Dubček sľúbil Jeľcinovi, že príde do Moskvy ako svedok. Mal však autohaváriu a zomrel

Publikujeme piatu a zároveň záverečnú časť dlhého rozhovoru o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý s Ladislavom Ťažkým urobil Jozef Leikert. Rešpektovaný autor literatúry fakty vyspovedal úspešného spisovateľa pred tromi desaťročiami.  

Vzácne spomienky literáta na hlavnú osobnosť obrodného procesu v roku 1968 v niekdajšom Československu sa dostávajú na verejnosť až teraz, lebo rôzne objektívne okolnosti viedli k tomu, že neboli zaradené do predošlých vydaní Leikertovej knihy s názvom Testament svedomia s podtitulom Rozhovor so spisovateľom Ladislavom Ťažkým (vychádzajú teraz v štvrtom rozšírenom vydaní). Jednotlivé časti knižného interview boli zverejnené od piatku 21. augusta do utorku 25. augusta. (Ťažký patril viac ako tri desaťročia medzi úzky okruh ľudí, ktorým Dubček najviac dôveroval.)

Dobre ste poznali aj Dubčekovu manželku Anku. Keď zomrela, ich rodina vás požiadala, aby ste sa s ňou rozlúčili na cintoríne. Prekvapilo vás to?

Mimoriadne. Pani Anku som poznal, ale nie natoľko, aby som bol najpovolanejší sa s ňou rozlúčiť. Krátko po zverejnenej správe v médiách, keď som ešte nestačil Dubčekovi zavolať, pred našim domom zastalo auto a vystúpili z neho Dubčekoví najbližší kamaráti, teda aj moji: Janko Uher, Slavo Kočtúch, Ivan Laluha a Paľo Polák. Poslal ich Šaňo s prosbou, aby som sa rozlúčil s Ankou v Slávičom údolí. Nemám to vraj odmietnuť…

Nikdy som nevystúpil na pohrebe a obával som sa, či reč zvládnem. Trochu som sa vykrúcal a navrhol som, že postačí, ak po kňazovi známy herec zarecituje nejakú peknú báseň. Prehovorili ma. Zaspomínal som si, ako ma pani Anka, ale aj ich, zakaždým pekne privítala, pripravila niečo malé pod zub a ponúkla pohárikom vínka, ktoré Šaňo odniekiaľ vždy priniesol. Uvedomovala si, že manžel potrebuje mať pri sebe dobrých priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť, potrebovala ich aj ona…

Rozlúčkovú reč som zvládol, aj keď sa mi triasli kolená a bál som sa, aby som z improvizovanej tribúnky bez zábradlia nespadol. Dával som si pozor, hovoril som pomaly a výrečne. S mojím vystúpením boli spokojní kamaráti, aj Alexander Dubček, ktorý mi na kare osobne poďakoval. Chlapsky ma objal a ďalej sa venoval hosťom z Talianska, ktorí prišli na poslednú rozlúčku s jeho manželkou, čo si veľmi vážil.

Video

DEFENCE NEWS – Operácia Dunaj – okupácia Československa v roku 1968

Vtedy ste nemohli tušiť, že o nejaký čas – 14. novembra 1992 sa budete lúčiť aj s Alexandrom Dubčekom. Požiadal vás o to jeho najstarší syn Pavol a vyslovil vetu, že otec vás má rád. Od neho viem, že ste bez dlhých slov prisľúbili, že sa rozlúčite ako najdôstojnejšie viete.

Paľko v telefóne plakal, poznal som ho od detstva a viem, ako mu bolo. Bol jediný z rodiny, ktorý mohol otca po ťažkej autohavárii v nemocnici navštevovať. Aj on mal veľa nezodpovedaných otázok ohľadne havárie a ešte väčšie pochybnosti o liečbe otca.

Oficiálna rozlúčka bola v starom národnom divadle v Bratislave. Rakva bola najprv vystavená vo foyeri divadla. S Dubčekom sa prišli rozlúčiť mnohí, pred divadlom sa vinul dlhý rad smutných a uplakaných ľudí.

