Poklonkoval Putinovi, velebil Husáka, ohýbal mier a dostal Slovensko do izolácie

Tým, kto vulgárne zaútočil na Matúša, bol stredoškolský učiteľ z Poltára Peter Bíro.

„Pán Bíro za mnou prišiel aj po skončení pochodu, keď som sa pokúšal diskutovať s niektorými účastníkmi, a dal mi päsťou do tváre. Netrafil ma, ako chcel, takže mi veľmi neublížil,“ spomínal Matúš, ktorý sa aktívne zapájal do podpory Ukrajiny.

Na pochodoch podporujúcich ruskú agresiu a Putinov režim bolo vidieť aj politikov – z Kotlebovej ĽSNS, Republiky aj zo Smeru.

„Ďakujem organizátorom, že to robia po Slovensku. Zvrátenosť je v tom, že kto je za mier, je vojnový štváč, kto je za vojnu, je mierový aktivista. V našej krajine sme to otočili. Mier je hodnota, ku ktorej, keď sa niekto hlási, tak to treba rešpektovať. Ale dnes, ako dobre viete, že iný názor, ako je vojna a podpora vojny, je zakázaný, extrémny, je hoaxom,“ čudoval sa Fico a obrátil sa na Ľuboša Blahu. „Akí ešte sme? Sme teroristickí, zločinní a treba nás kvôli tomu pozatvárať.“

Robert Fico musel dobre vedieť, že organizovanie pseudomierových protestov je súčasťou hybridnej vojny, ktorú proti nám vedie Rusko. Prijímanie týchto údajne mierových naratívov, ktoré zaplavovali sociálne siete po celej Európe, zapadalo do komunikačnej stratégie Smeru, ktorý mal záujem o voličov extrému. To bola nová cieľová skupina voličov strany a Robert Fico s ňou veľmi umne pracoval. Z popierača vládnych protipandemických opatrení sa zmenil na mierového aktivistu.

Bol to trend, ktorý sme sledovali a vlastne stále sledujeme u nacionalistických populistov v mnohých krajinách aj so silnejšou demokraciou a inštitúciami, aj s výrazne vyššou životnou úrovňou obyvateľov, ako máme my. A tak sa mierová agenda stala zásadnou súčasťou Ficovej, a teda straníckej predvolebnej kampane.

Z minulosti sme si pamätali Fica ako dvojtvárneho človeka. Keď po volebnom víťazstve hovoril, že jedna vec je predvolebná kampaň a iná vec je realita po voľbách, neveril som mu. Bol to iný Fico. Už nemal dve tváre – jednu pre svet a druhú pre domácich voličov. Nechal si iba jednu. Extrémistickú a radikálnu, ktorá išla nekompromisne po únose štátu a upevnení moci. Za akúkoľvek cenu.

A, samozrejme, po pomste. Tak to totiž chceli aj jeho zradikalizovaní voliči.

Napriek tomu, čo už Slovensko o Ficovi a jeho vládach vedelo, koľko korupčných káuz bolo preukázaných, koľko jeho ľudí bolo odsúdených, aj právoplatne, o čom všetkom hovorili svedkovia, on získal dostatok hlasov, aby vyhral voľby a vládol. Voliči mu všetko prepáčili, boli ľahostajní alebo sa im to páčilo.

Jednoducho, Ficova minulosť ho už v ich očiach nekompromitovala. A ak mu prepáčili toto všetko, bolo pravdepodobné, že môže robiť, čo sa mu zachce. Dostal na to mandát.

Vláda síce oznámila plán zastaviť bezplatnú vojenskú pomoc Ukrajine, ale treba povedať, že Slovensko už nemalo zo svojich zásob ako pomáhať. Na druhej strane pokračoval biznis so špeciálnou zbrojnou výrobou, ktorá putovala na Ukrajinu.

Róbert Fico a Vladimír Putin v Pekingu
Zdroj: reuters

Mier pre voličov, vojna na biznis

Už týždeň po vymenovaní vlády sa začalo zjemňovanie sloganov o nábojoch pre Ukrajinu. Dôvodom boli biznisové záujmy slovenských zbrojoviek, na ktoré mali prepojenie aj Ficovi ľudia – napríklad Robert Kaliňák. A tie chceli na vojne zarobiť.

Fico to potvrdil na októbrovom samite lídrov členských krajín EÚ v Bruseli, kde povedal, že nechce „narúšať európsku jednotu“ pri ďalšej várke protiruských sankcií, ak „nebudú poškodzovať Slovensko“. To bol však biznis a na ten sa v Smere pozerali roky inou optikou ako na zodpovednú politiku a verejnú službu.

