Nemali peniaze ani istotu, že odletia. Slovenky prepísali v Číne históriu. Prečo súperky nazývali stroje?

Vstávajú o piatej ráno, aby už o šiestej trénovali a domov sa často vracajú za tmy. Aj takáto je realita mladých ľudí, ktorí idú za svojimi snami. Pred pár týždňami si jeden veľký splnili gymnazistky z Považia, ktoré sú štvrté najlepšie volejbalistky na svete, a prvé, ktorým sa takýto úspech vôbec podaril.  

Keď odchádzali z východu z majstrovstiev Slovenska so zlatým pohárom, vôbec nerátali s tým, že sa im o pár mesiacov podarí dostať na svetový volejbalový turnaj do Číny. Prekážkou sa, ako inak, stali peniaze, pre ktoré sa na cestu príliš nefixovali a rátali s možnosťou, že zostanú doma.

Potom však študentky z Gymnázia v Novom Meste nad Váhom rozhýbali sociálne siete a natočili video o tom, že ich od splnenej méty delí 35-tisíc eur. Na majstrovstvá sveta stredných škôl vo volejbale sa napokon dostali, a ako hovorí vedúci ich delegácie Marek Svoboda – prepísali históriu.

Čo musia dnes mladí ľudia obetovať športu, a prečo je drahší ako v minulosti? Aj o tom v rozhovore pre Pravdu hovorili asistentka trénera Katka Kusendová a kapitánka volejbalového tímu Lucia Kozáková.

V rozhovore tiež hovoria:

• či by sa dostali do Číny bez zbierky a sponzorov,

• o nečakaných zmenách pravidiel v Číne,

• prečo je dnes šport drahší ako kedysi,

• že cesta k vrcholovému športu je bez rodičov nemožná,

• prečo Číňanky prezývali „stroje“,

• ako funguje psychika, keď máte pred sebou silnejšieho súpera,

• prečo je ženský volejbal „sviňa“.

Keď som si robila prípravu na rozhovor, kde sa začal kreovať váš úspech, našla som vtipné video, ako ste sa vybrali všetky do Prešova v maličkom aute. Aby sme začali trochu zľahka, koľko sa vás tam zmestilo?

Lucia: Ak rátame aj šoféra, myslím, že sa nás tam zmestilo šesť alebo sedem. Bolo to vtipné, veľmi sme sa tešili na majstrovstvá a aj sme si ich užili.

Z Prešova ste sa vrátili so zlatou trofejou a titulom majsterky Slovenska vo volejbale stredných škôl. Vedeli ste už vtedy, keď ste držali zlatý pohár v rukách, čo vás čaká, ak sa umiestnite?

Lucia: O Číne sa len hovorilo, ale nikto to nebral seriózne a vážne. Chceli sme vyhrať, ale nečakali sme, že niekam pôjdeme. Predsa len, znamenalo to veľa peňazí. Nikomu sa ani len nesnívalo, že by sme išli na majstrovstvá sveta do Číny. Úprimne sme s tým ani nerátali.

Celoštátne kolo bolo koncom apríla, do Číny ste odchádzali koncom júna. Ako sa zmenila denná rutina hráčok dva mesiace pred šampionátom?

Katka: Okrem toho, že bol ešte školský rok, dievčatá mali aj povinnosti v klube a pokračovali v tréningovom režime. Zúčastňovali sa majstrovstiev Slovenska, či už kadetiek, alebo junioriek. Tesne pred odletom mali intenzívnejší tréning, kde sa viac zohrávali a trénovali dopoludnia aj popoludní. V škole máme zhovievavého riaditeľa, ktorý prižmúril oči a púšťal ich na tréningy.

Museli ste zmeniť taktiku a študovať, ako hrajú potenciálne súperky?

Katka: Taktika sa ani tak nezmenila, no prišli nám aj v rámci tréningov na pomoc dievčatá z inej školy. Bolo to o zlaďovaní a zosúlaďovaní dievčat, aby sa na palubovke herne viac spoznali a našli sa v hre.

Kľúčom však boli peniaze. V jednom z videí ste hovorili o tom, že máte talent, formu, odhodlanie, no chýbali vám financie na letenky, ubytovanie a štartovné. Potrebovali ste zohnať 35-tisíc eur. Prečo ste museli zháňať zdroje formou verejnej zbierky?