Čestnú stráž držali vždy štyria na každej strane rakve. Chvíľu som medzi nimi stál aj ja spolu s bývalým ústredným riaditeľom Československej televízie Jiřím Pelikánom a bývalým talianskym premiérom a poslancom Európskeho parlamentu Bettinom Craxim.

S prejavmi vystúpil predseda Federálneho zhromaždenia Michal Kováč, predseda slovenského parlamentu Ivan Gašparovič, predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar, prvý podpredseda Sociálnodemokratickej strany Jaroslav Volf. Za Socialistickú internacionálu prehovoril jej predseda Pierre Maurroy, ktorý bol bývalý francúzsky premiér a za početné delegácie z päťdesiatich krajín predseda rakúskeho parlamentu Heinz Fischer. Medzi prominentnými hosťami bola napríklad predsedníčka Bundestagu Rita Süssmuthová či predseda talianskeho parlamentu Luigi Spadolini. Ja som vystúpil pri hrobe v Slávičom údolí. V úvode som spomenul, že Dubček bol najznámejší Slovák, v ktorom majú Slováci uchovaný ľudský, politický, národný i medzinárodný zlatý poklad. Hovoril som aj o tom, ako bol presvedčený, že sa na oficiálnej návšteve Československa stretne s ním Michail Gorbačov a povie Izvini! Tým ho aspoň sčasti rehabilituje… Záverom som vyzval Slovákov k jednote a ochote budovať demokratický štát, aby sme sa „nemuseli biedni tlačiť do Európy ako žobráci do bohatých dvorov, a aby sme žili doma dôstojným kultúrnym a mravným skromno-bohatým životom bez podceňovania a urážok”.

Pri hrobe vystúpil aj Tibor Ševčík, starosta Dubčekovho rodného Uhrovca. Cirkevný obrad vykonal generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Pavel Uhorskai. Cintorín bol plný ľudí, Alexandrovi Dubčekovi zdali hold aj predseda talianskej Demokratickej strany ľavice Achille Occhcetto a primátor Bologne Renzo Imbeni a ďalší svetoví politici. Iba českí predstavitelia chýbali.

Pred pohrebom v piatok 13. novembra 1992 Dubčeka prevážali z Prahy letecky z ruzynského letiska, kde sa prišlo s ním rozlúčiť asi dvadsať jeho priaznivcov, ale ani jeden český predstaviteľ. Prítomný bol len predseda Federálneho zhromaždenia a neskorší prezident Slovenskej republiky Michal Kováč. Ani na pohreb do Bratislavy neprišiel ani prezident Václav Havel, ani predseda Českej národnej rady Milan Uhde, ani predseda českej vlády Václav Klaus…

Z českej strany to bolo nedôstojné, či skôr smutno-trápne. Už aj rozlúčka v Prahe na letisku bola nenáležitá. Hoci bola rakva zahalená do československej zástavy a čestná stráž vzdala hold minutou ticha, keď odpochodovala, zamestnanci letiska požiadali ostatných, aby odišli do letiskovej haly. Rakva, ako zabudnutá batožina ostala dlho osamotená na veľkom letisku. Asi po polhodine ju naložili na dopravný pás a vložili do lietadla.

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale Praha a českí predstavitelia sa mali s Dubčekom dôstojne rozlúčiť, bola to ich povinnosť aj preto, že Dubček Prahu a Čechov miloval. Okrem syna Milana rakvu s Dubčekovými ostatkami do Bratislavy nikto nesprevádzal.

Napriek českej ignorancii, ale aj bojkotovaniu niektorých hejslovákov, ktorí Dubčeka kritizovali, že nebol za rozdelenie republiky, prišli na poslednú rozlúčku do Bratislavy predsedovia či podpredsedovia parlamentov z Nemecka, Rakúska, Talianska, Poľska, Maďarska, Švédska, Belgicka, Luxemburska, Bulharska, Ukrajiny, Moldavska, Južnej Kórey, Európskeho parlamentu a mnohé iné osobnosti.

Vráťme sa aspoň pár postrehmi k tomu, čo sa udialo 1. septembra 1992 na 88. kilometri diaľnice Bratislava – Brno – Praha. Tragédia je nevyjasnená, aj keď oficiálne uzatvorená. I vám nejdú niektoré skutočnosti do hlavy?