V januári 2024 mal Fico naplánované stretnutie so svojím ukrajinským partnerom, premiérom Denysom Šmyhaľom, aby mu v Užhorode odovzdal zoznam humanitárnej pomoci, ktorú je Slovensko ochotné Ukrajincom poskytnúť. Týždeň predtým sa v relácii RTVS Sobotné dialógy vyjadril, že bude vetovať prípadný vstup Ukrajiny do NATO. Ukrajinu označil za skorumpovanú krajinu, v ktorej sa stráca západná pomoc, a ako nereálne odmietol snahy Kyjeva oslobodiť územia okupované Ruskom.

A pokračoval: „Ukrajina nie je suverénna, samostatná krajina, Ukrajina je pod absolútnym vplyvom Spojených štátov amerických. A v tomto robí EÚ obrovskú chybu, že si nechce nechať suverénny pohľad na Ukrajinu a súhlasí len s tým, čo hovoria USA. (…) Čo (Ukrajinci, pozn. autora) čakajú? Že Rusi odídu z Donbasu a Luhanska alebo že odídu z Krymu? Veď je to nereálne.“

Vojensky podľa neho konflikt nemožno vyriešiť a jeho predlžovaním bude silnieť postavenie Ruska.

Bol to medzinárodný škandál. Obrovská hanba.

Premiéri Slovenska a Ukrajiny sa paradoxne nestretávali v Kyjeve, ale v pohraničnom Užhorode.

Keď sa ho novinári po výjazdovom rokovaní vlády v Kamenici nad Cirochou opýtali, či sa nechce ísť pozrieť aj do Kyjeva, cynicky, bezcitne odpovedal: „A to si fakt myslíte, že v Kyjeve je vojna? To ako nemyslíte vážne, dúfam. (…) Je tam absolútne normálny život.“

V tom čase čelil Kyjev ďalšiemu raketovému útoku Ruska.

Ďalší škandál. Ďalšia kritika z Ukrajiny aj pohoršenie na západ od našich hraníc.

„Ak hovoríme o pozícii Roberta Fica, nie je to také jednoznačné. Vskutku ťažko ho možno označiť za proukrajinského slovenského premiéra. Ale aj on robí určité kroky, ktoré neumožňujú považovať ho za jednoznačne protiukrajinského,“ reagoval na Ficove slová expert na zahraničnú politiku a susedské vzťahy Serhij Herašimčuk.

„Západ nemôže priznať, že stratégia využiť konfl ikt na Ukrajine na zničenie Ruskej federácie nefunguje,“ spustil Fico z videa v deň druhého výročia začiatku vojny absurdný útok.

Nepotreboval ho.

Napriek tomu zaútočil: „Krátko po začatí konfl iktu bolo Ukrajincom znemožnené dosiahnuť mierovú dohodu s Rusmi, hoci boli veľmi blízko. A padlo rozhodnutie, že masívna podpora Ukrajiny, finančná aj vojenská, spojená so sankciami proti Rusku a falošným démonizovaním prezidenta Ruskej federácie Putina, dostane Rusko na kolená. Nič z tejto stratégie nefunguje. Rusko nie je ani politicky, ani ekonomicky na kolenách.“

Slovenský premiér siahol po často používanom kremeľskom propagandistickom naratíve. A prekročil hranice, ku ktorým sa nepriblížil ani taký eurokritik ako Viktor Orbán. Tvrdil, že Ukrajine znemožnili dosiahnuť mier s Ruskom. Išlo, samozrejme, o lož dezinformátorov. Od začiatku vojny do konca marca roku 2022 prebiehala v Bielorusku séria rokovaní. Ukrajinskí a ruskí vyjednávači začali pracovať na texte mierovej dohody. V máji 2022 sa rokovania skončili.

Magazín Foreign Affairs hovoril s niekoľkými priamymi účastníkmi rozhovorov, ako aj s predstaviteľmi, ktorí v tom čase pôsobili v kľúčových západných vládach. A preskúmali tiež množstvo súčasných a novších rozhovorov a vyhlásení ukrajinských a ruských predstaviteľov, ktorí slúžili v čase mierových rozhovorov.

Napríklad Putin tvrdil, že na stole bola dohoda, ktorá by ukončila vojnu, ale že Ukrajinci od nej odstúpili kvôli kombinácii tlaku zo strany svojich západných patrónov a zlých predpokladov o ruskej vojenskej nepripravenosti.

Lenže v hre boli iné veci. Napríklad pobúrenie ukrajinskej verejnosti po tom, čo sa dozvedela o zverstvách ruskej armády v Irpini a Buči. A tiež presvedčenie Volodymyra Zelenského, že s podporou Západu má šancu Rusov poraziť.

