Peter Dvorský: Mama mi vravela, mohol si byť radšej zubárom

obchodnyregister 2026.09.25.

Náš skvelý tenorista Peter Dvorský dnes oslavuje 75. narodeniny. K jubileu dostane veľa darčekov – v SND sa na jeho počesť koná výstava fotografií, Michaela Mojžišová o ňom práve vydala novú knihu nazvanú jednoducho Maestro a v Redute sa dnes uskutoční slávnostný galavečer nazvaný Opera, môj život.  

Vaša mama kedysi chcela, aby ste študovali medicínu. Myslela si, že nie je dobré robiť komedianta, vraj z toho nevyžijete. Vy sám ste niekedy pochybovali, či bola opera správne rozhodnutie?

Keď som počul operu prvýkrát ako jedenásťročný chlapec – bolo to v SND, kde sme boli na školskom zájazde – pochopil som, že to nie je márna vec. Opera je čarovné dielo, ktoré obohacuje dušu aj všetky zmysly. Vôbec som nepochyboval o tom, že sa mám vydať na umeleckú cestu – a to som netušil, čo dosiahnem, len som veľmi túžil spievať. Aj mamička postupne pochopila, že ma nezlomí. Keď som jej povedal, že chcem študovať spev na konzervatóriu, vravela, prosím ťa, to je čo za škola? Radšej si mohol byť zubárom, všetci si potrebujeme dať spraviť zuby. Ale niežeby mi mama nepriala, aby som sa venoval spevu. Dokonca ma zobrala do Bratislavy a prihlásila ma na súťaž o Zlatú kameru, ktorá sa konala vo V klube a vysielala ju v priamom prenose televízia.

Video

Peter Dvorský: Mama chcela, aby som bol radšej zubárom. A kedy ho zachraňovala vlastná žena?

Tenorista Peter Dvorský oslavuje 75. narodeniny. Pochyboval niekedy o tom, či sa má vydať na umeleckú cestu? Prečo z neho mama chcela mať druhého Gotta? Žena bola môj najlepší kritik aj radca, tvrdí maestro.

Zdroj:
TV Pravda
Robert Hüttner

Prekvapilo vás to?

Čudoval som sa, ale mama povedala: ,,Keď si stále spievaš, ukáž sa. Mohol by si byť druhým Gottom.” Mladých spevákov vyberal pán Dolák, mamička k nemu prišla a vravela, tu je môj syn Peter, ale nemôže súťažiť. Má len 14 rokov. Pozrel na mňa: ,,Čože? Veď je urastený, napíšeme, že má 18, to je v poriadku.” A tak som sa dostal pred kamery, súťažil som v ľudových a o pár dní aj v tanečných piesňach. Porote sa to páčilo, ale nezvíťazil som. Tam sa rozhodlo, že od spevu už neustúpim.

Vášmu otcovi sa, naopak, páčilo, že s muzikou budete slobodný človek. Mal pravdu? Je operný spevák slobodný alebo, naopak, otrok termínov?

Do určitej miery je aj slobodný, lebo sa pre spev slobodne rozhodol. Veď nikoho neprinútite proti jeho vôli spievať, obzvlášť nie taký ťažký žáner ako operu. Teda ťažký na interpretáciu, ľahký na počúvanie. Otec bol úradník, no vedel, že za hudbou je drina, treba veľa cvičiť, lebo amatérsky hrával na husliach. Keď dostaneme hlas, je to dar, ale keby sme si ho nezveľaďovali a správne necvičili, nič by z neho nebolo. Otec to nechal na mňa, no s mamou videli, že sa mi darí, v škole ma to baví. Keď sme sa cez víkend stretli doma pri klavíri, vytiahol husle a učil ma ľudové piesne. Rád som ich spieval, sprevádzal som otca na klavíri.