Nejdú a nad všeličím mi rozum postáva. Napríklad, prečo odmietol šofér auta vypovedať na súde, ak mal čisté svedomie? Je veľa šoférov a nehoda sa môže stať každému, ale toto je akési zvláštne… Záhadné je aj šoférovo „nezranenie“, alebo len ľahké poranenie, a na druhej strane dokaličené Dubčekovo telo. Buď bol šofér kaskadér alebo syn Šťasteny… Taktiež je otázne, prečo auto neriadil Dubčekov osobný šofér, na ktorého bol zvyknutý. Nehovoriac, že tento náhradný šofér mal už aj predtým problémy kvôli nebezpečnej jazde a pre nespoľahlivosť bol zo Slovenskej ochrannej služby prepustený. Alebo je niečo na tom pravdy, že auto niekto laserom či tlakovou strelou prinútil zmeniť smer jazdy?

Chcem veriť tomu, čo hovorí úradné vyšetrovanie, že sa nenašli žiadne stopy, ktoré by dosvedčovali, že tragédiu zapríčinila cudzia osoba.

Nech úradné a verejné vysvetlenia prijímam akokoľvek, nemám právo celú záležitosť súdiť ani vynášať rozsudky. Mám len domnienky a niekoľko otázok aj ohľadne Dubčekovej liečby, pritom nie som lekár a neviem posúdiť prvé ošetrenie a ďalšie zákroky. Dedukujem len z toho, čo som sa dozvedel od Dubčekovho syna Pavla. Je lekár, (zomrel 18. februára 2022 – pozn. red.) otca niekoľkokrát navštívil v nemocnici a nad všeličím krútil hlavou, všeličo sa mu nepozdávalo. Možno Dubčeka naozaj mali previesť do Bologne, keď to talianska strana navrhovala a zaväzovala sa, že urobí všetko pre jeho záchranu.

Nie je mi celkom jasné ani to, načo Alexander Dubček cestoval do Prahy a prečo s ním odmietol cestovať funkcionár Sociálnej demokracie, ktorý sa v poslednej chvíli rozhodol ísť vlakom? Ani o taške, ktorú mal Dubček pri sebe, veľa nevieme. Čo všetko v nej bolo a kde zmizla?

V taške mala byť pozvánka na Ústavný súd Ruskej federácie a údajne rôzne materiály, ktoré mohli zaujímať tajné služby, napríklad KGB. V Moskve sa práve obnovilo rokovanie o ústavnom zákaze činnosti Komunistickej strany ZSSR a prezident Boris Jeľcin vydal výnos o odňatí majetku komunistickej strany. Na pojednávanie bol pozvaný aj Alexander Dubček, ktorý dlho váhal, či má ísť svedčiť, ale nakoniec ruskému prezidentovi odkázal, že príde, aby sa ľudia dozvedeli pravdu. Na súd bol pozvaný aj bývalý poľský premiér Piotr Jarosziewicz, ktorý mal vypovedať o praktikách sovietskeho straníckeho vedenia na jar a v lete roku 1968. Pozvanie dostal aj bývalý afganistanský prezident Muhammad Nadžibulláh, ktorý bol počas vládnutia vojensky a finančne podporovaný Moskvou. Podozrivé je, že v noci z 31. augusta na 1. septembra 1992 bol Piotr Jarosziewicz s manželkou vo svojom dome zavraždený a Dubček mal 1. septembra autonehodu. Koncom septembra bol zavraždený aj Muhammad Nadžibulláh, vraj ho zabili príslušníci hnutia Taliban.

Veľa sa povravelo aj o havarovanom aute, akosi prirýchlo ho dali zošrotovať. Keď už, nemohol byť vrak vzácnym exponátom pred Múzeom Alexandra Dubčeka v Uhrovci?