Navyše v úvode konfliktu odmietol mierovú dohodu Putin. To len, aby sme boli fakticky presní. Odvtedy neprebehli žiadne seriózne rokovania, ktoré by túto vojnu ukončili mierovou cestou. Robert Fico sa teda nepridal na stranu mieru, ale do radov populistov, ktorí prokremeľskou rétorikou podkopávali západné spojenectvo s Ukrajinou.

Cynické boli aj jeho slová, že „neexistuje žiadny reálny mierový plán, že Európska únia nevyužíva svoju plnú váhu na presadenie okamžitého prímeria, že jediným plánom Únie je ďalej podporovať vzájomné zabíjanie Slovanov“.

Alebo že „táto vojna sa začala už v roku 2014 vyčíňaním ukrajinských neonacistov“52 a konflikt vraj „má svoju podstatu aj v zavádzaní Ruska, že NATO sa nebude ďalej rozširovať na východ“.

Všetko lži a manipulácie z arzenálu ruských dezinfowebov, z príručiek spravodajských služieb, ktoré slúžili na destabilizáciu EÚ.

Na druhý deň zašiel Fico ešte ďalej. Deň pred rokovaním partnerov z EÚ a NATO v Paríži zvolal bezpečnostnú radu štátu. A ešte pred jej zasadnutím začal strašiť ľudí, ako sa obáva, že Západ ide na Ukrajine do najhoršieho riešenia, že ide o „bojovú poradu“, že mu z toho behá „mráz po chrbte“ a že „aj keby ma mal môj postoj stáť funkciu predsedu vlády, urobím všetko, aby som zabránil priamej účasti slovenských vojakov vo vojne na Ukrajine“.

Ďalšia lož. Žiadna vojenská operácia Západu sa nechystala. A už vôbec nie nasadzovanie našej armády. Veď o tom by rozhodoval parlament, kde mala koalícia väčšinu. Čo by znamenalo, že by to neprešlo.

„Bolo to militantné stretnutie. Bavili sa len, kde nájsť náboje, delá, rakety, ako tam poslať systémy protivzdušnej obrany. (…) Nebudem hovoriť meno premiéra, ktorý povedal, že je presvedčený, že v skladoch EÚ sú skryté náboje, a že by mala chodiť skupina, ktorá by pozerala, či náboje sú alebo nie sú,“ vysvetľoval premiér.

„Zdá sa, že mnohým západným politikom sa táto predstava veľmi páči, lebo si myslia, že bez vyslania vojakov a bez vyslania moderných systémov vojenských, ktoré vedia obsluhovať len títo vojaci, nevedia zvrátiť priebeh vojny na Ukrajine. To všetci vedia.“

Podľa Petra Bátora, ktorý bol vtedy slovenským veľvyslancom pri NATO, to bola pre spojencov veľmi zlá správa: „Prezradenie obsahu plánovaného stretnutia, to bola posledná kvapka. Aj tu sa ukázalo, že Fico na Západe nemá priateľov a ani spojencov. Výsledkom je, že naša suverénna politika znamenala, že sme nedokázali nič presadiť, nikto nám nemal záujem pomôcť a sami sme si strelili do nohy. Toto je presný opak toho, ako má suverénna zahraničná politika vyzerať. Dôkazom bolo napríklad kompletné odignorovanie našej požiadavky na posilnenie protiraketovej obrany na Slovensku alebo uznanie niektorých výdavkov na obranu, ktoré chcel minister obrany minúť napríklad na infraštruktúru. Tak ako v prípade problémov s plynom, kde sa nám chrbtom otočila celá Európa, sa nám rovnako otočili spojenci chrbtom aj v týchto dôležitých otázkach.“

V apríli sa Fico stretol s ukrajinským premiérom Šmyhaľom v Michalovciach, ktoré boli na začiatku vojny dôležitým centrom pomoci pre ukrajinských utečencov. Vznikol tam stanový tábor aj registračné centrum. Najprv ukrajinský Užhorod, potom Michalovce. To vôbec nie je štandardný formát, aby sa premiéri stretávali v pohraničných mestách.

Fica tam nečakali rozvášnené davy podporovateľov. Prišli však proukrajinskí aktivisti, ktorí ho privítali pískaním, pokrikmi „Hanba!“ a skandovaním „Sláva Ukrajine“.

„Prišli sme podporiť Ukrajinu v boji proti agresorovi, poďakovať sa im za to, že bojujú aj za nás, za Slovensko. Kladú svoje životy v boji proti teroristickému Rusku. Každý, kto sa len trochu zaujíma o históriu, vie, že Rusko je teroristická organizácia,“ vysvetľoval Peter Greš z Ľubiše.

Nebolo ich veľa, ale bolo ich počuť.

Fico sa pri nich nezastavil. Rovno z auta išiel do úradu, kde sa stretával s ukrajinským partnerom.