K narodeninám vám počas tohtoročných BHS pripravili špeciálny večer v Redute. Potešilo vás to? Keď v SND k vašej sedemdesiatke chystali galakoncert na vašu počesť, povedali ste, že budete mať väčšiu trému, ako keby ste mali sám spievať. Ako je to teraz?

Podobne ako vtedy, ale som nesmierne poctený a šťastný, že takýto nápad sa zrodil v Slovenskej filharmónii. Keďže už nespievam, rozhodli sa pozbierať nahrávky z môjho domáceho aj zahraničného účinkovania a dať ich na plátno. Takže budem spievať aj nebudem, budem sa pozerať na seba, čo som prežil na pódiách. Úprimne vám poviem, mám väčšiu trému, ako keď som šiel pripravený na javisko spievať. Človek si vraví: Nemohol som to zaspievať aj lepšie? Bude sa to páčiť?

K vášmu jubileu tiež práve vychádza nová kniha Maestro, kde s vami dlhý knižný rozhovor viedla Michaela Mojžišová. Tvrdí, že s výnimkou Edity Gruberovej a Lucie Poppovej nikto pred vami ani po vás tak nezviditeľnil slovenské vokálne umenie v zahraničí a nikto doma tak nespopularizoval operu ako vy. Súhlasíte?

Budem trochu sebecký – súhlasím. Spoločne s Editou Gruberovou sme spievali na viacerých zahraničných pódiách ako partneri, väčšinou sme hrali ľúbostné vzťahy a ohlas v publiku bol nesmierne veľký. V milánskej La Scale boli tri páry sólistov, ktoré interpretovali Luciu di Lammermoor. My s Editou sme boli na prvých dvoch vystúpeniach, keď sme skončili, Edita do mňa štuchla lakťom a povedala: Peter, a zajtra im to ukážeme. Aj sme im to ukázali. Až padali kulisy. Edita odspievala svoju fantastickú áriu, dostala nekonečný potlesk, kritici v novinách nám písali úžasné vyznania.

S Editou Gruberovou v opere Lucia di Lammermoor vo Viedni v roku 1978.Foto:
archív Petra Dvorského
S Editou Gruberovou v opere Lucia di Lammermoor vo Viedni v roku 1978.

Vo Viedni sme mali nádhernú premiéru Lucie di Lammermoor, tam sme s Editou spievali spolu prvýkrát. Keď som začínal vo Viedenskej štátnej opere a dostal som prvé zmluvy, bolo to na predstavenia La traviaty a Rigoletta s Editou a dvoma svetovými barytónmi. Edita bola Gilda, ja vojvoda z Mantovy. Spievali sme aj iné úlohy, Edita bola absolútna diva, uznávaná ako Joan Sutherland alebo Maria Callas. Je dobré mať partnera ešte lepšiehoako vy, potom sa ťaháte navzájom. Výborná bola aj Lucia Popp, s ktorou sme spievali v Bohéme v La Scale. Boli to neopakovateľné momenty.

Edita Gruberová a Peter Dvorský pred koncertom na BHS v roku 1997.Foto:
Peter Brenkus
Edita Gruberová a Peter Dvorský pred koncertom na BHS v roku 1997.

Máme dnes nádejné operné talenty, ktoré idú vo vašich stopách?

Určite máme, Slávka Zámečníková s manželom Petrom Kellnerom sú spevácky superpár, úžasne sa dopĺňajú. Majú úspech nielen na pódiu Viedenskej štátnej opery, ale aj v iných operných domoch. Máme aj Paľka Bršlíka, tenoristu Juraja Hollého, ten má pekný hlas aj je fešák, talianske noviny píšu o ňom výborné kritiky.

Je pre operného speváka dôležité aj to, ako vyzerá?

