Katarzia: Na Slovensku si o mne vytvorili jednoduchý príbeh a dali mi nálepku. V Prahe je každému jedno, koho som dcéra

Rozhovor s Katarziou, ktorá vydala nový album ,, Pozvi ma Neprídem”
Zdroj: Katarzia

Keď sa povie Katarzia, veľa ľudí si stále predstaví najmä speváčku. Vy sa však tak nevnímate.

Nestotožňujem sa s označením speváčka. Nepovažujem spev za centrum toho, čo robím. Skôr sa vnímam ako autorka hudby a textov a producentka vlastných vecí. Baví ma písať, pracovať so zvukom, pracovať v hudobnom programe a hľadať nové formy vyjadrenia.

Ak sa teda nechcete označovať za speváčku, ako by ste chceli, aby vás ľudia vnímali?

V angličtine by to bolo songwriter, producer. V slovenčine je zasa slovo „pesničkárka“, ktoré sa mi nepáči, ale nech ma označujú ako len chcú. Ide mi o to, že nie som speváčka, ktorej niekto píše hudbu a texty, ale za tie roky som sa naučila toho dosť veľa a lezie mi na nervy, keď sa o ženách a ich schopnostiach v technických a producentských smeroch pochybuje a niektorí novinári dodnes píšu o tom, kto produkoval môj album, ale tento album som produkovala hlavne ja a mrzí ma, ak si to nevedia ani predstaviť.

Asi by som teda povedala jednoducho autorka hudby a textov, prípadne hudobná producentka alebo len umelkyňa. Uvedomujem si však, že slovo umelkyňa má u nás až takmer negatívnu konotáciu, akoby sa na tvorivú prácu pozeralo s menším rešpektom než na iné profesie a často sa zjednodušovalo na predstavu, že človek vlastne nič „skutočné“ nerobí.

Kedysi som mala tendenciu samu seba zhadzovať a dlho som mala pocit, že musím svoju prácu obhajovať. Dnes po približne pätnástich rokoch práce s hudbou a písaním už viem, že mám za sebou skúsenosti, na ktoré môžem byť pokojne hrdá.

Nepotrebujem, aby moja práca dávala zmysel každému. Dôležitejšie je pre mňa uznanie ľudí, ktorých si vážim, a pocit, že to, čo robím, má zmysel hlavne pre mňa.

Myslíte si, že ľudia vás za tie roky pochopili lepšie? Pretože si pamätám obdobie, keď boli vaše pesničky na Slovensku častým terčom nepochopenia.

Myslím si, že na Slovensku si ma veľa ľudí zapamätalo z obdobia, keď sa im nepáčilo, ako som spievala alebo hrala. Vtedy som začínala a veľa vecí som sa ešte len učila. Nechcem hovoriť, že ma ľudia nepochopili, rozumiem tomu, čo ich na tých prvých veciach mohlo iritovať alebo odrádzať.

Zároveň si však vážim ľudí, ktorí sa nesnažili zastaviť pri prvom dojme a boli ochotní sledovať aj to, čo je pod povrchom. Nie preto, že by ma museli mať radi, ale preto, že boli otvorení tomu, že človek aj tvorba sa vyvíjajú. A práve títo ľudia so mnou často zostali dodnes, za čo som veľmi vďačná.

Dodnes úplne nerozumiem potrebe verejne komentovať všetko, čo sa človeku nepáči, najmä ak mu to nijako priamo neubližuje. Keď ma niekto alebo niečia tvorba neosloví, nepríde mi prirodzené písať tomu človeku, že je trápny, škaredý alebo bez talentu, chudinka, hlupaňa a podobne.

Mám pocit, že internet v nás niekedy podporuje ilúziu, že na všetko musíme okamžite reagovať a že každá emócia si zaslúži verejný priestor. Pritom veľa komentárov podľa mňa viac vypovedá o rozpoložení ich autora než o človeku, na ktorého smerujú.