„Verím, že po jeho skončení si poviete, že stálo za to merať dlhú cestu z Kyjeva, že ste prišli na územie krajiny, kde majú suverénni politici vlastné názory, no zároveň majú srdce, rozumejú vašej situácii a chcú byť nápomocní, ako je to len možné,“ povedal ukrajinskej delegácii pred rokovaním Fico.

Nakoniec slovenský premiér zopakoval našu podporu Ukrajine pri vstupe do EÚ a že použitie ruskej vojenskej sily na Ukrajine bolo hrubým porušením medzinárodného práva.

Fico potvrdil, že hovorili aj o dodávkach odmínovacej techniky. Zvyšok bol o projektoch cezhraničnej spolupráce, o dopravných prepojeniach, o spolupráci v oblasti energetiky a, samozrejme, o povojnovej obnove Ukrajiny.

Dôsledky pokračujúcich ruských útokov na ukrajinské mestá, REUTERS
Zdroj: reuters

„Prd do Stromovky“ za 5 miliónov

Na začiatku mája nevylúčil francúzsky prezident Emmanuel Macron vyslanie vojakov na Ukrajinu.

„Nič nevylučujem, pretože čelíme niekomu, kto nič nevylučuje,“ odpovedal na otázku týždenníka The Economist, či stojí za svojimi vyhláseniami, že by sa nemalo vylúčiť vyslanie západných vojsk na Ukrajinu.

Premiér Fico to zneužil počas hodiny otázok v parlamente: „Ja si vážim pána francúzskeho prezidenta, ale chcem povedať veľmi jasne pred Národnou radou Slovenskej republiky. Toto môže byť len bilaterálna záležitosť. Chápem, že francúzsky prezident zdôraznil aj potrebu žiadosti zo strany Ukrajiny, ale nech by nám došlo tisíc žiadostí, Ukrajina nie je členský štát NATO. Po druhé chcem povedať, že Slovensko s vojnou na Ukrajine nemá nič spoločné a veľmi jasne odkazujem celému Slovensku, že nech nás žiada ktokoľvek o čokoľvek, noha slovenského vojaka neprekročí slovensko-ukrajinskú hranicu. Opakujem ešte raz, neprekročí.“

V rokovacej sále zaznel súhlasný potlesk koaličných poslancov.

„My nebudeme prispievať k tomuto vojnovému šialenstvu, pretože dobre vieme, aká je momentálne situácia na Ukrajine, a suverénne vyhlásenia suverénnych politikov, určite pán Macron je suverénny politik, sú čisto záležitosťou Francúzska, ale nie Slovenska, ale považujem tieto vyhlásenia za vyhlásenia, ktoré sú možno tak akurát krokom k tretej svetovej vojne. Nechápem, prečo stále nechcú akceptovať fakt, že konflikt na Ukrajine nemá vojenské riešenie. Jednoducho nemá. A môžeme tam poslať všetky zbrane sveta, môžeme urobiť čokoľvek, nikdy sa nedosiahne taký vojnový výsledok, ako možno očakávajú niektorí predstavitelia západnej Európy a západného sveta,“ dodal Fico.

Cynicky sa zachoval, aj keď sa našu vládu, ktorá odmietala vojensky podporovať Ukrajinu, rozhodli nahradiť občania prostredníctvom zbierky Munícia pre Ukrajinu, ktorá bola iniciatívou českej vlády. Vyzbieralo sa v nej vyše päť miliónov eur, čím sa stala najúspešnejšou v histórii. Fico o zbierke hovoril ako o „prde do Stromovky“, ktorý nič nezmení.

Jednou z hlavných tvárí zbierky bol v tom čase 99-ročný účastník Slovenského národného povstania Otto Šimko. Slovensko sa vďaka zbierke zaradilo medzi štáty odhodlané pomáhať obrancom Ukrajiny. Dostali sme sa späť na mapu, z ktorej nás vďaka krokom vlády vymazali.

Príležitosť zaútočiť na spojencov využil Robert Fico aj v deň výročia konca druhej svetovej vojny.

Pri pamätníku na bratislavskom Slavíne povedal: „Som veľmi sklamaný z Európskej únie. Európska únia vznikla ako mierový projekt. Som sklamaný, že nie je schopná ponúknuť zmysluplný mierový plán pre tento konflikt, ktorý momentálne na Ukrajine prebieha. Je to veľký prejav slabosti Európskej únie.“

Pri viacerých jeho predchádzajúcich vyjadreniach sa ma zahraničné médiá pýtali, ako to majú vnímať. Tentoraz sa mi ozvali dvaja novinári. Nič sa nepýtali. Nezávisle od seba len uznali, že keď píšeme o nebezpečnom odchýlení slovenskej zahraničnej politiky, že to opisuje realitu Slovenska. Dodali, že je to škoda. A že nás jedného dňa opäť raz privítajú medzi krajinami, ktoré bránia právo, demokraciu a slobodu.