Katka: Majstrovstvá sveta v Číne neboli v rozpočte ministerstva, pretože tento rok sľúbilo peniaze základným školám. Keďže majstrovstvá sveta sa pre ne neuskutočnili, peniaze prefinancovali nám. Pomohlo nám to, nemuseli sme zháňať všetko. Ministerstvo nám presunulo nejakú čiastku, ale ostatné sme si museli dofinancovať sami. Založili sme transparentný účet a ľudia nám naň posielali financie. Peniaze sa podarilo nazbierať za pomoci množstva ľudí a mohli sme vycestovať do Číny.

Funguje to tak bežne na Slovensku, že mladí športovci sa nepohnú bez finančnej podpory sponzorov?

Katka: Je to náročné nielen pre samotných športovcov, pretože veľké čiastky financujú rodičia, to sa týka oblečenia, výstroja, tréningov, posilňovní. Niektoré veci sú financované z klubov, ale inak je to na rodičoch. Stáva sa, že musíme oslovovať veľa sponzorov, aby nám pomohli. Sú otvorení pomôcť, minimálne tí z Nového Mesta nad Váhom a okolia.

Je dnes šport finančne náročnejší ako v minulosti?

Katka: Áno, je. Čím ďalej, tým je finančne náročnejší. Ceny stúpajú všade, či už ide o energie, alebo oblečenie, regeneračné prostriedky, ktoré dievčatá potrebujú počas zápasu alebo po ňom, vrátane iontových nápojov. Vidíme, že ceny stúpajú. Z roka na rok je to finančne náročnejšie.

Spomínali ste športovú výživu, potrebovali ju v takomto rozsahu športovci aj v minulosti?

Katka: Nebolo to až také rozšírené. U nás v klube majú dievčatá každý pondelok regeneráciu a sme radi, že sa vyhýbame zraneniam. Dievčatá sú viac pripravené na zápasy, pretože majú šancu sa zregenerovať a klub si na to potrpí.

Peniaze na cestu do Číny ste vyzbierali za jeden mesiac. Ak to nie je tajné – nakoľko vás podporili štátne inštitúcie?

Katka: Ministerstvo športu a NIVAM (Národný inštitút vzdelávania a mládeže, pozn. red.) nám pomohlo v sume 20-tisíc, potom nám pomohol Trenčiansky samosprávny kraj, ktorý nám takisto prispel približne 15-tisíc eurami. Pomohlo nám Nové Mesto nad Váhom a rôzne miestne firmy. V niektorých prípadoch nešlo o finančnú pomoc. Dievčatá sme potrebovali obliecť, zabezpečiť dresy, súpravy, mikiny, ruksaky, vychádzkové oblečenie. V Číne sme sa stále museli – tréneri a dievčatá – pohybovať stále v rovnakých oblečeniach. Nebolo to len o peniazoch. Nemalá suma išla na poistenie a na letenky, ktoré sme si hradili sami. Zbierali sme korunku po korunke, ale sme radi, že sa to podarilo a vycestovali sme.

Rátali ste s možnosťou, že sa vám rozpočet nepodarí dosiahnuť?

Lucia: Boli sme na to pripravené, že tam nepôjdeme. Raz bolo, že áno, potom nie, potom zase áno a potom zase nie. Nakoniec sa to podarilo a bol to jeden z najlepších zážitkov, čo sme každá z nás zažili.

Mali ste aj iné obavy okrem toho, či sa vám podarí vyzbierať peniaze?

Lucia: Nevedeli sme, čo máme čakať od iných družstiev. V jednej zo skupín sme hrali proti dievčatám z Nemecka a Grécka. Sú to volejbalovo veľmi dobré tímy. Obávali sme sa ich, najmä prvého zápasu proti Nemkám. Myslím si, že sme ho výborne zvládli a ustáli sme to v hlave a to bol kľúč k zápasu.

Čím sa vyznačujú hráčky z Nemecka alebo Indie, v čom je ich sila?

