Jakub Gulík: Neuvedomoval som si, že otec zomiera, smiech nám pomáhal. Spoločenský happyend nečakám

Keď bol na JIS-ke a pýtali sa ho, či ho niečo bolí, len mávol rukou, že nie, v pohode. Potom mu dali nejaké „oblbováky“, zaspal a už to bolo. Preto aj s týmto kontextom neviem, či by som to nazval bojom o život. Zaujímalo by ma, ako to celé vnímal, ale to sa nikdy nedozviem.

Keď sa rozprávame o nekonečnej téme hraníc v humore, často sa to spomína v kontexte politiky a spoločenských tém. Mňa by zaujímalo, či si mal nejakú hranicu pri svojom otcovi – líniu, za ktorou si vedel, že treba dať žarty bokom.

To nie. Pri ňom som nič také nemal. Rozumiem tejto téme a chápem, že mnohí ľudia to tak majú, aj pri takýchto vážnych veciach. Hranica môže prísť vtedy, keď to napríklad niekomu v rodine prekáža, robí mu to zle. Vtedy to treba rešpektovať. Neznamená to, že je to moja osobná hranica. Skrátka len nechcem niekoho raniť.

Pri otcovi som však nič také nemal. Ono to ani nebolo tak, že by som musel nasilu plniť dennú kvótu vtipov. Boli to spontánne veci, ktoré vyplynuli zo situácie. Nenastala však situácia, kedy by mi niečo napadlo a ja by som sa zabrzdil s tým, že to nepoviem, lebo to je príliš. Nepadali tam, samozrejme, žiadne „čiernoty“, bola to skrátka sranda na odľahčenie celej situácie.

Za vtip o Ficovi nemám zlé svedomie

Ťažké situácie zažívame aj ako spoločnosť. Momentálne máme vojnu na Ukrajine, veľkú polarizáciu, konsolidáciu, ekonomickú krízu a zažili sme aj atentát na premiéra. Pri ktorej z týchto udalostí z posledných rokov si mal pocit, že tam už humor nemá miesto? Kde sa ti hľadal najťažšie?

Mám takú kontrolku – hoci nie vždy to vyjde – keď cítim, že chcem nejaký fór pretlačiť nasilu len preto, že sa niečo stalo. Aj keď to nie je až také vtipné, chcem to rýchlo dať von, či už na stand-upe, alebo na sociálnych sieťach. Vtedy viem, že je lepšie nehovoriť to.

Priznám sa, že keď sa stal atentát na premiéra, bol som v stave, že som nevedel, čo sa bude diať. Bola to úplne nová situácia. Nevedel som, čo bude, či sa budem musieť aj v stand-upoch viac vyvarovať politického humoru.

Na druhý deň po atentáte sme mali vystúpenie. Samo Trnka tam mal naozaj výborný, asi 15-minútový stand-upový set o atentáte. Poňal to tak krásne, že by v tom hľadal niečo zlé iba niekto, kto by veľmi chcel. Veci si človek môže interpretovať, ako len chce, ale bolo to podané chytro a vtipne. Neuťahoval si zo samotného strieľania, rozprával napríklad o dôchodcoch, ktorí tam boli. Atentát tam bol len ako doplnok, analógia k niečomu inému. Vtedy som pochopil, že sa to dá, a to hneď na druhý deň a na takúto tému. To bol asi jediný moment, ktorý som v sebe riešil.

Práve kvôli tejto téme si sa stal súčasťou tlačovej konferencie vládnej koalície, kde púšťali video z relácie Ťažký rozhovor s Jánom Čurillom a Petrom Kubinom. Povedal si tam: „Ako policajt, keď vás prirovnajú k Cintulovi… Akože, ja ako policajt by som sa nahneval, lebo však ako policajt musím mať dobrú mušku.“ A advokát Peter Kubina na to: „Ja si myslím, že treba naozaj úplne vážne odsúdiť všetky formy násilia a trestných činov. Ale rovnako treba odsúdiť to, keď zbrane majú v rukách ľudia, ktorí ich nevedia používať.“ Myslíš si, že to bolo v poriadku?

Moja otázka bola síce tvrdá, ale podľa mňa to bolo úplne v pohode. Bol to vtip. Bolo to v rámci Ťažkého týždňa naživo, čo je zábavný večer, je to humor.