Agresívna rétorika premiéra a členov vlády vytvárala medzinárodný obraz Slovenska, ktoré odmieta pomáhať obeti konfliktu. Vyčleňovalo nás to mimo demokratických krajín, ktoré sa, naopak, hrdo hlásili k záväzku pomáhať.

Už po prvých výrokoch Fica smerom k európskym a transatlantickým partnerom a Ukrajine sa Peter Bátor, vtedajší veľvyslanec Slovenskej republiky pri NATO, začal zamýšľať, či nebude lepšie v tejto funkcii skončiť.

„Ficova nástupná návšteva v NATO bola len potvrdením toho, čo mohli občania počuť z jeho verejných vyjadrení. Na rokovaní ukázal, že je profesionál, po zbežnom prečítaní podkladov vedel ísť veľmi jasne z hlavy. Problémom bol obsah. Najmä ak sa začali rozoberať témy okolo vojny na Ukrajine,“ spomína Bátor.

„Tam sa ukázalo, že to okrem základných populistických tvrdení nemá vôbec premyslené. A čo mu doma v pohode prejde, v NATO, samozrejme, nestačilo. Osobitne nie na debatu s vtedajším generálnym tajomníkom NATO. Po kauze, že NATO ide zasiahnuť do volieb na Slovensku cez jednu malú kampaň verejnej diplomacie, ktorú následne v pohode povolil a ešte nad ňou mávol rukou, po jeho verejných vystúpeniach a po tom, čo narozprával na rokovaní v NATO, mi bolo jasné, že pre takúto vládu ja nechcem robiť.“

Do nástupu štvrtej Ficovej vlády zohrávalo Slovensko v NATO podľa Bátora veľmi aktívnu úlohu. Či už to bola pomoc Ukrajine, navrhovanie znenia dokumentov NATO, historicky prvá a doteraz jediná cesta veľvyslancov NATO na Ukrajinu, ktorú iniciovalo Slovensko, a ďalšie.

„Po nástupe Fica sme mali niektoré veci alebo zakázané, alebo sme jednoducho nedostávali žiadne inštrukcie. Vrcholom bolo, keď mi na písomnú žiadosť, ako to vyzerá s peniazmi na kampaň o NATO, ministerstvo telefonicky oznámilo, že mi žiadnu inštrukciu nepošle. Po naliehaní prišla správa, že ministerstvo zahraničných vecí s NATO nič nemá a že si to má riešiť ministerstvo obrany,“ spomína Bátor.

Tu sa, naopak, podľa Bátora zachoval racionálne a konštruktívne minister obrany Kaliňák: „Namiesto prepadnutia peňazí povedal, že si to zoberie na zodpovednosť on a bude si len strážiť, aby obsah nebol vyslovene politický a proti súčasnej vláde. K stanovisku ministra Blanára som si otázku, prečo potom jeden zo základných a zásadných formátov rokovaní je práve formát ministrov zahraničných vecí a prečo potom na čele celého zastúpenia Slovenska pri NATO stojí pracovník ministerstva zahraničných vecí, už nechal radšej pre seba.“

Ministerstvo zahraničných vecí pod vedením ministra Blanára sa podľa Bátora od začiatku tvárilo, že NATO neexistuje: „Napríklad prvá inštrukcia k super citlivej debate o budúcnosti vzťahov NATO s Ruskom, ktorá sa začala vo februári 2024, prišla – napriek nespočetným žiadostiam o inštrukciu – až po Veľkej noci, v ráno, keď sa už malo o danej veci rozhodnúť. Takýchto situácií bolo viacero.“

Ficova politika, ktorú nekriticky šírilo ministerstvo zahraničných vecí, zaradila vládu do Putinovej piatej kolóny. Fico sa k tomu vlastne hlásil, aj keď dookola opakoval, že náš životný priestor je v EÚ a NATO. V komunikácii s voličmi však staval na vzťah s Ruskom.

Keď sa však prihlásite k spolupráci s vojnovými zločincami, je jasné, že druhá strana s vami nebude chcieť spolupracovať. Fico sa obracal partnerom chrbtom a štylizoval sa do pozície spojenca Kremľa.

„Zahraničná politika Fica nie je suverénna politika. Je to politika izolácie, trucu a nezmyselného vyčleňovania sa z demokratického sveta, kam sa celá minimálne jedna generácia našich najlepších odborníkov a politikov snažila Slovensko dostať,“ dodáva Bátor.

