Pred Nemcami utekali so sviečkami v rukách. Prezident Schuster sa po desaťročiach vrátil na miesto úkrytu
obchodnyregister
2026.06.21.
Rudolf Schuster sa po desaťročiach vrátil na miesto, kde nejaký čas pobudol ako malý chlapec.
Útočisko našli v obci Kováčová neďaleko Rožňavy, ktorá leží na rozhraní Slovenského krasu a Volovských vrchov. „Som tu po naozaj dlhej dobe. Mal som len desať a pol roka, keď som tadiaľ chodil. Pamätám si, že je to krásny kraj. Prišiel som po toľkých rokoch, aby som vzdal úctu všetkým tým ľuďom, ktorí tu v tom čase bývali a pritúlili nás,” povedal dojatý Schuster.
Foto: Boris Macko
Prezidenta privítal zástupca starostu Kováčovej Emil Vanyo. Prezident ako prejav vďaky obdaroval obec pamätnou striebornou medailou. „Ide o vďaku za to, že tu s rodinou našiel úkryt, keď ušli z Medzeva. Pre takú malú obec, kde žije zhruba 60 obyvateľov, je to dôležitý moment. Málokedy sa stane, že sa tu ocitne taký dôležitý človek, akým je prezident,” uviedol Vanyo.
Otec našiel úkryt v kolese
Rudolf Schuster ako chlapec našiel v Kováčovej dočasný domov koncom II. svetovej vojny počas augusta a septembra 1944. Otec ostal v Medzeve, kde sa schovával. Našiel si originálny úkryt – koleso vo vodnom mlyne. „Po vojne som si tam ako chlapec občas našiel úkryt aj ja,” povedal prezident s úsmevom.
V Kováčovej bývala jeho teta, no nemala dosť veľký dom a nepomestili sa doň všetci. „Mama s mladším bratom bývali tam, mňa pritúlila jedna pani. Doteraz si ju pamätám, bola na mňa veľmi dobrá. Mal som výhodu, že som vedel trochu po maďarsky a ešte som sa v tejto reči zdokonalil. Vraciam sa po dlhých rokoch,” dodal Schuster.
Foto: Boris Macko
V súčasnosti je majiteľom domu Ladislav Adorján, ktorý ho kúpil v roku 2019. „Vtedy to bola vlastne ruina. Vtedajší majitelia tu chodili len sporadicky, dom potreboval komplexnú rekonštrukciu. No snažil som sa zachovať charakter domu, ktorý je z roku 1929. S rekonštrukciou som začal v roku 2020. Chcelo to veľa práce a skúseností, aby dom ostal zachovaný v pôvodnom štýle. Rekonštrukcia sa skončila v roku 2024,” priblížil majiteľ domu.
Foto: Boris Macko
O tom, že tu kedysi ako chlapec nejaký čas býval prezident, najprv vôbec netušil. „Dozvedel som sa to až od miestnych obyvateľov, niečo sa tu o tom šuškalo. Nechcel som tomu veriť, hovoril som si, že v dome so slamenou strechou? Neskôr ma oslovili ľudia blízki prezidentovi Schusterovi a potvrdili, že sa tu ako chlapec počas vojny niekoľko mesiacov schovával. Je to pekná obec a aj my sme radi, že ho tu môžeme opäť privítať a zároveň sme na to hrdí,” potešil sa nový majiteľ domu.
Mali ísť k Nemcom, skončili u partizánov
Prezident si uchoval v pamäti aj vážne spomienky na obdobie záveru II. svetovej vojny. Týkajú sa aj jeho rodného Medzeva. „Pamätám si, keď Nemci agitovali ľudí z Medzeva, lebo v nemeckých továrňach už veľmi nemal kto robiť. Najprv lákali ľudí dobrovoľne a strašili ich, že keď prídu Sovieti, tak vás zoberú na Sibír, čo sa nakoniec aj stalo, lebo niektorých zobrali. Tí, ktorí mali niečo spoločné s Nemcami, išli. Väčšina však bola u partizánov,” zalovil v pamäti Schuster.
