Politické trafiky a únik mozgov: Zaplavila nás pandémia neodbornosti, tvrdí politológ Štefančík (videopodcast)

Je to tak, keď rozhodujú kritéria ako “povolanie syn”. Slovensko mu pripomína klanový systém na Sicílii, dodáva politológ.  

Keď sa z obyčajných promócií stane udalosť. Zažila ju Ekonomická univerzita. Prejavom jedného zo svojich dekanov.

„Považujem za dôležité, aby akademici nemlčali“.

„Aby hovorili o tom, čo sa okolo nás deje, pretože udalosti a rozhodnutia našich verejných reprezentantov ovplyvňujú aj to, ako sa bude vyvíjať život každého z nás“.

„Či o kariérnom postupe budú rozhodovať schopnosti, znalosti, kompetencie, alebo rodinné väzby či stranícka príslušnosť“.

A ak v minulosti hovoril o korupcii, chaotickom pandemickom manažmente či o vojnových zločinoch, teraz identifikoval „vážny aktuálny problém“ v „pandémii neodbornosti“.

Jej prejavom sú podľa neho „rôzni šarlatáni, pytliaci, plochozemci či okresní funkcionári vo verejných funkciách“. Povolanie syn, či dcéra podľa neho kvári túto krajinu. A následkom je exodus mladých. „Lebo vo svojej vlasti nevidia žiadnu perspektívu pre vlastný profesionálny či osobný rozvoj“.

Autorom tejto diagnózy krajiny je dekan a politológ v jednej osobe Radoslav Stefančík, s ktorým sa na ňu pozrieme.

Prečo ste tému “pandémie neodbornosti” povýšili na ústredný motív príhovoru k mladým ľuďom, ktorí promovali?

Považujem za dôležité, aby sa akademici pravidelne vyjadrovali k tomu, čo sa okolo nás deje. Mám vo zvyku počas promočného príhovoru poukázať na nejaký aktuálny problém. V minulosti to bola korupcia, manažment pandémie, pravicový extrémizmus či vulgárnosť a nenávisť v spoločnosti. Dnes je to práve pandémia neodbornosti.

Čo vás viedlo k tomu, že ste to takto ostro sformulovali?

Dlhodobo pozorujem situáciu na Slovensku a porovnávam ju s vyspelejšími demokraciami. Kým napríklad v Nemecku sa po voľbách menia ministri a štátni tajomníci, zvyšok aparátu sa necháva na odborníkov – ľudí s kvalitným vzdelaním, ktorí prešli výberovými konaniami. U nás sa do verejných funkcií dostávajú ľudia nie na základe schopností či manažérskych skúseností, ale preto, že sú niečí synovia či dcéry. Hovorí sa napríklad o šéfovi SIS, synovi poslanca Richtera či o rôznych straníckych funkcionároch. Známy pytliak bol vymenovaný za šéfa národného parku. To je jeden z vážnych nedostatkov tejto krajiny – namiesto odborníkov sa do funkcií dosadzujú naši ľudia.

Politické trafiky a útek mozgov

Krátko pred naším stretnutím som zachytil, že pre politické nominácie končí už aj dlhoročný chatár na Chate M. R. Štefánika. Rovnako sa hovorí o zmenách vo vedení zoologických záhrad. Kam to až siaha?

Ak je táto krajina v negatívnych štatistických rebríčkoch, je to práve preto, že veci verejné spravujú neodborníci. Spomínal som šarlatánov a plochozemcov. Ak má vyšetrenie protipandemických opatrení na starosti človek, ktorý sa domnieva, že po zaočkovaní sa naša DNA zmení na kukuricu, je to v dobre spravovanej spoločnosti nemysliteľné. Sú to politické trafiky, nepotizmus a rodinkárstvo, ktoré majú na štát devastačné dôsledky. Vôbec sa nečudujem, že mladí ľudia húfne odchádzajú študovať a žiť do zahraničia. Odchádzajú preto, lebo vo svojej vlasti nevidia perspektívu na vlastný kariérny rozvoj. Vedia, že aj keby išli na výberový pohovor, kvalifikovanú pozíciu nezískajú, lebo sa tam objaví zvláštny človek, ktorý sa s komisiou pozná dopredu a všetko je už vopred rozhodnuté.