Dnes sa to snažím nebrať osobne. Skôr ma zaujíma, prečo máme niekedy potrebu byť voči sebe takí zlí a čo sa ľuďom stalo, že im príde v poriadku byť takí strašne agresívni, vulgárni a útoční.

Keď už hovoríme o Slovensku, aká vlastnosť, vás na slovenskej spoločnosti najviac trápi?

Asi by som nepovedala obmedzenosť, skôr určitú uzavretosť voči tomu, čo je iné alebo nepoznané. Niekedy mám pocit, že je v nás veľa strachu zo zmeny, z nových spôsobov života alebo z toho, že sa svet mení rýchlejšie, než mu stíhame rozumieť. To bude celosvetový problém, nie len náš.

Je to do veľkej miery pochopiteľné, zmena býva nepríjemná a prináša neistotu. Spoločnosť sa prirodzene vyvíja a je dôležité nenechať sa týmto strachom uzavrieť.

Tá uzavretosť sa potom môže prejavovať rôznymi spôsobmi, od odporu voči inakosti až po predsudky voči ľuďom, ktorí sa odlišujú sexuálnou orientáciou, pôvodom alebo farbou pleti.

Homofóbia či rasizmus podľa mňa často nevychádzajú len z nenávisti, ale aj z neznalosti a nedostatku kontaktu s tým, čo je iné. O to dôležitejšie je podľa mňa o týchto veciach hovoriť a nebagatelizovať ich.

A potom aj povrchnosť, o ktorej sme sa bavili pred chvíľou, rýchle súdy, potreba zaradiť ľudí do kategórií a menšia ochota zaujímať sa o ich príbeh alebo okolnosti.

Niektorí ľudia dokážu závidieť dokonca aj zdravotne znevýhodneným či invalidom ich sociálne dávky. Vo mne to vyvoláva otázku, či si vôbec dostatočne uvedomujeme, aké rozdielne podmienky každý z nás má a s akými štartovacími nerovnosťami ľudia do života vstupujú.

Nemyslím si, že to súvisí len s cestovaním alebo tým, koľko krajín človek navštívil. Poznám veľa ľudí, ktorí veľa necestovali a sú veľmi otvorení, rovnako ako ľudí, ktorí precestovali pol sveta a nič ich to nenaučilo.

Skôr ide podľa mňa o zvedavosť a ochotu vystaviť sa niečomu mimo vlastnej bubliny, cez knihy, rozhovory, umenie, vzťahy alebo cestovanie.

Pre mňa osobne je cestovanie zaujímavé práve vtedy, keď človek nesleduje len miesto, ale aj spôsob života ľudí, ktorí tam žijú. Keď sa pýta, počúva a snaží sa pochopiť niečo, čo doma nepozná.

To vedie k tomu, že si uvedomíme, že už len to, v akej bezpečnej krajine žijeme a máme pitnú vodu, dostupnú zdravotnú starostlivosť, aj keď je aká je, nie je tu vojna ani hladomor, za to môžeme byť vďační.

Katarzia
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Album mi príde oveľa spoločenskejší než vaše staršie nahrávky. Síce sa v ňom objavujú vzťahy, ale nie sú to klasické love songy. Vždy sú prepojené s tým, čo sa deje okolo nás. Myslíte si, že sa končí éra pesničiek o láske a mladí ľudia dnes viac hľadajú témy ako rovnosť, identita či stav spoločnosti?

Hudba je jedna vec a hudba s textom, teda pesnička, trochu iná. Hudba pôsobí na človeka veľmi priamo, je tvorená zvukom, rytmom a zmenami v čase, ktoré mozog aj telo spracúvajú okamžite a často automaticky, a preto dokáže ovplyvniť náladu, emócie aj telesné prežívanie.

Keď sa k hudbe pridá text, účinok sa mení, slová dávajú emóciám konkrétny význam, smerujú predstavivosť a ovplyvňujú, ako si pieseň vyložíme.