Oni to navyše tak zaujímavo zostrihali. Neviem, prečo majú tendenciu pri Čurillovcoch všetko strihať tak, aby to nejako vyznelo. V origináli to bolo tak, že ja som povedal vtip, ľudia sa zasmiali, on sa tak pousmial s tým, že dal najavo, že to bolo naozaj tvrdé. Potom dodal: „No, ako policajt by ste mali mať dobrú mušku,“ a pokračoval ďalej. Vyznelo to inak.

Jakub Gulík v podcaste Ráno nahlas s Monikou Vatralovou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

A advokát Kubina?

Kubina je celkom vtipný človek a bol naladený na vlnu humoru. Bol to za mňa tvrdý fór, aj som im vtedy povedal, že si moc nepomáhajú. V atmosfére toho zábavného večera to bolo úplne v poriadku. Nebolo to tak, že by niekto prišiel na tlačovku a hovoril, že treba odsúdiť tých, čo nevedia používať zbrane.

Či je to v poriadku vzhľadom na ich postavenie, to neviem posúdiť. Viem však, že voči nim prebiehajú disciplinárne konania takmer po každom mediálnom výstupe, hlavne voči Jánovi Čurillovi. Riešia ho za to, čo kde povedal. Oni sú na to za ten čas, čo sú postavení mimo služby, už zvyknutí. Človeka to asi trochu znecitlivie. Nehovorím, že Kubinov prípad je rovnaký, to je niečo iné.

Celá táto situácia ťa asi znecitlivie, lebo vieš, proti komu stojíš a čo na teba vyťahujú. Možno keby som bol advokát ako on, tak by som si povedal, že to nebudem verejne hovoriť, lebo viem, že to môžu použiť proti mne. Skôr o toto by som sa bál, lebo všetko je to aj politická hra zo strany Smeru. Pevne verím, že on ako advokát sa do toho vyzná a vie, čo proti nemu môžu právne zneužiť.

Aj ty si niekoľkokrát povedal vtip, ktorý sa týkal atentátu na Roberta Fica. Napríklad si vysvetľoval slovné spojenie „ostrieľaný premiér“. Za týmto vtipom si stojíš? Zaujímalo by ma, či si vieš predstaviť takéto vtipy na adresu človeka, ktorého si veľmi vážiš, alebo je pre teba autoritou.

Keď som to dávnejšie komunikoval, nespomenul som jednu dôležitú vec. To slovné spojenie nebolo jadrom toho vtipu. Nesmiali sme sa na tom, že Robert Fico je teraz ostrieľaný premiér. Chceli sme vyjadriť poľutovanie nad tým, že sa niečo také v našej krajine vôbec deje. Pointa bola v tom, že sa to deje na Slovensku a náš premiér je ostrieľaný teraz už aj doslova.

Nebol to vtip postavený čisto na tej slovnej hračke, bol to len doplnok k hlavnej myšlienke, ktorú sme chceli povedať. My v Ťažkom týždni robíme humor určitým spôsobom. Nemám dôvod mať zlé svedomie, lebo to nebolo vysmievanie sa z toho, že je niekto zranený. Bola to skrátka slovná hračka zakomponovaná do celkového kontextu.

Nenahrávaš takýmto spôsobom zbytočne politikom?

Áno, ale ja som v pozícii komika. Nemusím nikoho zaujímať, a o tom svedčí aj tá tlačovka. Nespomenuli, že to bol Ťažký týždeň alebo Ťažký rozhovor. Povedali len, že Aktuality, lebo Aktuality sú médium, voči ktorému sú vyhranení. To im pomáha, keď to spomenú. Moje meno tam nikde nezaznelo, ľudia, ktorí to nepoznajú, ani nevedia, o akú reláciu išlo.

Samotný Richard Glück vlastne ani nevedel, či to bola reportáž, alebo relácia, lebo to nevidel celé. To ma veľmi pobavilo. Spomenuli hlavne Kubinu a Čurillu, lebo sú ich cieľmi. Čurilla v tom dokonca bol dosť nevinne, lebo on len reagoval na môj vtip. A mňa nikto nerieši, lebo som obyčajný komik, ktorého môžu mať v paži.

