Hopkins v autobiografii prezradil všetko. Lásku našiel až na staré kolená, za ženu má šéfku

Zdá sa, že o hercovi Anthonym Hopkinsovi všetko vieme – však sme videli toľko jeho filmov, pozerali do jeho modrých očí, poznáme jeho hlas a v podstate aj jeho život. Teraz sa nám však prihovára v autobiografii Anthony Hopkins: Zvládli sme to, chlapče (vydal Ikar, preložil Peter Tkačenko) a je to prekvapujúce čítanie. Herec veľmi úprimne otvára nielen svoje súkromie, ale aj dušu.  

Cez jeho rozprávanie sa dozvedáme veľa nového aj o samotnej Veľkej Británii, najmä o Hopkinsovom rodnom Walese (odtiaľ je aj Richard Burton), na ktorý je veľmi hrdý.

Narodil sa 31. decembra 1937 v Port Talbote, čo je mestečko ležiace v zálive Swansea Bay, kde je sugestívna príroda a svojrázni ľudia.

Všetko to čitateľ v knihe dôverne spozná. Herec dokonale priblíži svoju rodinu, bežných obyvateľov Walesu, hereckých kolegov z regiónu a postupne aj ďalšie osobnosti, ktoré vstupovali do jeho života.

Nápadná hlava

Text je plný známych mien, ktoré tvoria Hopkinsov svet. Sám sa pozastavuje nad tým, aké hviezdy ho obklopujú, lebo pochádza z nenápadnej rodiny vidieckeho pekára (neskôr krčmára) a ani sa mu nesnívalo, že raz bude slávny herec.

Bol jediným dieťaťom v rodine a veľa nádejí nevzbudzoval. Bol tichý, nenápadný, nezhovorčivý a tvrdohlavý. Ľudia si vraj na ňom všímali, že má veľkú hlavu. Ale tá výrazná (masívna) hlava je súčasťou Hopkinsovho osobného šarmu.

Nie je to klasický krásavec, nemá dlhý krk, pôsobí skôr zavalito, ale dobre sa naňho díva a je v ňom akási zvláštna pevnosť. Je to skrátka osobnosť.

Očami vie fascinovať, úsmevom očariť, gestom vyvolať súcit, ale vie aj vzbudiť hrôzu i odpor. Napríklad vo filme Mlčanie jahniat, kde sa za inteligentnou tvárou bývalého psychiatra skrýva rafinovaný vrah, provokatér a citový manipulátor.

Na šťastie si počkal

Autobiografia sa dobre číta aj preto, že z nej sála vitalita a dobrá nálada. Hoci bol Hopkins ťažká povaha a väčšinu života sebestačný samotár, stal sa z neho napokon veselý, optimistický a spoločenský muž.

Prvé dve manželstvá sa mu rozpadli, doplatil na svoj egocentrizmus. V prvom zväzku sa mu narodila dcéra Abigail, ktorú opustil ešte ako bábätko. Neskôr ho to mrzelo a viac ráz sa v knihe vrátil k obrazu, ako sa naňho dcérka dôverčivo usmievala, keď odchádzal.

Nevedel sa však správať inak ako spontánne. Musel sa so ženou rozísť. Veľa pracoval a veľa pil. Nedalo sa s ním vydržať. A on tiež nevydržal s nikým.

Dcéra mu to nikdy neodpustila, a hoci ju finančne zabezpečil, nenadviazala s ním hlbší kontakt. Stále ho to trápi, ale ako rád opakuje: ,,Človek musí ísť za každých okolností ďalej. Pokračovať v ceste.” Urobil to aj vtedy. Viac detí nemal.

Ani druhé manželstvo Anthonyho Hopkinsa nedopadlo dobre, hoci trvalo vyše 20 rokov. Bol príliš zaujatý svojou profesiou a nevedel byť nasilu prívetivý. Následky rozchodov však vydržal dôstojne.

Ľahko si získaval ľudí, umelcov, divákov. Bol podmanivý a svoj, čo mu prinášalo úspech v práci. Náladu si často zlepšoval alkoholom, nebol však nikdy výtržník ani trápny opilec. Aj tak by skončil zle, keby ho istý lekár neupozornil na zdravotné úskalia a krehkosť ľudskej pečene.

Zmravnel. Uzavretá povaha ho držala na uzde. Neboli okolo neho ani ľúbostné škandály, hoci priznáva, že v prvých manželstvách bol neverný.