Otázne je, prečo nezobrali ťažko zraneného Dubčeka, ktorý mal vážne zranenie chrbtice, hrudníka a panvovej kosti, hneď do špičkového traumatologického ústavu v Brne, vzdialeného od miesta nehody len dvadsať kilometrov, ale ho viezli do nemocnice v Humpolci, potom do nemocnice v Jihlave a odtiaľ helikoptérou do pražskej nemocnice Na Homolke.

Ešte aj dnes sa vedú špekulácie o tom, či nemohli mať záujem na Dubčekovej predčasnej smrti niektorí politickí predstavitelia z českej i slovenskej strany, hoci v tom čase už Dubček nemohol zabrániť rozpadu spoločnej republiky. Dokonca v deň, keď havaroval, slovenský parlament schválil návrh slovenskej ústavy. Aj Dubček bol na rokovanie pozvaný, rozhodol sa však pre cestu do Prahy, ktorá sa mu stala osudnou. Alebo, že by sa niekto bál, že bude zvolený za slovenského prezidenta?

Budem úprimný, nechce sa mi veriť, že mal niekto špeciálny záujem na jeho smrti, hoci nič sa nedá vylúčiť.

Prosím, aby moje otázky neboli chápané konšpiračne. Kladiem si ich ako bežný občan, navyše Dubčekov dobrý priateľ. Ani ma nemôže nikto upodozrievať z tmárstva, alebo šírenia bludov – vyjadrujem len svoje obavy a pochybnosti, ktoré mi nikto zatiaľ nevyvrátil…

Paľko Dubček mi povedal, že pred haváriou bol otcov zdravotný stav veľmi dobrý. Okrem drobných zlomenín a dávnejšie roztrhnutého ramenného svalu, mu nikdy nič nebolo, iba občas mal, ako každý, chrípku. Bol vo výbornej kondícií, lebo športoval a najmä pravidelne plával, bol náruživý plavec. Podľa neho, keby bol hneď na začiatku správne diagnostikovaný a ošetrený, mohol prežiť. On sa o nešťastí dozvedel z rozhlasu a otca zastihol už v Prahe. Tam podstúpil tri operácie, zomrel 7. novembra. Zaujímavé, že v deň, ktorý bol kedysi veľkým sviatkom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie…

Dojalo ma, keď mi Paľko hovoril, že dvaja Česi a jeden Slovák nezištne ponúkli Alexandrovi Dubčekovi svoje obličky. Ďalší ponúkali krv.

Napriek tomu vám táto záhadná náhodná nehoda, ako ste ju v smútočnej reči nazvali, nedáva spávať a často na ňu myslíte. Najmä po tom, keď vás v Martine pred hotelom Turiec oslovil muž, ktorý vám vraj povedal, že v čase nehody pracoval u Štátnej bezpečnosti a pozná záhadu Dubčekovej tragédie. Cez média ste ho vyzvali, aby sa prihlásil a dopovedal nedopovedané…

Chodil som tri-štyri razy do roka na zasadnutie predsedníctva alebo výboru Matice slovenskej do Martina. Najčastejšie so mnou cestoval vynikajúci architekt Dušan Kuzma, ktorý naprojektoval aj krásnu budovu Matice slovenskej a Národnej knižnice v Martine.

Dobre nám padlo, keď sme sa išli vždy večer poprechádzať po Martine. Raz nás oslovil nejaký pán, asi sedemdesiatnik, a spýtal sa ma, či by sa mohol so mnou porozprávať, ale osamote. Dušan Kuzma odstúpil bokom a zavolal manželke. Dotyčný sa ma spýtal, či som pán Ťažký a Ladislav. Poznal vraj brata Antona i Štefana. Cez vojnu aj on bojoval v Slovenskej armáde ako ja, ale zatvorený v lágri nebol. Počul moju rozlúčkovú reč nad Dubčekovým hrobom a zaujalo ho moje uvažovanie o záhadno náhodnej nehode. Vraj tú záhadu pozná, nič totiž nebolo náhodné, ani záhadné. V tom čase pracoval u Štátnej bezpečnosti a je plukovník v penzii. Pozná veľa okolností a záhad okolo tejto nehody a určite vie, že nebola náhodná.