Myslím si, že pesničky o láske nikdy nevymrú, pretože láska patrí medzi najsilnejšie ľudské prežívania a súvisí s mozgovými procesmi v systéme odmeny, kde hrá úlohu aj dopamín, ktorý sa spája s pocitom očakávania, motivácie a odmeny pri príjemných zážitkoch.

Zamilovanosť tak môže byť pre mozog veľmi intenzívny stav, pretože kombinuje emócie, pozornosť aj silné vnútorné očakávanie. Najmä mladší ľudia tieto stavy často prežívajú intenzívnejšie alebo novým spôsobom, pretože sa s nimi ešte len zoznamujú a zároveň hudbu vo veľkej miere používajú ako soundtrack k vlastnému životu a identite.

Hudba im pomáha tieto emócie spracovať, zosilniť alebo pomenovať, a preto sú vzťahové témy v populárnej hudbe takmer vždy dominantné, pretože cez medziľudské vzťahy ľudia najčastejšie prežívajú najsilnejšie emócie.

Aj pesničky o spoločenských témach však musia obsahovať niečo ľudské, niečo, s čím sa vieme stotožniť. Práve cez to sa napájame na ľudí, ktorí rozmýšľajú alebo cítia na podobnej úrovni emočnej citlivosti.

Napríklad aj podobne vnímajú gýč či klišé, a preto im môže prekážať prílišná jednoduchosť textov a hudby, ktorá je typická pre väčšinu komerčného popu v slovenských rádiách. Vždy tam musí byť s poslucháčom nejaký prienik.

Vo svojich textoch ste veľmi osobná. Existuje téma, o ktorej by ste chceli napísať, ale stále neviete nájsť správny spôsob, ako ju uchopiť?

Nemám pocit, že by existovala téma, ktorá by bola pre mňa príliš osobná na to, aby som o nej nechcela písať. Práve naopak. Mám rada, keď sú tie veci osobné a je to charakteristické pre moje texty.

Zaujímajú ma témy, ktoré sú aktuálne a o ktorých čítam alebo sa o nich rozprávam so známymi. V poslednom čase napríklad premýšľam nad témou vzťahov medzi pedagógmi a študentkami, aj na základe textu od Apoleny Rychlíkovej na platforme Page Not Found.

Ide o prípady, kde sa objavujú jasné mocenské nerovnováhy, a zároveň vo mne vyvoláva otázku, kedy sa takéto správanie začne skutočne riešiť aj tvrdšími dôsledkami, napríklad zákazom činnosti alebo aspoň stratou pracovného miesta.

Príde mi, že reakcie na podobné situácie stále nie sú dostatočné a že mladé ženy a dievčatá nie sú brané vždy s primeranou vážnosťou.

Vadí mi aj to, že o niektorých ľuďoch sa v ich okolí vie, ako sa správajú, ale chýba jasné vymedzenie alebo odvaha pomenovať to priamo, či už zo strany inštitúcií alebo pracovného prostredia.

Táto novinárka sa venuje aj viacerým ďalším témam, ktoré ma znepokojujú. Napríklad sa cielene infiltrovala do rôznych mužských online komunít a skupín. Je desivé sledovať, akým spôsobom sa tam niektorí muži rozprávajú o ženách a ako sa navzájom utvrdzujú v nenávistných postojoch.

Robíte hudbu pre divadlo aj film. Je to niečo, v čom sa chcete rozvíjať aj do budúcna?

Áno, ale zároveň mám pred týmito projektmi rešpekt, pretože je to tímová práca a tým vnímam aj vyššiu mieru zodpovednosti.

Mám na seba vysoké nároky a túto hudbu robím v počítačovom programe a nebaví ma až tak robiť inštrumentálky bez textu.

Moji kolegovia Aid Kid, Jonatán Pastirčák a Oliver Torr majú k zvuku a sound designu obdivuhodnú obsesiu a aj preto boli pre mňa v tomto vždy učiteľmi. Mňa viac baví stavať pesničku ako formu a hrať sa so slovom v nej.