„Fico chce robiť politiku ako Orbán, presadzovať si svoje, niekde zatrucovať, niekde zablokovať, niekde len vytŕčať, aby bol iný. Rozdiel však je, že Orbán presne vie, kedy si čo môže dovoliť a robí to celé roky. Okrem toho má pre svoje ciele veľmi šikovného ministra zahraničných vecí. Fico ani jedno z tohto nemá. Za celé tie mesiace nedosiahol vôbec nič, nikoho k ničomu neprinútil, neprehovoril, nič nezablokoval, nič občanom Slovenska nedoniesol. Slovensko je v pozícii, že nemá na medzinárodnej scéne žiadnu kredibilitu. V očiach spojencov sme nedôveryhodný partner, na ktorého sa nedá spoľahnúť. Sami sebe strieľame do nohy, keď odhaľujeme, že sme viac pozadu, ako si Západ myslel. A pritom len pred niekoľkými mesiacmi sme boli štát, ktorý bol oceňovaný za náhle principiálne postoje, keď americkí, britskí či nemeckí ministri navštevovali alebo telefonovali priamo, a na ktorého slove záležalo. Ficova vláda toto dokázala za niekoľko mesiacov celé zničiť a ďalšími krokmi len ruinuje to, čo sme sa celé desaťročia snažili (nielen) v zahraničnej službe budovať. Tento proces nie je nezvratný, ale bude trvať dlho, dokiaľ sa dôvera v nás obnoví. A je na sto percent jasné, že táto vláda to nielenže nedokáže, ale to ani nemá za cieľ. Fico sa rozhodol urobiť z nás východnú guberniu tak, ako by sa to páčilo tým, ktorých on najviac obdivuje – pánom v Kremli.“

Premiér Robert Fico pri hrobe Gustáva Husáka.
Zdroj: FB/Robert Fico

Cesta do nehybnosti

Desiateho januára 2024 sa Fico, Danko a Blaha poklonili pri hrobe Gustáva Husáka. Najvýznamnejšieho predstaviteľa normalizácie v socialistickom Československu, ktorý definitívne stopol reformné hnutie v komunistickej strane z jari 1968, ukončené augustovou inváziou vojsk Varšavskej zmluvy.

Podľa Borisa Zalu to bol premyslený krok. Fico totiž dobre vie, že symbolické gesto je oveľa podstatnejšie ako následné argumenty.

„Husákova nenávisť k reformátorom 1968 a osobitne k Dubčekovi bola taká veľká, že sa v decembri 1989 postaral, aby sa Dubček nestal prezidentom: menovaním svojho pucfl eka Mariána Čalfu za predsedu vlády predurčil, že prezidentom bude Čech. Pravda, Robertovi Ficovi o žiadne historické pravdy ani interpretácie nejde. Ani o Husáka. Prosto zistil, že najlepším spôsobom mobilizácie voličstva, medzi ktorým môže mať ešte dôveryhodnosť, je kombinácia neoľudáckej politiky s normalizačnou nostalgiou.“

Demokratickí politici zvyknú veľmi kriticky pristupovať k symbolom a osobnostiam normalizácie. Pre troch spomínaných pánov nebol problém vzdať hold 111. narodeninám Husáka.

Fico sa o Husákovi už v minulosti vyjadril, že bol „špičkovým vodcom Povstania“. Ale to je len časť príbehu komunistického pohlavára, ktorá ho navyše idealizuje. Robí z neho romantického hrdinu.

„Pri prezidentovi Gustávovi Husákovi si musíme uvedomiť, že nesie najväčšiu zodpovednosť za marazmus normalizácie – prenasledovanie bežných občanov za ich názory a postoje v roku 1968. Ďalej za prenasledovanie a väznenie politických oponentov, ale aj za smrť viacerých ľudí v súvislosti so šikanou ŠtB. Napríklad Přemysla Coufala, Milana Gona, Štefana Poláka a ďalších. Komunistický režim prenasledoval všetkých svojich odporcov aj z radov bývalých komunistov až do novembra 1989,“ reagoval na Ficov, Dankov a Blahov akt Ľubomír Morbacher, historik Ústavu pamäti národa.

„Gustáv Husák bol najdôležitejším aktérom a symbolom normalizácie. O všetkých represiách vedel, schvaľoval ich, umožňoval ich a neurobil proti tomu nič. Ľudia, ktorí hovoria, že by sa mu mala prejavovať úcta a rešpekt, skôr obdivujú jeho beztrestnosť, ktorá mu bola dopriata po jeho politickej kariére. Obzvlášť úsmevné je, keď mu kladie na hrob kvety predstaviteľ národných síl (Andrej Danko, pozn. autora), ktorý si možno neuvedomuje, že Husák v roku 1944 odporúčal, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu.“

Pri veľkej dávke zlomyseľnosti je dobré, že sa dnes nikto nepýta Danka, či by si neosvojil Husákov plán. Mohlo by to dopadnúť kadejako.