Lucia: Je to úplne iný volejbal ako ten náš. Nemky sú vysoké baby s rýchlou hrou. Toho sme sa najviac báli. Pri dievčatách z Indie sme vôbec nevedeli, ako hrajú, nevedeli sme, čo máme čakať. Do zápasu sme išli s tým, že ho budeme hrať naplno. Jedine tak sme mohli vyhrať.

Je tá rýchla hra Nemiek inšpiráciou, ktorú si chcete prevziať do svojej hry?

Lucia: Po celý čas sa snažíme, aby sme hrali čo najrýchlejšie. Je to náročnejšie ako pomalšia a precíznejšia hra. Treba si uvedomiť, že je to ženský volejbal, v ktorom je možné všetko. Koniec nie je ani keď súper vyhráva 2:0 na sety. Ženský volejbal je v tomto veľká „sviňa“, no o to ho máme radšej.

Foto:
Ivan Majerský
Volejbalistky z Gymnázia M. R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom sú štvrté najlepšie na svete. Hore vľavo asistentka trénera Katarína Kusendová, vpravo hore vedúci delegácie Marek Svoboda, ktorí sú dievčatám oporou.

Aké boli teda prvé momenty po prílete? Uvedomovali ste si, k čomu sa schyľuje, alebo ste stále pociťovali stres?

Katka: Bol to najmä šok. Pán na letisku nás postavil do dvoch radov – chlapcov na jednu stranu, dievčatá na druhú, dostali sme pokyn „nefoťte sa“. Všetci sme zostali v strese, čo sa bude diať. Boli tam prísne kontroly. Uvedomovať sme si to začali, keď sme sa odviezli na hotel. Vyzeralo to, ako by tam prišli celebrity. Vítali nás kvetmi, maskotmi. Vtedy sme si začali hovoriť, kam sme sa to dostali, čo sa bude diať, ale bolo to príjemné. Sú to srdeční ľudia. Po desiatich hodinách letu a hodinovom transfere z letiska do nášho mestečka bolo náročné sa usmievať a fotiť. Tešili sa, že sme prišli a tú atmosféru prenášali na nás. V tom čase už bolo cítiť športový nádych a obavy z toho, čo nás čaká.

Mali ste striktne nalinajkovaný program?

Katka: Áno, od prvého dňa. Ešte pred odletom do Číny sme ako tréneri absolvovali dvojdňový webinár. Na jednej strane bol zameraný na antidopingové kontroly a psychológiu športu, na druhej strane na priebeh turnaja. Rozlosovali nás do skupín, pretože tam bolo 35 dievčenských a 25 chlapčenských tímov. Mali sme všetko nalinajkované. Priestor na oddych príliš nebol, možno len vtedy, keď sme si odskočili do obchodu alebo pozrieť mestečko. Všetko bolo v ich réžii.

Zaujali ma antidopingové kontroly. Je problém s dopingom aj medzi mladými volejbalistami alebo je to „povinná jazda“?

Katka: Je to povinná jazda, ale povedali nám, že si budú náhodne vyberať športovcov, ktorí podstúpia testy.

Hovorí sa o dopingu aj medzi stredoškolákmi?

Lucia: Áno. Starší nám to spomínajú a snažia sa nás ochrániť pred ním.

Zdolali ste hráčky z Nemecka 2:0, Indiu 2:0 a Grécko 2:1. Čo bol najťažší moment z týchto troch zápasov?

Lucia: Myslím si, že to bol zápas s Grékyňami. Prvý set sme vyhrali. Bol to náročný zápas, ale prišli nás podporiť slovenskí volejbalisti z Trenčína, ktorí tam vycestovali s nami. Druhý set sme prehrali. Bol to zlomový moment, kedy sme si povedali, že to asi nebude len tak. O to viac sme sa museli zatnúť a povedať si, že chceme vyhrať. Inak by sme nevyhrali. Po tom druhom sete si pamätám, že sme boli dosť neisté, ako to bude ďalej.

Ako sa pracuje s motiváciou tímu počas krízovej situácie? Prejaví sa v takýchto chvíľach jeden silný tímový hráč alebo stačí pokrik celého tímu?

Lucia: Veľa pomáha povzbudenie trénera, ale každá z nás si to musí spracovať v hlave individuálne. Bez toho to nejde. Potom sa všetky motivujeme spolu, pretože je to kolektívny šport, podporíme sa navzájom, keďže chceme hrať spolu. Celú Čínu sme hrali spolu ako kamarátky.