Keby sa zbavili všetkých veľkých rýb, ktoré im robia problémy – ako sú médiá alebo nadácie, ktoré odhaľujú veci, čo by mali ostať skryté – tak by zostali len také omrvinky, a to som ja. Nemyslím, že mám komu nahrávať. Treba odlišovať, čo je politický prejav a čo je humor.

Nechcem hovoriť veci, len aby som šokoval

Stáva sa ti, že niečo vymyslíš a cítiš autocenzúru? Povieš si, že ten vtip by napáchal viac škody ako úžitku?

To je presne tá kontrolka, o ktorej som hovoril. Dôležitý je rámec, prečo človek niečo hovorí. Hovorím to len preto, aby som šokoval? Alebo preto, že som nahnevaný? Keď sa človek nechá ovládnuť hnevom alebo emóciami, nie je to dobré. Môj kompas je v tom, že to musí byť vtipné a stand-upovo chytré. Nemyslím si, že robím nejaký prehnane intelektuálny humor, ale musí to mať úroveň.

Keď človek povie niečo len preto, aby šokoval, nie je to vtipné. Ľudia sa nezasmejú, len počuješ povzdych „Ježiš“. Keď namiesto smiechu dostaneš takúto reakciu, nie je to dobré. Rozmýšľam nad tým tak, či sa to hodí do celkového konceptu. Po rokoch už človek podvedome cíti, čo sa hodí a čo nie. Nie je to autocenzúra v zmysle, že toto sa teraz nesmie hovoriť, je to skôr umelecké zhodnotenie, či to tam sedí.

Ako spoločnosť sme veľmi polarizovaní. Je dnes ťažšie premýšľať nad tým, čo povedať a čo nie, v porovnaní s pokojnejšími časmi?

Z mojej strany je to v pohode. Vnímam však, že veľa ľudí sa do toho tak vcíti, že zrazu aj tí, ktorí nikdy neboli na stand-upe a nemajú blízko k tomuto druhu humoru, začnú veci vytrhávať z kontextu a komentovať. Ja sa tým nenechám ovplyvňovať. Skôr vnímam, že je teraz oveľa viac tém, ktoré sa ponúkajú. Človek niekedy nevie, kde začať – či geopolitikou, domácou politikou, ekonomikou alebo čímkoľvek iným.

Jakub Gulík v podcaste Ráno nahlas s Monikou Vatralovou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Ako sa robí humor v časoch, kedy situácie už ani nepotrebujú komentár?

To je veľká výzva. Pekným príkladom bol Andrej Danko, keď bol prvýkrát vo vláde. Spomenieš Andreja Danka a ľudia sa hneď začnú smiať, bol to ľahký terč. No po čase, keď to začne robiť veľa ľudí, potrebuješ na tom zapracovať viac. Potrebuješ vymyslieť nejakú novú, originálnu analógiu a zakomponovať ho tam zaujímavejšie. Je to výzva pre mňa ako pre komika, aby som nad tým viac premýšľal a nepovedal prvú vec, ktorá mi napadne.

Mám pocit, že humor sa v poslednej dobe stáva formou kolektívnej terapie. Vnímaš to tak, že ľudia vyslovene vyhľadávajú relácie ako Ťažký týždeň alebo tvoje stand-upy, aby našli komunitu a uvoľnenie?

Stretávam sa s tým, že ľudia už nesledujú z politiky nič iné, len Ťažký týždeň, lebo sú už takí znechutení, či už z debát, alebo z televíznych novín. Majú vďaka nemu aspoň nejaký všeobecný prehľad. Pre mnohých je to naozaj forma terapie – dokážu sa aj v tých spomínaných ťažkých časoch zasmiať a uvoľniť. To je vlastne cieľom humoru a komédie.

Je to terapia aj pre mňa – viem sa z toho, čo prežívam, vypísať, premeniť to do nejakého vtipu. Je to ako taký denník, akurát s tým rozdielom, že si za to môžeš vypýtať peniaze.