Vy aj ja máme skúsenosť so štúdiom v zahraničí. Človeku to doslova otvorí oči.

Presne tak, otvorí vám to oči a začnete inak uvažovať. Porovnávate a pýtate sa: prečo u nás kolabujú vlaky a ľudia v nich odpadávajú, lebo v celej súprave sú klimatizované len dva vagóny? Sme v Európskej únii 22 rokov, prišli sem miliardy eur z eurofondov a milióny z plánu obnovy. My však stále riešime len to, že peniaze končia v predražených projektoch a u spriaznených osôb. Stráca sa tým dôvera v inštitúcie. Mám dojem, že táto vláda ani nechce, aby bolo Slovensko úspešným príbehom.

Bolo obdobie, kedy sme boli ekonomickým tigrom regiónu, no to si dnešní prvovoliči už nepamätajú. Dnes sa premiér Fico pri obhajobe nominácií odvoláva na argument: „Lebo im dôverujeme.“ Ako to čítať?

Je to prístup ako kdesi na Sicílii, kde fungujú organizácie založené na rodinných väzbách. Giuseppe je náš, tak ho vymenujeme za starostu, respektíve dosadíme do verejnej funkcie. Pripomína to klanový či kastový systém. Takto však moderný štát v Európskej únii fungovať nemôže. Vláda nemá žiadnu víziu, kam by malo Slovensko smerovať o dvadsať rokov, sústredí sa len na to, ako vytunelovať peniaze pre svojich ľudí.

Sociálne siete a absencia kritického myslenia

K moci sa však títo politici dostali v demokratických voľbách, moc pochádza od ľudí. Zlyháva u nás demokracia, keď je výsledkom pandémia neodbornosti?

Demokracia môže fungovať, otázne však je, aké vysoké kritériá si ľudia pri výbere stanovia. Poslal by som polovicu Slovenska do zahraničia, aby videli, ako fungujú inštitúcie, na ktoré sa dá spoľahnúť, napríklad v spomínanom Nemecku. Základom je vážiť si vzdelanie, kritické myslenie a nedosadzovať do dôležitých funkcií trafikantov len preto, aby nás podržali v parlamente pri hlasovaní o novele Trestného zákona. Prešľapujeme na mieste, riešime malicherné a osobné záležitosti a vôbec nereagujeme na globálne výzvy, akými je napríklad zmena klímy.

Slovensko má čoraz viac vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Napriek tomu vidíme volebné výsledky, aké vidíme. Nezlyhávajú tu samotné vysoké školy ako miesta, kde by sa malo učiť kritickému mysleniu?

Beriem to ako kritiku do vlastných radov. Robíme, čo sa dá v rámci našich možností, no na pleciach máme obrovskú byrokraciu a finančné ohodnotenie je mizerné. Mnohí kolegovia učenie berú skôr ako poslanie. Mení sa aj mladá generácia – chcú všetko rýchlo a mnohí popri škole pracujú. Študenti k nám často prichádzajú zo stredných škôl, kde sa učí veľmi schematicky a kladie sa dôraz na pamäťovanie namiesto premýšľania. Naučiť ich v prvom ročníku povedať vlastný názor ide niekedy veľmi ťažko. Väčšina z nás sa snaží, no nájdu sa aj pedagógovia, ktorí kritické myslenie nepovažujú za prioritu.

Ďalšou vizitkou krajiny je, že veľká časť obyvateľstva verí viac influencerom ako vedcom.

Dnešná generácia vyrastá na sociálnych sieťach. Prekvapuje ma, že ľudia, o ktorých som v živote nepočul, majú státisíce sledovateľov a stávajú sa názorovými lídrami, hoci na to vôbec nie sú mravne ani odborne spôsobilí. Súčasná politika je takisto viac o emóciách ako o ráciu. Hľadá sa forma, nie obsah, čo je výsledkom marketingu a algoritmov.