Robert Fico používa historizmy, čo je vlastne vysvetľovanie javov, udalostí, myšlienok cez kontexty a naratívy z minulosti. A podľa toho si vyberá aj historické postavy. Len tie, ktoré sa mu hodia, a len to z ich životov, čo potrebuje pre svoj kontext, pre to, čo chce odkázať svojmu publiku, potenciálnym voličom. V zásade nie je podstatné, aký ten človek, na ktorého sa Fico odvoláva, bol, ale či je spájaný s pozitívnou emóciou, ktorú Fico využíva vo svoj prospech.

Keď RTVS vyhlásila v roku 2018 anketu Najväčší Slovák, Husák skončil na siedmom mieste, hneď za Dubčekom a pred Jozef Gabčíkom, hrdinom druhej svetovej vojny, ktorý spoločne s Janom Kubišom uskutočnil úspešný atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.

V novembri roku 2022 si dala urobiť televízia Joj pre reláciu Analýzy Na hrane prieskum, z ktorého vyplynulo, že takmer 29 percent opýtaných by chcelo žiť v režime, ktorý sme tu mali do novembra 1989. Nechcelo by v ňom žiť viac ako 56 percent respondentov a asi 13 percent nevedelo odpovedať na otázku. V socializme by chceli žiť skôr ženy a ľudia nad 50 rokov s nižším vzdelaním a výrazne nadpriemerný podiel bol u voličov Smeru, SNS, Hlasu a Republiky.

Nostalgia za bývalým režimom bola v časti spoločnosti stále veľmi silná a Fico ako bývalý komunista s tým vždy pracoval. Tak ako keď 1. mája 2024 skončil svoju „nočnú zmenu“ pri páse v závode ZKW pri Topoľčanoch a na tlačovom brífingu nonšalantne spomenul, že „ľudia vytvárali hodnoty najmä do roku 1989, keď boli vytvorené strategické perly nášho hospodárstva, ktoré boli potom hnusne sprivatizované a zneužité“.

Komplikovaná súčasnosť, mnohé krízy, vojny, neistota, to všetko ovplyvňuje náladu ľudí. Nielen u nás. Prakticky na celom svete. A to je živná pôda pre populistov, ktorí sľubujú rýchle riešenia. Keď ich nenachádzajú v súčasnosti a budúcnosti, obracajú sa späť k minulosti.

Však tú si predsa všetci pamätajú, najmä to pozitívne. Niečo v zmysle, že vtedy bolo lepšie, boli zlaté časy. Všetko fungovalo, a keď nefungovalo, tak sme vedeli, prečo to nefunguje, a vedeli sme to opraviť. A keď to sme to nevedeli opraviť, tak sa aj tak žilo ľahšie ako dnes. Že boli rady pred obchodmi? No a? Dnes aj tak nemáme za čo nakupovať. Že na vycestovanie z Československa ste potrebovali povolenie a že o mori sa väčšine ľudí len snívalo? Dnes aj tak nemáme peniaze na cestovanie.

A že bolo Československo oplotené ostnatým drôtom a pohraničná stráž zabíjala ľudí, ktorí chceli žiť v inom systéme? Alebo že sa tajná služba vŕtala v životoch bežných ľudí a šikanovala tých, ktorí mali iný názor na fungovanie štátu? Aspoň bol poriadok! Všetci mali prácu!

Hoci pri dlhšom zamyslení by zrejme mnohým zástancom týchto názorov došlo, že to nedáva úplne zmysel, nie všetci by to priznali.

Tí istí ľudia, ktorí sa hlásia k socialistickému režimu, len veľmi ťažko uznajú, že v porovnaní s dneškom boli chudobní ako kostolné myši, že v obchodoch boli základné potraviny a tovary, aj to nie vždy všetky, že nefungovali služby. Hlavne ak sú to dnes starí rodičia, ktorých spomienkový optimizmus vymazal to zlé. A ostali len krásne spomienky na mladosť, dobré zdravie, užívanie si života.

Ficovo klaňanie sa nad hrobom Husáka pobúrilo Jana Dobrovského, predsedu českého Kolégia Paměti národa71, bývalého disidenta, ktorého otec bol okrem iného jedným z redaktorov Československého rozhlasu, ktorí počas pražskej jari v roku 1968 bránili slobodu slova a bojovali proti cenzúre.