Máš ako komik ambíciu niečo meniť, alebo tvojou hlavnou víziou poskytovať ľuďom tú komunitu a uvoľnenie? Často hovoríš o reálnych problémoch, ktoré ľudia majú, alebo o tom, ako vyzerá slovenská politická scéna. Komik Jon Stewart hovoril, že za 20 rokov, čo robí svoju prácu, sa nestala jediná vec, ktorú by si politicky želal. A máš ty možno niečo, čo by si chcel dosiahnuť svojou prácou?

Nie. Vždy pri starších ľuďoch, napríklad pri 80-ročných si predstavím, čo všetko zažili. Určite je na tom svet lepšie po rôznych stránkach, ale aktuálne žijú v krajine, kde to vyzerá zle. Celý život dúfali, ale stále čakajú na nejaký happyend. Ja s happyendom nerátam. Keď sa aj niečo zmení, napríklad príde nejaká nová vláda, nestane sa zrazu, že všetko bude v poriadku. Nikdy si nepovieme, že teraz už bude dobre. Preto nemám víziu, že keď niečo konkrétne dosiahnem, budem šťastný, spokojný. Ak sa na to pozrieme filozoficky, každým svojím dňom niečo meníme. V detailoch.

Ak by som veci robil s tým, že chcem niečo zmeniť, bolo by to veľmi obmedzujúce. Ale keď sa budem držať toho, že budem robiť to, čo viem – písať, vystupovať, ponúkať svoju originalitu – zmena môže byť vedľajší produkt. Ak to príde, bude to fajn, ak nie, dal som zo seba to, čo som chcel. Ak to pomôže čo i len jednému človeku, budem za to rád. Keby bola moja motivácia opačná – že zmena je hlavná a humor je len nástroj – viem, že by ma to mohlo viesť k patetickosti, alebo klišé. A nebol by som to ja, necítil by som sa v tom dobre.

Politici ma rozosmievajú zväčša len nechtiac

Politické strany teraz čoraz častejšie využívajú humor, alebo sa o to aspoň snažia. Všimol si si to?

Áno, všimol. Že sa o to snažia, to by som podčiarkol.

Nemali by to radšej prenechať komikom?

Nie, humor je prirodzená vec. Podľa mňa je každý nejakým spôsobom vtipný. Každý má len iný zmysel pre humor a v iných momentoch to z neho vyjde. No tie politické pokusy sú veľakrát robené nasilu. Sú to také prvoplánové vtipy.

Zaregistroval som, že sa teraz využívajú aj videá vytvorené umelou inteligenciou. Neviem, ako presne to funguje, či si len najmú ľudí, ktorí im to spravia, a či oni sami do toho prispejú nejakou myšlienkou. Ak sa im podarí osloviť ľudí, tak fajn.

Spomenul som si však, že Robert Fico bol celkom vtipný počas covidu. Vtedy bol v opozícii a pamätám si jeho video s bežkami. Platili opatrenia, že sa človek nemohol ísť len tak prejsť, ale ísť niekam na bežkách zakázané nebolo. On to poňal tak, že ide na bežkách navštíviť mamu. To mi prišlo celkom trefné a vtipné. Väčšinou sú však vtipy politikov robené nasilu a sú prvoplánovo ľudové, ako na oslavách Medzinárodného dňa žien v podaní Smeru, kde zaznievajú tie ich storočné vtipy.

Takže si veľmi nespomínaš na veľa pokusov od politikov, ktoré by ťa úprimne rozosmiali?

Skôr ma rozosmejú, keď nechcú – napríklad v nejakej debate, keď im niečo nechtiac ujde. Ale tak, že by som si pozrel ich pripravené video a povedal si, že toto bolo dobré, tak to sa stáva málokedy.

Ktorý politik je podľa teba tak naozaj vtipný, ale zámerne, nie nechtiac?

Dlho som nad tým rozmýšľal, keď som kedysi dostal podobnú otázku. Keď bol Ľudovít Ódor premiérom úradníckej vlády. Vždy sa mi páčilo, ako reagoval v parlamente na Ľuboša Blahu. Povedal, že sa chce vyjadriť ku všetkým faktickým poznámkam Ľuboša Blahu, ostal pár sekúnd ticho a potom dodal: „Ďakujem pekne,“ a odišiel. To bolo vtipné, jemné, trefné a malo to štýl. Pôsobí síce ako suchopárny úradník, ale tí bývajú niekedy najvtipnejší.