Počúval som ako obarený a neveril vlastným ušiam. Po chvíli sme si všimli, že ráznym krokom kráčali k nám dvaja holohlaví muži v čiernom oblečení. Keď ich dotyčný pán zbadal, povedal mi, aby som prepáčil, musí odísť, vraj sú mu zase v pätách. Všeličo by chceli od neho vedieť, ale nikomu nič nepovie, možno to povie iba mne. Teraz už ale musí odísť, vyhľadá ma a možno mi prinesie aj niečo napísané, lebo píše pamäte.

Pán vošiel do hotela a viac som ho nevidel. Dušan dotelefonoval a vrátil sa ku mne. To už prišli k nám dvaja statní páni s vyholenými hlavami. Oslovili ma priezviskom a spýtali sa, kto bol ten, s ktorým som sa rozprával a čo odo mňa chcel? Nemal som v úmysle prezradiť obsah nášho rozhovoru, jediné, čo ma rýchlo napadlo, že to bol český turista, ktorý sa pýtal, ako sa dostane do Gaderskej doliny. Do rozhovoru sa zapojil aj Dušan a rázne sa spýtal, o čo pánom ide. Odpoveď bola rovnako rázna: „Pán Ťažký, aj vy pán Kuzma, dávajte si pozor na neznámych turistov, ktorí sú všelijakí.“ Vedeli nielen moje priezvisko, ale aj Dušanove. Na otázku, kto vlastne ste, odpovedali polovážne a položartom, že sú „náborčíci“ pracujúci pre Leopoldovské strojárne a Ilavské dielne. Určite sa tam nájde práca aj pre českého turistu. Otočili sa a vykročili smerom od hotela ku kostolu.

Dodnes mi vŕta v hlave, kto bol česky hovoriaci plukovník a čo je pravdy na tom, čo mi povedal. Hovoril pravdu, alebo išlo len o čudného dobrodruha. A kto boli rovnako záhadní dvaja páni, boli tajní alebo, pre koho pracovali? Ozrejmí niekedy niekto skutočnú pravdu o záhadne náhodnej nehode Alexandra Dubčeka? Dozvieme sa raz, ako to naozaj bolo? A vôbec, nájde sa ktosi, kto všetko jedného dňa objasní? Predsa všetky materiály nemôžu byť zničené, ani stopy zahladené…

Od smrti Dubčeka uplynulo niekoľko rokov. Ani po čase ste nemali chuť napísať o ňom knihu? Už som spomínal, že to viacerí očakávali, veď ste ho poznali veľmi dobre, boli ste priatelia…

Ako som hovoril, s myšlienkou písať o Dubčekovi som sa pohrával, ale zakaždým som sa zhamoval, akoby som čakal na správny čas. Tí, čo nečakali, pretekali sa, o Dubčekovi vznikali romány, scenáre, natočili sa filmy. Sám pre seba som si zdôvodnil, prečo som sa do knihy o ňom nepustil tým, že Dubček mi bol priateľom a nie objektom literárnej tvorby. Už bolo o ňom popísané všeličo, nechcel som opakovať, čo je pravda a nemal som síl vyvracať nepravdy.

Dubčeka som poznal inakšie, ako tí, čo o ňom písali. Mal som k nemu ľudsky bližšie, poznal som aj jeho chyby, bol jedným z nás. Bol som blízko, keď ho kritizovali a obviňovali z buržoázneho nacionalizmu. Tešil som sa a zároveň smútil, keď ho zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS, lebo som videl nielen radosť národa, ale aj škrípanie zubov starých komunistov. Závideli mu priazeň bežných ľudí a škrípať zubami prestali až vtedy, keď bol v kremeľskom zajatí, tureckom vyhnanstve a napokon vylúčený zo strany.

Mal mierumilovnú povahu, bol človek inteligentný a charakterný. A to nie je málo… Vieme, ako sa jeho osud vyvíjal a ako skončil. Vieme, že príčina záhadnej, náhodnej nehody nie je podnes vyriešená. Hovoril som o nej aj pri Dubčekovom hrobe v Slávičom údolí, keď som sa s ním lúčil.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Alexander Dubček
Ladislav Ťažký
Jozef Leikert
Ťažký o Dubčekovi

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.