
Tbilisi
Erasmus
medzinárodné vzťahy
Slovensko

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.