Áno, aj to veľa robí. V niektorých operných domoch si vyberajú len fešákov, ale, samozrejme, s dobrým hlasom. Charakterové postavy nemusia hrať len manekýni, môžu byť aj správne zaoblení, veď niektoré postavy v komických operách si to priam pýtajú – napríklad doktor Bartolo v Barbierovi zo Sevilly musí byť trošičku guľatý. V Nápoji lásky je postava mastičkára Dulcamara, spieval ho pekne formovaný Giuseppe Taddei, bol ohromne sympatický aj s bruškom, ľudia ho zbožňovali. Podstatný je však hlas. Taká Montserrat Caballé bývala vždy pekná, kedysi štíhla, neskôr bola dosť silná, ale spievala úžasne. Veď si spomeňte, ako spievala s Freddiem Mercurym. Chodím na medzinárodné súťaže a všímam si, koľko krásnych mladých spevákov nemá šancu ukázať sa na javisku, lebo operné domy nemajú miesto pre toľkých spevákov.

Foto:
ČTK

Majú to dnes adepti operného spevu ťažšie, než ste mali vo svojich začiatkoch vy?

Áno, majú to ťažšie, nevedia nájsť uplatnenie, angažmán v divadlách. Keby som mal tú moc, všetkým by som dal priestor.

Keď hovoríte o operných domoch, pred niekoľkými mesiacmi v SND vystúpil Jonathan Tetelman a povedal, že opera je prinajmenšom v Amerike v kríze. V dlhoch je Metropolitná aj Chicagská opera, pretože v USA je opera biznis a ak sa chce udržať, musí prejsť premenou. Aj vy si to myslíte?

Kedysi operné domy, či v Amerike, alebo v Taliansku, mali mecenášov. V Taliansku by sa nedala robiť dobrá opera a nikto by nezaplatil super spevákov, keby neboli nadšení milionári, ktorí podporovali divadlo a dávali naň peniaze. Nie štát, na ktorý sa dnes každý vyhovára. Dnes sa nemyslí na kultúru, ale iba na zbrane. Všetci zbroja, kde sme to? Keby sa tie peniaze dali do kultúry, hneď by bol svet krajší.

Rozčúlil vás výrok herca Timothéeho Chalameta o opere a balete, ktoré sa podľa neho ,,udržujú pri živote, aj keď dnes už nikoho nezaujímajú“. On sa chce venovať tomu, čo pritiahne divákov.

Nerozčúlil ma, nepoznám ho a netúžim ho poznať. A čo pritiahne divákov?

Možno veľkofilmy typu Duna?

Viete, opera a balet sú trvácne hodnoty, ale jeden zle urobený film prežije veľmi krátko. Dobrý balet a opera trvajú večne, aj o sto či dvesto rokov sa dá hrať Verdi, Puccini a Čajkovskij, netreba tam nič meniť. Nesmú sa dotknúť libreta a návrhu témy a bude to pekné, len nech to nepreinačujú. Aj ja som robieval trošku zmenené inscenácie ako Butterfly, kde nebolo všetko vyčačkané a samé sakury, ale symbol Japonska na scéne bol – visel tam veľký konár zo sakury, bolo tam japonské sedenie. Netreba javisko prepchať, no treba zachovať charakter diela. Keď sa doň vnášajú prvky, čo doň nepatria, nemá to zmysel. Ale balet a opera budú mať podľa mňa vždy budúcnosť.

A ako sa vám páčila Suchoňova Krútňava, s ktorou v SND hosťovalo Národné divadlo Košice, tá bola tiež trošku posunutá v čase?

Páčilo sa mi, že Katrena bola netradične v čiernom – čím symbolicky naznačili jej smútok za zavraždeným milým. Nič nebolo treba vysvetľovať. Ale veľmi sa mi páčila aj Jakubiskova Krútňava, v ktorej som sám spieval Ondreja. Škoda, že sa už nehrá. Vo veľkých operných domoch sa dobré inscenácie držia aj 30 rokov. Vo Viedni niektoré inscenácie majú aj vyše 40 rokov – Nápoj lásky, Lucia di Lammermoor. Niektoré inscenácie ako Ružový gavalier majú aj vyše 60 rokov a netreba na nich zmeniť ani omrvinku, lebo sú krásne. Menia sa len speváci. O tom je opera – netreba meniť kulisy, ale spevákov, ktorí zostarli.