Ešte mi napadá Peter Bátor, ktorý je teraz v Progresívnom Slovensku a predtým bol veľvyslancom pri NATO v Bruseli. Robí aj podcasty a kedysi sa preslávil takým špecifickým úradníckym humorom na Instagrame, kde rozoberal dôležitosť spiniek pre úradníkov. To bolo tiež veľmi špecifické a vtipné. Takže určite sa nájdu takíto ľudia.

Našiel by si niekoho vtipného aj v súčasnej vládnej koalícii?

Ladislav Kamenický vie byť vtipný, ale tiež skôr nechtiac. Andrej Danko tiež. Vieš čo, neviem takto narýchlo povedať, lebo oni sú všetci takí hrozne vážni. Richard Glück je veľmi vtipný, ale tiež absolútne nechtiac. Rudolf Huliak vie byť tiež niekedy vtipný, a to nielen vtedy, keď si grgne alebo spadne zo stoličky. Minule mal na tlačovke tie svoje matematické výpočty. Ale to je všetko skôr nechcené.

A tie zámerné asi nenájdeme.

To skôr nie. Keby som mal ísť do svetovej politiky, tak Barack Obama bol naozaj vtipný. Mal skvelé prejavy a neviem, či mu to niekto písal, alebo v tom bol jeho vlastný humor, ale mal momenty, kedy som sa na ňom úprimne smial. Napríklad, keď si robil srandu z Donalda Trumpa.

Jakub Gulík v podcaste Ráno nahlas s Monikou Vatralovou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Presne to som chcela pripomenúť. Hovorí sa, že to bol jeden z momentov, kedy sa Donald Trump rozhodol kandidovať, hoci to nikdy nebolo oficiálne potvrdené.

Vidíš, humor niekedy prináša aj veľké zmeny, to bol ten vedľajší produkt. Ale Donald Trump je človek, ktorý by si našiel aj iný dôvod na kandidatúru.

Nezdá sa ti niekedy, že humor odvádza pozornosť od toho, čo je v skutočnosti dôležité? Že sa na nejakej politickej situácii len zasmejeme, ale pritom je za tým niečo vážne, čo ovplyvňuje celú spoločnosť?

Nemám žiaden nejaký konkrétny príklad, pri ktorom by som mohol povedať, že áno. Väčšinou mám skúsenosť, že humor poukáže na nejaký problém. Niekedy si pozriem napríklad toho Johna Stewarta a dozviem sa, čo sa deje. Neviem, že či to vie byť niekedy kontraproduktívne.

Neostane v tebe po tom všetkom, čo si si prečítal a čo všetko žijeme, neostane v tebe potom nejaká taká pachuť?

Niekedy áno, ale skôr ide o kombináciu vecí – únava, dlhý deň. Napríklad si pozrieš tlačovku ministra financií. Urobili tri kolá konsolidácie, niečo sa zaviedlo a teraz zistili, že musia robiť prorastové opatrenia. Zistia, že transakčná daň je blbosť, aj keď im to každý hovoril už dávno. Zrazu sa sami dostali do bodu, kedy niektoré veci, ako napríklad rekreačný poukaz, nemôžu zrušiť, lebo jeden partner im to nedovolí, druhý partner im to nedovolí, každý tam má svoje vlajkové lode. Vtedy si už niekedy človek aj povie, že oni aj keby chceli spraviť niečo dobré, tak to nevedia, lebo si to sami skomplikovali.

Trápi ma, že sa trápia ľudia. Tiež by som bol radšej, keby bolo Slovensko v inom stave, keby sa tu nezaoberali banálnymi témami, ktoré len prehlušia tie dôležité témy. Ale beriem to, že taká je realita, politická aj spoločenská.

Ani inde vo svete to nie je dobré. Aj v krajinách, ktoré obdivujeme, by sme vedeli nájsť veci, ktoré nefungujú. My sme taký All-Star výber tých najhorších, možností a rozhodnutí. Takže ak aj niekedy ostane pachuť, rýchlo to aj zmizne. Mňa práveže baví počúvať analýzy a politikov, hrabať sa v tom. Možno som v tom ponorený tak hlboko, že sa venujem tým stromom, detailom, a nevidím les.