Divadlo je pre mňa výzva aj preto, že tam prichádza väčší tlak na čas a presnosť, a zároveň neustála otázka, či je to dosť dobré, najmä v mojich vlastných očiach.

Asi najväčšou školou bola pre mňa hudba k novocirkusovému predstaveniu R.I.E. v Cirk La Putyka. Bolo treba urobiť hodinu hudby v priebehu mesiaca a nebolo možné robiť prípravu dopredu, pretože som musela vidieť, čo sa bude na javisku diať, a to vznikalo až v priebehu skúšok, pretože tam boli cirkusoví umelci z celého sveta.

Človek si vtedy uvedomí, aké dôležité sú skúsenosti. Musíš si vedieť sama organizovať prácu, delegovať a zároveň si udržať poriadok vo všetkých dátach a materiáloch.

Veľmi mi pomohol tím, ktorý som postavila, a predstavenie sme hrali tri roky, vždy v priebehu mesiaca 34-krát po sebe, aj dvakrát za deň. Nakoniec som tam aj spievala.

Veľa som sa od ľudí na tomto projekte naučila. Aj to, že aj keď sa zrania, majú bolesti, sú vyčerpaní, nesťažujú sa, sú pozitívni a navzájom si pomáhajú do takej miery, že to som v žiadnom kolektíve predtým nevidela. V novom cirkuse si títo umelci často aj navzájom istia životy. To je zaujímavá dávka spoľahlivosti.

Prečítajte si tiež:

Téma patriarchátu a postavenia žien sa objavuje aj v novom albume. Prečo sa dnes podľa vás opäť darí šovinizmu, mizogýnii či osobnostiam ako Andrew Tate?

Podľa mňa je to najmä tým, že sa časť spoločnosti, a najmä niektorí mocní muži, podvedome obávajú straty pozícií a moci, na ktorú boli historicky zvyknutí.

Nehovorím, že všetci. Našťastie mnohí sú skvelí a osvietení a v podstate by sa mohli nazývať feministami.

Do veľkej miery ide aj o generačný jav. Pri starších generáciách je to viditeľnejšie, pri mladších skôr o preberanie nevhodných vzorov z online prostredia, z red pill komunít či toxických macho idolov. Internet zároveň umožňuje, aby sa ľudia plní frustrácie a hnevu navzájom utvrdzovali v negatívnych vzorcoch správania.

Internet len odráža to, čo v spoločnosti existuje, v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Problémom je, že regulácia správania na hranici kriminality alebo priamo za ňou je stále nedostatočná.

Svoju rolu zohrávajú aj rôzni internetoví guruovia, ktorí dokážu účinne šíriť svoje ideológie a oslovovať zraniteľných mladých ľudí, ktorí z nejakého dôvodu nehľadajú zdravé vzory. Znepokojujúce je, keď sa takéto naratívy postupne presúvajú aj do širšieho verejného priestoru.

Myslím si, že za tým stojí kombinácia strachu, frustrácie a manipulácie. A zároveň mám pocit, že sa časť západnej spoločnosti skutočne postupne radikalizuje.

Prečítajte si tiež:

V rozhovore pre český Denník N ste povedali, že vás dnes najviac trápia vojny. Často hovoríte o ruskej invázii na Ukrajinu aj o situácii v Gaze. Pri tej druhej téme však vidno oveľa väčšie ticho. Prečo podľa vás vznikol taký dvojitý meter?

Podľa mňa to súvisí aj s tým, že Ukrajina je nám geograficky aj kultúrne bližšia a máme pocit, že jej lepšie rozumieme. Na Ukrajinu zaútočilo Rusko pod vedením diktátora Vladimira Putina, ide o konflikt, ktorý je pre nás v istom zmysle jasnejšie uchopiteľný a aj mediálne bližší. Konflikt Izrael – Palestína je naopak historicky aj kultúrne vzdialenejší a dlhodobo zaťažený viacerými vrstvami napätia.