Keď vidíte dielo, kde ste sám spievali, napríklad Ondreja v Krútňave, za ktorého ste dostali v roku 1999 aj Cenu ministra kultúry, porovnávate, ako ste to spievali vy?

Samozrejme, napadne mi, čo by som do toho dal, ako by som to spieval. Vie ma to strhnúť. Ale okrem spevu treba aj verne zahrať nešťastne zaľúbeného Ondreja. Spieval som veľa trúchlivých opier, ako Bohéma či Manon Lescaut, moje hrdinky zomierali, aj Adriana Lecouvrer mi zomierala v náručí. Bývalo strašné spievať takéto opery, prežíval som to a musel som sa premáhať, aby som to dospieval.

Spieval som veľa trúchlivých opier, ako Bohéma či Manon Lescaut, moje hrdinky zomierali, aj Adriana Lecouvrer mi zomierala v náručí. Bývalo strašné spievať takéto opery, prežíval som to a musel som sa premáhať, aby som to dospieval, hovorí Peter Dvorský.Foto:
archív SND
Spieval som veľa trúchlivých opier, ako Bohéma či Manon Lescaut, moje hrdinky zomierali, aj Adriana Lecouvrer mi zomierala v náručí. Bývalo strašné spievať takéto opery, prežíval som to a musel som sa premáhať, aby som to dospieval, hovorí Peter Dvorský.
Operný spevák Peter Dvorský s manželkou Martou.Foto:
ORANGE
Operný spevák Peter Dvorský s manželkou Martou.

Vaša žena chodila na všetky vaše predstavenia? Alebo na všetky, na ktoré sa dalo?

Na všetky, na ktoré sa dalo. Veľa som cestoval, do Viedne chodievala skoro na každé predstavenie. Keď sme mali malé dcéry, starala sa o ne. Keď trošku vyrástli, dali sme ich k babkám a manželka so mnou cestovala viac. Bola môj najlepší kritik aj radca, keď som niečo spackal.

A počúvli ste jej rady?

Áno, pomohla mi aj na javisku. Napríklad v Predanej neveste som si neuvedomil, že mám na ruke plastové digitálky. Boli ľahučké, vyhrnul som si rukávy a žena mi z lóže ukazovala na hodinky. Nechápal som, či sa pýta, koľko je hodín, až mi došlo, že mám tie škaredé hodinky na ruke. Rýchlo som si stiahol rukáv a hral som komedianta. Inokedy ma Mařenka spovedá, že ju nemilujem, ja spievam, až som došiel na miesto, kde spievam Naneštěstí se otec podruhé oženil… a vypadol mi text. Stále som to opakoval a spieval vyššie a vyššie, až mi Marta pošepkala: A macecha mě brzy vypudila z domu. Takže ma zachránila. Bola moja najlepšia šepkárka.

Peter Dvorský ako Jeník v Predanej neveste (1983)Foto:
Kamil Vyskočil
Peter Dvorský ako Jeník v Predanej neveste (1983)
Peter Dvorský ako vojvoda z Mantovy v opere Rigoletto, SND, 1974Foto:
Jozef Vavro
Peter Dvorský ako vojvoda z Mantovy v opere Rigoletto, SND, 1974

V knihe Maestro hovoríte, že bez nej by nebolo vašej kariéry – zmeškali by ste niekoľko životne dôležitých letov, žena striehla na váš budík, riešila batožinu aj ubytovanie…

Aj dnes tvrdím, že bola moja záchrankyňa aj manažérka, stará sa o mňa a dobre mi varí. Ja viem robiť len držky s hlivou ustricovou, na tie volám aj kamarátov.