„Ak si niekto myslel, že sa tí politickí gangstri len tak hrajú na drsniakov, aby na svoju stranu prilákali odporcov progresivistického liberalizmu, amerikanizmu a národovcov naštvaných na pre nich nepochopiteľnú EÚ, potom sa po klaňaní pri hrobe Gustáva Husáka mali prebudiť. To bola predsa už sakra iná káva. Z osobných útokov na oponentov sa prihlásili k predstave o Slovensku, ktorá zďaleka nebola založená len na epizóde Slovenského národného povstania, ale hlavne na zrade, kolaborácii a vazalstve. Viem, že pohľad český je trochu iný než ten slovenský. Že Husák ,zariadil federáciu‘ a ,ukázal Čechom‘, že Slováci im vedia vládnuť. Aj s týmto, samozrejme, zjednodušujúcim mojím pohľadom zvonku bola tá poklona Husákovi nielen demonštráciou slovenského národovectva, ale priamo pľuvancom do tváre Čechov i ostatných Európanov, ktorí o histórii nášho spoločného štátu čosi tušia. Zapadalo to jednak do celej tej proruskej rétoriky ich kampane a jednak sa tým vlastne prihlásili ku všetkému hnusu, ktorým bol strednej Európe vnútený sovietsky socializmus,“ povedal Dobrovský.

Disident Milan Šimečka, ktorého komunistický režim prenasledoval aj väznil, v knihe esejí Koniec nehybnosti na sklonku Husákovej éry napísal: „Počas dvoch dekád normalizácie som bol taký ubitý zlými skúsenosťami, že som svojich spoluobčanov žijúcich normálnym životom v takzvaných štruktúrach takmer prestal vnímať ako relevantný prvok v osudoch nášho národa. Nebolo to pre roztrpčenosť alebo moju prezieravosť. Tento postoj sa vytvoril nevdojak, poznal som naspamäť všetky reakcie ľudí zo štruktúr, chápal som ich, nijako som ich neodsudzoval. Skutočným životom však v mojom podvedomí žilo len obyvateľstvo ostrova nezávislosti, tam som bol doma, tam som všetkému rozumel, skoro všetkých som poznal. Veď po celé tie roky išlo vlastne len o niekoľko stoviek ľudí. Bol to ostrov citového bezpečia, ostrov vzťahov a priateľstiev, ktoré som predtým nepoznal. Tu bola pravá skutočnosť, tam vonku nepravá.“

Fico videl, že je tu stále veľká spoločenská objednávka po politikoch, ktorí krajinu prevedú z éry zmien do éry nehybnosti. Nehybnosť je vlastne skutočným významom slova stabilita, ktorú Fico a Smer roky používajú v kampaniach.

Demonštranti v Prahe pred príchodom premiéra Roberta Fica na samit V4.
Zdroj: reuters

Vypískaný v Prahe

„SMER – SSD vníma rozdielne pohľady účastníkov vyšehradského formátu na aktuálne zahraničné udalosti, predovšetkým na vojnový konflikt na Ukrajine. Tie ale nemôžu ohrozovať historicky vynikajúce priateľské vzťahy medzi SR, ČR, Poľskom a Maďarskom. SMER – SSD v prípade účasti vo vláde musí venovať osobitnú pozornosť vzácnej blízkosti SR a ČR a nedovoliť vystavenie tohto unikátneho vzťahu akémukoľvek nebezpečenstvu.“

Toto sme si mohli prečítať vo volebnom programe Smeru pred predčasnými voľbami 2023.

Lenže realita pomerne krátkeho času po prevzatí moci a vytváraní kamarátšaftov s Orbánom a poklonkovaní Putinovi ukazovala, že to bolo vlastne len mlátenie prázdnej slamy.

Dvadsiateho siedmeho februára 2024 sme mali v pražskom klube Rock Café prezentáciu knihy našej kolegyne Laury Kellö Kalinskej o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Mal som zhodou okolností dohodnuté nejaké rozhovory s českými kolegami. Keď som prichádzal do redakcie spravodajského webu Aktuálně.cz, zazvonil mi telefón, volal kolega z práce.

„Videl si to?“

„Čo som mal vidieť?“

„Fica v Prahe!“

„Počkaj, musím končiť,“ položil som telefón.

Zvítal som sa s produkčnou v Aktuálně.cz a cestou po chodbe som sa jej spýtal, či nevie, čo bolo s Ficom v Prahe. Vedel som, že prišiel na stretnutie premiérov Vyšehradskej štvorky, a čakal som, že z lojálnosti voči Orbánovi môže urobiť nejakú pózu.

Pustila mi video, na ktorom som videl, že Fica s Orbánom vítali pred Lichtenštajnským palácom demonštranti s českými aj ukrajinskými vlajkami, symbolmi NATO a EÚ a s rôznymi transparentmi: „Fico + Orbán, zbabelé putinovské podržtašky“, „Fico, choď domov, do Ruska“ alebo „Fico, čo robíte tam v tej Putinovej riti?“. Keď prišla kolóna s naším premiérom, začali pískať a kričať „Fuj!“ a „Hanba!“.