Každé dve hodiny 90 smetiarskych áut rovno na skládku. Slovensko sa topí v odpade, riešenie je pár kilometrov za hranicou

Popol zo spaľovní tu nekončí na skládke, ale v betóne či v sklenených fľašiach. Malé mestečko Hohenruppersdorf leží v Dolnom Rakúsku, približne 35 kilometrov od hraníc Viedne. Z Bratislavy je to vzdušnou čiarou necelých 50 kilometrov. Rakúska rodinná firma Brantner, ktorá sa zaoberá odpadovým hospodárstvom a pôsobí aj na Slovensku, tu prevádzkuje technológiu Slagtory.  

Podľa firmy je na svete unikátna a na skládku zo zvyškov putuje len zlomok. Rovnaké riešenie chce využiť aj Slovnaft pri svojom projekte Centra energetického zhodnotenia odpadov (CEZO) v Bratislave. Pravda sa bola priamo na mieste pozrieť, ako sa z toho, čo po spálení odpadu zostane, opäť stávajú nové suroviny.

Pod nohami čvachtá blato, v kalužiach sú hlboké stopy po pneumatikách nákladných áut. Mrholí a z hmly nad areálom sa v pozadí vynárajú typické rakúske veterné turbíny, ich vrtule sa v sivom opare takmer strácajú. V rozsiahlom areáli, ktorý sa vinie do kopca, stoja kopy tmavosivej škvary a o kúsok ďalej béžového kameniva. Medzi nimi hučí žltý triedič, ktorý po páse vynáša materiál na ďalšiu hromadu. Za nimi sa týči zelená oceľová konštrukcia linky so silom.

Takto vyzerá miesto, kde končí cesta odpadu, ktorý už raz prešiel plameňmi s teplotou nad 850 stupňov Celzia. Všetko, čo v nich nezhorelo, sem prichádza z rakúskych spaľovní. Pôvodne ide o obsah bežných smetných nádob, do ktorých ľudia hádžu všetko, čo nevytriedia. Pri spaľovaní zhorí papier, plasty či zvyšky jedla, no sklo, kameň či kov oheň nestrávi.

Zostanú po nich popol a škvara. Len v Rakúsku ich ročne vznikne približne 600-tisíc ton a sklo z nich tvorí až 30 percent. Väčšina tohto materiálu doteraz končila na skládkach.

Zo škvary štrk aj sklo

Brantner škvaru spracúva mokrou aj suchou cestou. Drví ju, perie vodou a preosieva, odstraňuje z nej soli a vyťahuje kovy až po čiastočky veľké dve stotiny milimetra. Pre lepšiu predstavu, ľudský vlas je hrubý približne päť stotín milimetra. Proces je bezprašný a škvara nemusí pred spracovaním mesiace odležať na hromade, ako je to inde bežné.

Technológiu má firma patentovanú od roku 2013 a vyvíjala ju v spolupráci s Technickou univerzitou vo Viedni aj s mestskými podnikmi rakúskych metropol. „Naša technológia je výnimočná v percente recyklácie. Zo škvary, ktorá vznikne po spaľovni, dokážeme zrecyklovať ešte 95 percent materiálu späť na produkt. To nedokáže žiadna iná technológia, ktorá je dostupná v Európe,“ povedal pre Pravdu riaditeľ pre stratégiu a rozvoj slovenskej pobočky Brantneru Peter Pajerchin.

Výsledok celého procesu si novinári mohli chytiť aj do vlastných rúk. Na stole ležali zelené, číre či hnedé sklenené črepy, sivé kamenivo a betónové tvárnice, v ktorých tento materiál nahradil štrk. Kamenivo má certifikát na použitie v betóne a pri stavbe ciest. Podľa Brantneru už nejde o odpad, ale o plnohodnotný výrobok.