Ako dlho vás Michaela Mojžišová musela nahovárať na knihu?

Dlho nie, stretli sme sa, že chce o mne napísať knižku a pýtala sa, či mám dosť času na stretávanie. Mal som a všetko som jej prezradil.

Peter Dvorský, Luciano Pavarotti a Juraj HrubantFoto:
TASR
Peter Dvorský, Luciano Pavarotti a Juraj Hrubant

Aj to, ako ste kedysi ,,oklamali” profesorku Idu Černeckú, ktorá vás pripravovala na prijímačky na konzervatórium? Dokonca ste jej povedali, že k nej na spev už nebudete chodiť.

Urazil som sa, ona z toho bola, chúďa, taká nešťastná. Ako štrnásťročného ma pripravovala na konzervatórium. Raz som jej povedal, že môžem ísť do finále súťaže Zlatá kamera v ľudových piesňach. To odsúhlasila, ľudové piesne považovala za dobré pre hlas, no nechcela, aby som spieval tanečné populárne piesne. Ale išiel som, mysliac si, že profesorka takú súťaž v televízii nebude pozerať. Keď som k nej o týždeň prišiel na hodinu spevu, vravela, že som ju oklamal, nedodržal som slovo, začala mi srdcervúco dohovárať, no ja na to, že som sa rozhodol, že už na spev nebudem chodiť.

Táral som, že asi pôjdem na elektrotechniku. Pritom ani žiarovku som nevedel vymeniť. To nemyslíš vážne, porozmýšľaj nad sebou! A poslala ma domov. Na druhý deň predpoludním k nám dorazil rozčúlený môj učiteľ klavíra Hric, ktorý ma k profesorke Černeckej kedysi doviedol. Ráčkoval a otcovi povedal, že mi chce vylepiť zaucho. Nevylepil mi, bol nižší odo mňa, ale hneď mi vyčítal, aký škandál som spôsobil. Sadli sme si a dohodli sme sa, že, samozrejme, budem študovať spev.

Ondrej Malachovský ako Mefisto a Peter Dvorský ako Faust v opere Faust a MargarétaFoto:
Jozef Vavro
Ondrej Malachovský ako Mefisto a Peter Dvorský ako Faust v opere Faust a Margaréta

Vďaka spevu ste neskôr zažili množstvo nezabudnuteľných momentov, dramatických aj veselých. Na čo rád spomínate?

Napríklad, ako som raz poplietol taliansky text, nezmyselne som zamenil slová, no nakoniec ma dirigent potľapkal po pleci a povedal: Vedel som, že spievaš dobre taliansky, ale ty si aj básnik. Publikum si nič nevšimlo. Dostal som aj cenu za perfektnú taliančinu. Raz som zaskočil v La Scale za Pavarottiho a talianske noviny Corriere della Sera o mne potom napísali, že nemali pocit, že spieval Slovák, ale že to bol Talian, lebo ten spieval naozaj po taliansky. To som bral ako vyznamenanie. Samozrejme, prihodili sa mi aj rôzne trapasy.

Raz som v La Scale pri súboji Onegina a Lenského postrelený padal na zem, moja pištoľ bola tiež nabitá, vystrelila tak, že som myslel, že dostanem infarkt. Taký buchot tam bol. Alebo raz v Bratislave bola na mojom predstavení maličká dcéra Martuška, keď som spieval Lenského a postrelil ma Onegin, spadol som veľmi verne na kolená, roztrhol som si nohavicu, krv mi tiekla, dcérka vykríkla: Tatíčko! Zabili mi tatíčka! Manželka s ňou po predstavení bežala za mnou do šatne, ešte stále plakala, hodila sa mi do náručia a ja som ju upokojoval, že žijem, no ona stále videla krv na kolene. Bodaj by sa na javisku nestávali horšie veci!

Témy:
Peter Dvorský
opera
hudba
divadlo

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

mReportér

Zdielajte článok

Ľutujeme

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.