Trápi ma, že útoky teroristov Hamasu viedli k zabíjaniu nevinných izraelských civilistov, a rovnako ma hlboko trápi aj to, že v Gaze dnes prebieha genocída a vyhladzovanie obyvateľstva, zomierajú tam deti a civilisti a prebieha tam obrovské utrpenie sprevádzané hladomorom, ničením infraštruktúry a stratou základných životných podmienok.

Keď prebieha vojna, je nemožné získať úplný obraz o tom, čo presne sa tam deje, pretože informácie sú neúplné, operácie sú utajované a prístup novinárov či overených zdrojov je obmedzený. Zároveň mám pocit, že mnohí ľudia sa boja o týchto témach hovoriť, aby neboli automaticky zaradení alebo nesprávne interpretovaní.

Zasahuje ma samotná skutočnosť, že civilisti trpia v takom rozsahu, a je pre mňa ťažké zmieriť sa s tým, že vojnové konflikty sú stále realitou dnešného sveta. A nejde len o Ukrajinu či Gazu. Vidíme to aj v ďalších častiach sveta, napríklad v Sudáne, Jemene, Sýrii či v niektorých regiónoch Afriky, kde prebiehajú dlhodobé konflikty a humanitárne krízy, o ktorých sa často hovorí oveľa menej.

Myslím si, že potrebujeme o týchto veciach hovoriť otvorenejšie, bez zjednodušovania, ale aj bez propagandy či strachu z diskusie.

Katarzia
Zdroj: Katarzia

Ako by sme mali vnímať ľudí, ktorí hovoria, že už nemajú energiu sledovať vojny a globálne problémy? Poznám veľa ľudí z generácie Z, ktorí si už správy radšej ani neotvárajú.

Asi chápem, čo tým myslia. Na začiatku to pre mnohých ľudí pôsobilo ako šok, postupne sa však človek voči takýmto informáciám prirodzene do istej miery emočne otupuje, inak by bolo ťažké normálne fungovať.

Pamätám si, že na začiatku konfliktu na Ukrajine u niektorých ľudí nastúpila silná úzkosť alebo aj dlhšie obdobie psychického vyčerpania. Dnes sa veľa z nich vedome vyhýba správam, videám či detailom vojnového utrpenia, nie preto, že by ich to nezaujímalo, ale preto, že potrebujú chrániť vlastnú psychiku a pokračovať v každodennom živote.

Je to podľa mňa aj dôsledok toho, ako intenzívne a neustále sme konfrontovaní s ťažkými informáciami. V určitom bode si človek vytvorí odstup, inak by bol preťažený.

Vráťme sa ešte k albumu. Veľmi ma zaujala skladba Co když se to stane. Možno si do nej premietam niečo vlastné, ale mám pocit, že hovorí o situácii, keď po niečom veľmi túžime a keď sa to napokon stane, zrazu nás premkne strach alebo prázdnota. Akoby sme si to vysnívali a potom nevedeli, čo ďalej. Máte to tak aj vy?

Záleží na tom, o čom presne hovoríme. Myslím si však, že sa často deje to, že keď niečo dosiahneme, veľmi rýchlo si na to zvykneme. Ten pocit nadšenia zmizne možno už na druhý deň.

Podľa mňa je však najväčšie vzrušenie práve v tej ceste. V tom, ako sa k tomu cieľu dostávaš. Keď sa ti to podarí, je to vlastne bod zlomu. Niečo sa uzavrie a ty sa môžeš posunúť ďalej. Začať pracovať na niečom novom a opäť rásť.

V prípade tej pesničky však ide o niečo konkrétnejšie. Pre mňa je ten text o človeku, ktorý strašne túži po sláve. A ja som pri ľuďoch, ktorí sú naozaj slávni, videla zvláštnu vec. Kedysi po tom veľmi túžili a dnes to nenávidia. Prišli o súkromie. Stali sa verejnými osobami, ku ktorým má každý potrebu sa vyjadrovať. Každý komentuje, čo robia, čo hovoria, čo jedia. Sú pod neustálym dohľadom. A zrazu sa nevedia uvoľniť ani v reštaurácii alebo na ulici.