„Najväčšia porcia materiálu je tvorená štrkom, respektíve minerálnou frakciou. Druhá časť sú kovy, či už železné alebo neželezné, sklo a rôzne iné prímesi. Štrk, ktorý produkujeme, je použiteľný v cementárňach pre výrobcov betónu priamo bez žiadnej ďalšej úpravy. Sklo môže ísť rovno do sklární taktiež bez ďalšej úpravy,“ opisuje Pajerchin.

Na sklo má Brantner samostatnú linku Glasy, podľa firmy prvú svojho druhu na svete. Optické triediče z neho vyberajú črepy podľa farby a oddeľujú olovnaté či varné sklo, ktoré sa na obaly nehodí. Ročne linka spracuje 20-tisíc ton sklenenej frakcie a vyrobí z nej 16-tisíc ton črepov s čistotou 99,9999 percenta. Šesť desatín tvorí číre sklo, po pätine hnedé a farebne zmiešané. Sklárne tak podľa firmy ročne ušetria 12-tisíc ton kremenného piesku a 400-tisíc kubíkov zemného plynu.

Úplne bez skládky to však nejde. Podľa schémy Brantneru na ňu putuje päť až sedem percent materiálu, najmä kal, ktorý zostane po praní škvary. Firma zároveň uvádza, že vďaka technológii ročne ušetrí 20-tisíc ton oxidu uhličitého a každá tona spracovanej škvary ho dokáže trvalo naviazať až 20 kilogramov.

O kus ďalej je triediaca časť areálu. Steny zo stlačených balíkov kartónu a papiera tu prekladá bager s drapákom, po mokrom asfalte sa váľajú rozfúkané papiere. Vedľa zelených kontajnerov ležia hrdzavé rúry, plechy a vyradené chladničky.

Na Slovensku zatiaľ podobnú technológiu nemáme. V roku 2024 skončil na skládkach približne milión ton komunálneho odpadu, čo je takmer 38 percent z celkového množstva. Spálilo sa len sedem percent. Rakúsko pritom podľa údajov Eurostatu spaľuje 35 percent komunálneho odpadu a skládkuje iba dve percentá, keďže skládkovanie je tam v podstate zakázané. Európske pravidlá Slovensku od roku 2035 povolia skládkovať najviac desať percent. Ak bude podiel klesať rovnakým tempom ako od roku 2021, keď bol na úrovni 40 percent, krajina sa k cieľu dostane až o 42 rokov.

Brantner na úvod našej návštevy ukázal prepočet. Za dve hodiny, ktoré novinári strávili v areáli, sa na Slovensku vyvezie na skládku približne 900 ton komunálneho odpadu, čo je zhruba 90 plných smetiarskych áut. Firma má aj vlastnú víziu, ako by to mohlo vyzerať inak. Zo sto ton odpadu sa podľa nej dá približne 30 ton zrecyklovať, ďalších zhruba 20 ton spracovať na palivo pre cementárne a 50 ton by šlo do spaľovne. Po spálení z nich zostane 20 až 30 percent v podobe popola a škvary. Ak sa z nich zhodnotí 95 percent, na skládke skončí len približne jedno percento pôvodného odpadu – teda z 900 ton iba deväť.

Popol ako argument

Slovnaft by chcel, aby škvara a popol z jeho budúcej spaľovne dopadli rovnako. V areáli bratislavskej rafinérie plánuje postaviť CEZO, kde by sa malo ročne spáliť 220-tisíc ton nerecyklovateľného komunálneho a priemyselného odpadu vrátane kalov. Po spálení z neho zostane pätina až štvrtina hmotnosti, teda desaťtisíce ton popola a škvary ročne. Práve tie by následne mohol spracúvať Brantner.

Firmy už spolu podpísali memorandum. Brantner má pre CEZO zabezpečovať aj zber, logistiku a dodávky odpadu. Slovnaft by chcel, aby technológia na spracovanie popola stála priamo na Slovensku. Vhodné miesto však zatiaľ hľadá a konkrétnu lokalitu ešte nemá vytypovanú.