Foto:
Ivan Majerský
Tímový duch sa vo volejbalistkách nezaprie. Spoluhráčke s poraneným členkom pomáhali vyjsť po schodoch.

Vedúci delegácie Marek Svoboda po šampionáte napísal: „Na rovinu priznávam, že sme pred touto svetovou veľmocou mali obrovský rešpekt a v kútiku duše sme sa obávali, že dostaneme poriadnu „kefu“.“ Ako pracujú tréneri s motiváciou tímu v takýchto chvíľach, keď ste si vedomí sily súpera?

Katka: Dievčatá nie sú začiatočníčky, majú za sebou veľa zápasov a na takéto situácie sú pripravované. Odohrali už viacero ťažkých zápasov, no povedzme si na rovinu, pred Čínou, ktorá je veľmoc, sme mali rešpekt. Máme výbornú kapitánku, ktorá družstvo potiahne a vyburcuje. Lucia je v tom úžasná a vie, ako ísť na ktoré dievča. Niektoré potrebujú povzbudiť, pohladiť, vyburcovať. Treba k nim pristupovať individuálne. Treba povedať, že tvoria veľmi dobrý kolektív a ťahali za jeden povraz. Neexistovala medzi nimi závisť, dopriali si medzi sebou a jedna druhú povzbudzovali. Dôležitú úlohu zohrala lavička, ktorá dievčatá stále hnala dopredu. V Číne s nami bolo aj desať rodičov, o ktorých sme sa mohli oprieť, pretože boli na každom jednom zápase. Bolo veľa aspektov, ktoré dievčatá ťahali k jednému veľkému úspechu.

Ak som si to dobre naštudovala, tak čínsky tím vás zdolal 3:0.

Katka: Toto bol práve problém. O tretie miesto sa malo hrať na tri víťazné sety. Pred zápasom nám povedali, že sa bude hrať iba na dva, čo bolo pre nás šokujúce a zostali sme zarazení. Nikdy sa nehrá na dva, keď sa hrá o medaile. Vtedy nás Čína zdolala 2:0.

Dá sa predikovať už počas zápasu, ako sa celý skončí na základe určitých faktorov?

Katka: V ženskom volejbale je to veľmi ťažké. Rozhoduje každá jedna lopta, ktorá môže tím povzbudiť alebo ho môže celkom zakopať pod zem. Keď niekto v ženskom volejbale prehráva o päť lôpt, nikdy nevie, či ten set vyhrá, alebo nevyhrá. Výmeny boli vyrovnané. Nenastali chvíle, keď sme si povedali, wow, Čína je naozaj lepšia ako naše dievčatá. Výmeny rozhodovali o maličkostiach. Ak by sme hrali na tri víťazné sety, tak by ten zápas možno skončil takisto a možno inak.

Čo je signifikantné pre hru čínskych volejbalistiek?

Katka: Ešte pred nimi sme v osemfinále hrali proti Thajkám a potom Číňanky. My sme ich nazvali stroje. V ich hre bola precíznosť, technika, parametre. Bolo vidieť, že majú za sebou hodiny driny.

Lucia: Majú iný štýl volejbalu ako my. Hrali rýchlo, navyše, všetky mali 170 centimetrov. Bežne majú volejbalistky minimálne 180 centimetrov. Všetko hrali dozadu, pochytali všetky lopty, ťažko sa nám dávali body. Nedalo sa im dať priamy bod z podania. Hrať proti takému súperovi je pre nás ťažšie ako hrať proti Turkyniam alebo Nemkám.

Na fotke, kde ste oznámili, že vás Čína zdolala, bolo vidno sklamanie. Čo sa odohrávalo vo vašich hlavách po prehre, ak vezmeme do úvahy, že v skutočnosti sa zrejme nedá hovoriť o neúspechu?

Lucia: Veľmi nás to mrzelo. Po zápase to boli veľké emócie, pretože sme na ihrisku zanechali všetko. A nielen po zápase, ale celkovo z toho, že sa turnaj končí. Myslím si, že sme zahrali úžasný výsledok.

Foto:
FB/GMRŠ
Volejbalistky z Gymnázia M. R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom reprezentovali Slovensko v Číne a skončili štvrté najlepšie.