Takže pre mňa je tá pesnička skôr o tom, že sláva sama osebe nie je dobrý cieľ. Myslím si, že väčší zmysel má robiť niečo preto, že tomu veríš alebo že to môže pomôcť iným ľuďom. Aj v umení mi príde dôležitejšie to, či dokážeš niekomu zlepšiť život alebo ho niečím ovplyvniť, než to, koľko pozornosti za to dostaneš.

Keď počúvate ľudí, ktorí po sláve túžili a nakoniec ju začali nenávidieť, premýšľali ste niekedy nad tým, aký vzťah ste vy mali k pozornosti a uznaniu?

Keď som bola mladšia, mala som intenzívnu potrebu uznania a pozornosti. Bolo to aj o tom, že som si neverila a hľadala potvrdenie, že to, čo robím alebo kto som, má nejakú hodnotu. V istom zmysle to bola aj prirodzená túžba po prijatí a blízkosti, naviazaná na vonkajšie reakcie.

Dnes to vnímam inak. Neznamená to, že mi je úplne jedno, ako pôsobím alebo či to niekoho osloví, ale už v tom nie je ten tlak ani potreba neustáleho potvrdenia zvonku. Skôr si viac strážim vlastný priestor a energiu a som citlivejšia na to, čo mi ju berie. A práve preto mi dnes pozornosť nepríde ako cieľ, skôr ako niečo, čo sa s verejnou prácou prirodzene deje, ale niečo, čo už aktívne nevyhľadávam.

Myslím si, že veľa ľudí si predstavuje, že úspech vyrieši ich problémy. Potom však zistia, že si so sebou priniesli všetky svoje neistoty, strachy a pochybnosti. Len ich teraz prežívajú pred väčším publikom. Stala som sa introvertom a pozornosť mi dnes nie je veľmi príjemná. V mladosti som ju asi potrebovala viac. Dnes sa snažím viac premýšľať nad tým, čo mi dáva energiu a čo mi ju berie.

Prečítajte si tiež:

Keby ste mali opísať, kto je dnes Katarzia, čo by ste povedali?

Chcela by som, aby to bol hlas, ktorý vie pomenovať veci, na ktoré sa ťažko hľadajú slová, niekedy kriticky, inokedy len citlivo, ale vždy s nejakou snahou porozumieť a upokojiť. Keď počúvam hudbu iných ľudí, zaujímajú ma aj ich texty. Mám rada ten moment, keď si niečo pustím a zrazu sa cítim ako pod perinou, je mi v tom bezpečne a vznikne tam tiché ľudské spojenie s tým, kto to vytvoril. Zaujíma ma, ako ten človek premýšľa. Aký je jeho vnútorný svet, ako skladá myšlienky aj hudbu.

A asi by som chcela, aby sa niečo podobné dialo aj opačne, aby ľudia v mojej hudbe našli chvíľu, v ktorej sa môžu zastaviť. Keď premýšľajú o sebe, o vzťahoch alebo o svete okolo, a niečo im v tom dá pocit, že v tom nie sú sami. Je to pre mňa predstava určitého objatia, tichého potvrdenia, že to, čo človek cíti, má svoje miesto.

Katarzia
Zdroj: Katarzia

Spomínali ste, že máte na seba veľmi vysoké nároky. Odkiaľ podľa vás pramenia?

Myslím si, že to čiastočne pramení z môjho rodinného prostredia. Keď som bola mladšia, doma bol veľký dôraz na realitu, školu a „isté“ profesijné cesty a hudba sa vnímala skôr skepticky. Často som počúvala, že to nebude jednoduchá cesta a že sa tým možno nebudem vedieť uživiť. Myslím, že mi to prirodzene vytvorilo vnútornú potrebu presviedčať samu seba, že to, čo robím, má zmysel a že to zvládnem. Zároveň si ale myslím, že ma to aj posilnilo, vytvorilo mi to vytrvalosť a určitú tvrdohlavosť, ktorá je v tejto práci asi dosť dôležitá.