Úloha akademikov a pandémia hrubosti

V príhovore ste povedali, že akademici by nemali mlčať. Kde je hranica medzi akademickou slobodou a politickým ovplyvňovaním študentov?

Na akademickej pôde by sa nemala robiť žiadna stranícka agitácia a propagácia konkrétnej politickej strany. Politika však na univerzity patrí formou diskusie. Sám vyzývam študentov, aby hovorili o tom, čo ich trápi. Myslím si, že akademici by sa mali k dianiu v krajine ozývať oveľa viac a nebáť sa jasne vyjadriť svoje hodnotové nastavenie. Mnohí sú opatrní pre obavy o financovanie univerzít, hoci by ich mala chrániť metodika. Je to na škodu veci, pretože kto iný, ak nie slušní a vzdelaní akademici, by mal formovať spoločnosť a byť súčasťou politiky?

Keby ste mali študentom jednou vetou povedať, prečo majú zostať na Slovensku, našli by ste ju?

Ja im hovorím: choďte do sveta, spoznajte iné kultúry, naučte sa jazyky a zistite, ako fungujú moderné inštitúcie, kde vybavíte všetko elektronicky a rýchlo. Ale potom sa vráťte naspäť! Lebo ak sa nevrátite, budú nám tu vládnuť menej vzdelaní a menej šikovní ľudia, ktorým na tejto krajine vôbec nezáleží.

Nečelíme popri pandémii neodbornosti aj pandémii hrubosti a neľudskosti? Premiér nedávno hrubo zaútočil na novinárku, šéfka Úradu na ochranu oznamovateľov si našla uvoľnené skrutky na kolesách auta, Demokrati hovoria o útokoch zo strany štátnych orgánov. Nevraciame sa späť?

Tie povolené skrutky, to už nie je len hrubosť, to pripomína mafiánske maniere z deväťdesiatych rokov. Pre dnešných prvovoličov je to história, preto si treba neustále pripomínať, že Slovensko vtedy bolo čiernou dierou na mape Európy. Dnes sa do tohto obdobia opäť vraciame. Keď vidíme, že na čele tajnej služby je človek s atribútmi „povolaním syn“, je to pre kvalitu demokracie mimoriadne nebezpečné. Politici by mali ísť vzorom. Je neprípustné, aby predseda vlády používal vulgárne slová na adresu novinárky len preto, že mu položila legitímnu otázku o budúcnosti V4 a Benešových dekrétoch. Novinári nie sú nepriatelia, pýtajú sa v mene zvedavých občanov.

Hrádzou voči takýmto pandémiám je teda kriticky myslieť a nebyť ticho?

Presne tak. Tomáš Garrigue Masaryk hovoril, že demokracia je diskusia. Je úplne prirodzené, že máme na veci rôzne názory. Nechceme sa predsa vrátiť pred rok 1989, aby nám všetci hovorili, že máme myslieť rovnako a poslušne tlieskať vodcovi ako v Severnej Kórei. Máme právo inak uvažovať, predkladať politické alternatívy a nemusíme sa pre to navzájom urážať.

Na záver sa opýtam na referendum, ktoré iniciovala strana Demokrati. Táto téma mediálne vôbec nežije. Je to ich neúspech?

Demokrati ťahajú za kratší koniec, keďže ide o mimoparlamentnú stranu s obmedzenými finančnými zdrojmi a menším mediálnym priestorom. O téme sa nehovorí aj preto, že hlavná otázka referenda o skrátení volebného obdobia vypadla, keďže ju prezident nevypísal. Mnohí ľudia tak považujú toto referendum za zbytočné. V našich dejinách sme mali len jedno úspešné referendum – o vstupe do EÚ. Bolo úspešné práve preto, lebo ho vtedy jednoznačne podporili všetci kľúčoví politickí lídri od Dzurindu po Mečiara. Dnes na úspešné referendum nie sú vytvorené absolútne žiadne podmienky.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.