Samotná spaľovňa má mať elektrický výkon do 25 megawattov (MW) a tepelný výkon približne 70 MW. Teplo má cez existujúci parovod ísť do sústavy Bratislava-Východ, ktorá kúri v Ružinove, Starom Meste a Novom Meste. Podľa odhadov Slovnaftu by pokrylo 15 až 30 percent jej súčasnej spotreby. Investícia dosiahne približne 330 miliónov eur a spustenie je naplánované na rok 2030.

Pre Slovnaft je technológia z Hohenruppersdorfu dôležitá aj z iného dôvodu. Kritici projektu opakovane upozorňujú, že spaľovňa po sebe zanechá veľké množstvo popola, ktorý skončí na skládke. Práve na tento argument chce rafinéria odpovedať. Zo zvyškov po spaľovaní sa podľa nej môžu stať nové suroviny a projekt tak zapadá do obehového hospodárstva.

Odpor voči novej spaľovni v Bratislave je totiž stále silný. Petíciu proti nej podpísalo približne 20-tisíc ľudí a nesúhlas vyjadrilo aj zastupiteľstvo Bratislavského kraja. Ministerstvo životného prostredia projekt v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) schválilo s 56 podmienkami. Proti jeho stanovisku podali rozklad, teda odvolanie, hlavné mesto, obec Rovinka, opozičné hnutie Progresívne Slovensko (PS) aj ekologická organizácia Priatelia Zeme-SPZ. Ministerstvo ich koncom septembra zamietlo a súhlas potvrdilo. Odporcom zostáva už len cesta cez správny súd.

Priatelia Zeme tvrdia, že kapacít na energetické zhodnocovanie odpadu je v širšom okolí dosť. Prognózu, podľa ktorej by v roku 2035 malo pre spaľovňu zostať 274-tisíc ton odpadu z regiónu, považujú za nadsadenú. Podľa organizácie množstvo komunálneho odpadu na spálenie v Bratislave s rastúcou recykláciou výrazne klesne pod 100-tisíc ton ročne. Namiesto ďalších spaľovní preto žiadajú dôsledne dodržiavať pravidlo, podľa ktorého má prednosť predchádzanie vzniku odpadu a recyklácia.

PS označuje projekt za megaspaľovňu. Tamara Stohlová z opozičnej strany upozorňuje na už dnes znečistené ovzdušie, ďalšie emisie a kamióny, ktoré budú odpad voziť zďaleka. Kritici tiež varujú, že zariadenie môže raz spaľovať odpad zo zahraničia, čo Slovnaft odmieta. Magistrát zasa tvrdí, že Bratislava ďalšiu veľkú spaľovňu nepotrebuje, keďže len niekoľko stoviek metrov od plánovaného CEZO stojí mestské zariadenie spoločnosti OLO. Rafinéria odkazuje, že ho nenahrádza, ale dopĺňa.

Iný pohľad ponúkajú ekonómovia. Mestská spaľovňa z .70 rokov je podľa Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) na hranici životnosti. Jej modernizácia sa plánuje od roku 2021, no stále nemá dodávateľa ani zabezpečené peniaze a fungovať by mohla najskôr v roku 2032. Všetky krajiny, ktoré skládkovanie výrazne obmedzili, zároveň veľkú časť odpadu spaľujú. „Ak chceme znížiť mieru skládkovania, bez spaľovní to nepôjde,“ tvrdí analytik INESS Radovan Ďurana.

Projekt sa medzičasom zmenil. Pôvodný zámer počítal s kapacitou takmer 317-tisíc ton a investíciou okolo 200 miliónov eur. Zariadenie sa odvtedy zmenšilo o tretinu, no zdraželo o vyše sto miliónov. Ďalším krokom je pre Slovnaft dokumentácia pre stavebné povolenie.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
spaľovňa odpadu
Slovnaft
odpad

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.