Je v tomto smere diskrétny. Z postele nereferuje, ale z javísk a filmových ateliérov áno. Kolegov charakterizuje otvorene a výstižne. Text je popretkávaný konkrétnymi epizódami. Opisuje chvíle, keď spolupracoval s rôznymi významnými umelcami, hercami, režisérmi i so scenáristami.

Napriek tomu, že je zdržanlivý, v knihe toho o sebe prezradí dosť. Charakterizuje prostredie, z ktorého vyšiel a ktoré ho formovalo. Je to krásne čítanie, lebo je veľmi hutné, konkrétne, plné citu a múdrosti.

Pozoruhodná je najmä intenzita jeho prežívania. Je emotívny a riadi sa inštinktmi. Aj v starobe spomína, ako bol s tetou v lese v rodnom kraji, kde natrafili na čistinku plnú modrých divých kosatcov.

Slnko presvitalo lístím, pozlátilo les, všetko sa trblietalo, šumelo. Stále to vie precítiť. A podobné scény sú aj vo filmoch, kde účinkoval (napr. Rodinné sídlo). Mal šťastie, že hral vo filmoch o svete, ktorý dobre pozná.

Láska ho uvoľnila

Najveselšie píše o svojich posledných rokoch. Má už skoro deväťdesiat, ale ešte stále pracuje. Oskara získal ako najstarší z umelcov, čo túto cenu dostali. Bolo to v roku 2021 za film Otec a mal vtedy 83 rokov.

Za svoju vitalitu, úspech a vyrovnanosť vďačí tretej manželke, ktorá mu celkom zmenila život. Jeho Stella je jeho šéfka, ako žartom hovorí. So všetkým si poradí a poradila si aj s Hopkinsom. Naučila ho zdravo jesť aj krásne žiť.

Pri nej sa začal venovať svojim záľubám – maľuje a komponuje hudbu. Majú domov v Kalifornii a plno milých ľudí okolo seba. So Stellou získal Hopkins aj veľkú rodinu.

Konečne je obklopený blízkymi, jej netere sú aj jeho netere, výborne si s nimi rozumie, rodina je družná, znášanlivá. Radostná. Stella je podľa neho mimoriadne krásna a neprestáva ju obdivovať. Vďaka nej je vo forme, zdravý a dobre naladený. Môže ďalej hrať.

V poslednej kapitole knihy opisuje tento svoj súčasný život, taký rozdielny oproti mladosti v Anglicku. Kniha je zaujímavá aj touto jeho dvojdomosťou, približuje dve kultúry a ich obraz v umení i realite.

Samozrejme, napriek tomu, že sa mu darí, prepadávajú ho smútky a rozmýšľa o tom, že sa mu život napĺňa. Ani v tomto vysokom veku však nepodlieha depresiám. Ďalej sa riadi svojím heslom: Treba jednoducho žiť! Každý deň sa teš, lebo taký mladý, ako si dnes, už nikdy nebudeš!

A celkom na záver pridal malú ukážku svojich obľúbených básní. Samozrejme, zaradil medzi ne Shakespeara, ktorým sa začala jeho kariéra (páčili sa mu a ľahko sa ich učil), sú tam však rôzne básne.

Do kontextu sa hodí najmä citát z Biblie o tom, že všetko bude zabudnuté, aj to, čo prežívame my, aj to, čo prežijú tí, čo prídu po nás. Je v tých slovách zvláštny smútok márnosti, ktorý zrejme pociťuje aj Hopkins, hoci má svoju nesmrteľnosť ako keby zabezpečenú.

Herec nám chce naznačiť, že ľudská existencia je niečo hlbšie než to, aby po nej zostávala stopa: Tým sa netrápme, že sa na nás zabudne, žime dnešný deň, a to naplno! V tom je zmysel života, nie v snoch o posmrtnej sláve.

Anglická herecká škola

Mimoriadne zaujímavá je v knihe linka sledujúca Hopkinsov profesionálny rast. Spomína na svoje prvé očarenie Shakespearovými slovami, ktoré začul ešte v škole, svoje inštinktívne hranie na regionálnej úrovni, odborné štúdium na hereckej škole, úspechy v divadle a vo filme. Talent ho viedol.

Mal šťastie, že mal dobrú pamäť a dokázal sa ľahko učiť texty. Mal v sebe niečo, čím vždy upútal a zdal sa zaujímavý. Však to všetci poznáme – masívna hlava, modré oči, sympatický úsmev. Ako keby sme ho poznali odjakživa, ale až po prečítaní autobiografie zistíme, aký zaujímavý ten človek naozaj je.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Anthony Hopkins
kniha
literatúra

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.