Akú úlohu má kouč po prehraných zápasoch? Zrejme by vás prekukli, ak by ste opakovali rovnaké frázy.

Katka: Tak, ako povedala Lucia, pocity sa vo vás miešajú. Na jednej strane je to sklamanie z toho, že sme boli blízko medaile, na druhej strane sme si uvedomili, že štvrté miesto na majstrovstvách sveta je super. Bilo sa to v nás, no pre nás to bol neskutočný úspech. Každá jedna odovzdala na palubovke srdiečko a bolo to vidieť. Mám na ne len superlatívy.

Ak som dobre zachytila, aj vaše dieťa hrá volejbal. Dá sa dnes vychovať úspešného mladého športovca, ktorý to dotiahne na profesionálnu úroveň bez aktívnej podpory rodičov?

Katka: Určite nie. Nikto nevidí hodiny, ktoré s deťmi strávime. Dieťa príde z tréningu, často aj o pol desiatej večer, ráno vstáva o piatej, pretože o šiestej už má tréning, kde je do ôsmej. Potom uteká do školy. Takto fungujú rodičia s deťmi počas školského roka. Dievčatá ešte odchádzajú k fyzioterapeutom alebo do fitka a poobede idú zase na tréning. Potom je to vozenie na zápasy, musíte deti dopraviť tam, kde majú zraz. Potom je to príprava občerstvenia alebo oblečenia. Stane sa, že vám príde domov dieťa zo zápasu, je nešťastné, lebo mu to nešlo. Ste teda nielen rodič, ale aj psychológ, zabezpečujete všetko v jednom balíčku. Vychovať športovca nie je jednosmerná vec, má to mnoho aspektov – talent, chtivosť športovca, o peniazoch ani nemusím hovoriť, ďalej potrebuje podporu od ľudí okolo seba. Na tom všetkom sa buduje športovec, ktorý smeruje vyššie.

Máte čas aj na iné voľnočasové aktivity alebo vás volejbal pohlcuje?

Lucia: Pohlcuje ma, venujem sa mu celý život. Nepoznám preto príliš iné aktivity a veľa dievčat je na tom rovnako. Žijem ním a napĺňa ma, nie je to pre mňa len voľnočasová aktivita, ale celý život. Takto je nastavená väčšina tímu.

Pomýšľate teda aj na profesionálnu kariéru? Máte vysnený tím?

Lucia: Ísť hrať do zahraničia – to by vám povedalo viacero dievčat. Vidieť kus sveta vďaka volejbalu, dostať sa na medzinárodný turnaj v ženskom volejbale.

Čo bude ďalšia méta, keď už ste štvrté na svete?

Katka: Okrem toho, že dievčatá hrajú tento „šestkový volejbal“, venujú sa aj plážovému volejbalu. Po návrate z Číny nastala sezóna beachu, potrvá do 10. augusta. V auguste im už znova začína kondičná príprava na novú sezónu. Stanovíme si najvyššie ciele a dúfam, že sa znova dostaneme do Číny.

Lucia: Latka je vysoko.

Ak by ste na záver mali motivovať iných, čo je na volejbale najlepšie?

Lucia: Volejbal mi dal veľa, či už disciplínu, pracovitosť, alebo schopnosť sa vzoprieť a ísť naplno, aj keď ma hlava nechce pustiť. Dal mi veľa nových kamarátok. Toľko kamarátstiev, koľko mám z volejbalu, nemám mimo neho. Takto veľa by mi však dal zrejme každý šport. Keď sa raz športovec zaprie, tak to vie dotiahnuť ďaleko.

Katka: Je to tak, ako spomínala Lucia. Nie je medzi nimi konkurencia, sú skôr kamarátky. Tým, že sa stretávajú na volejbale a v škole, sem-tam na diskotéke, vedia spolu fungovať. Základ je nájsť si dobrú partiu. A nielen oni, ale aj rodičia a tréneri. To, že všetko funguje, je základ úspechu. Môžeme sa kedykoľvek obrátiť jeden na druhého, či sú to hráčky, rodičia, tréneri. Vzniká jeden úžasný kolektív a rodina.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
volejbalistky Slovenska
Nové Mesto nad Váhom

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.