Foto: Boris Macko
Partizánske jednotky vtedy získali z Medzeva posily. „Vtedy sa Hitler s Tisom dohodol, že slovenskí vojaci, ktorí majú nemecké školy alebo sa hlásili k nemeckej národnosti, prejdú do wehrmachtu. Z Medzeva a okolia, ako Lucia Baňa či Štós, bolo vtedy zhruba 40 slovenských vojakov. Dali im dovolenku na dva až tri týždne a potom prišiel autobus a mali ísť do nemeckej armády. Oni namiesto toho prešli k partizánom. Nechceli bojovať za Hitlera,” vysvetlil Schuster.
Prezident Rudolf Schuster navštívil dom v obci Kováčová pri Rožňave. Koncom II. svetovej vojny tu ako chlapec našiel útočisko.
Lenže partizáni k nim boli spočiatku nedôverčiví. „Keďže sa rozprávali po nemecky – ,mantáckyʻ alebo po maďarsky, tak im veliteľ neveril. Považoval ich za špiónov. Preto im na skúšku dal zbrane. Jeden náboj a jednu pušku, prípadne jeden granát, a nič viac. Sovieti ich sledovali, ako sa budú správať. Vzápätí išli prepadnúť Vyšný a Nižný Medzev. Lenže nebojovali proti nemeckej armáde, ale len proti domobrane zloženej zo starších, ale dobre vyzbrojených mužov. Môj brat dostal od partizánov pušku a náboj. Keďže tých starcov z Medzeva poznal, nikoho z nich nechcel zastreliť. Lenže k nemu hodili granát, a tak bol vážne zranený,” opísal prezident krušné chvíle.
Foto: Boris Macko
Nakoniec si nielenže získal dôveru, ale stal sa jedným z kľúčových členov partizánskej jednotky. „Keďže vedeli dobre po nemecky, tak môjho brata a ešte jedného muža obliekli do nemeckých uniforiem a poslali k Nemcom, aby priviedli zajatcov. Takže to, čo bolo spočiatku nevýhodou, sa nakoniec zmenilo na hrdinstvo,” dodal prezident.
Medzevčania tak museli bojovať aj o dôveru partizánov. „Práve z Medzeva a okolia padlo najviac partizánov, išlo o 27 ľudí. Medzevčania síce boli pôvodom Nemci, ale boli to mantáci, väčšina bola protinacistická. Preto bol čas ujsť na územie vtedajšieho Maďarska, ktoré bolo vtedy v susedstve,” doplnil Schuster.
Schuster: Bol najvyšší čas prísť a poďakovať sa
Kvôli spomínaným udalostiam sa rodina rozhodla z Medzeva odísť. „Bolo to v auguste a septembri 1944. Prišlo 70 nákladných áut. Ako chlapec som sa zo zvedavosti opýtal, čo chcú. Jeden z Nemcov bol zo Spiša a povedal, že večer obkľúčia Medzev a idú zbierať ľudí. Preto všetky partizánske rodiny so sviečkami utekali cez Šugovskú dolinu do Hačavy. A odtiaľ peši cez údolie sem do Kováčovej,” spresnil Schuster. Na útek a ukrývanie mali dobrý dôvod: „Keby nás Nemci boli zobrali, tak ako partizánske rodiny skončíme v koncentráku.”
Foto: Boris Macko
Napriek tomu má pekné spomienky na obec Kováčová a dom, kde našiel na dva mesiace útočisko. „Pozrel som si aj pivnicu, kde sme sa hrali a schovávali, aj neďalekú skalu. Ja som bol chlapec z dediny, ktorý mal rád prírodu, takže som tu bol ako doma. Je to spomienka na to, keď vás ľudsky niekto pritúli ako cudzieho človeka – chlapca. Preto som namäkko, keď mi to všetko ukazujú a pripomínajú. Zachovali to, a preto som dojatý,” vyznal sa Schuster z pocitov.
Foto: Boris Macko
Aj preto z vďaky obci aj tunajším ľuďom venoval spomínanú pamätnú medailu a svoje knihy. „Aby mali aj oni nejaké spomienky. Teraz, keď som mal zdravotné problémy, tak som si povedal, že je najvyšší čas prísť a poďakovať sa,” dodal na záver prezident.