Posledný ročník školy strávia vo vojenskom tábore, potom im štát určí ich budúcnosť. Príbeh jednej z najuzavretejších krajín sveta

V starom kine v eritrejskej metropole Asmara sedia v radoch tínedžeri, ktorých čaká posledný rok strednej školy. Na plátne pred nimi sa striedajú fotografie ich budúcnosti: mladí ľudia v maskáčoch, pochodujúce jednotky a školské lavice.
Prezentáciu vedie 24-ročná Luna Ermiasová. Pred siedmimi rokmi sedela na ich mieste aj ona.  

Tínedžeri totiž neodchádzajú na obyčajnú strednú školu. Posledný ročník musia absolvovať v Sawe, odľahlom vojenskom tábore v púšti neďaleko hraníc so Sudánom, kde sa štúdium spája s vojenským výcvikom.

A tým sa rozhodovanie štátu o ich budúcnosti iba začína. Po skončení školy nastupujú do povinnej národnej služby. Môže ísť o armádu, ale aj o civilné povolanie – napríklad učiteľa či policajta. Služba pritom môže trvať neurčito a jej účastníci majú len obmedzenú možnosť rozhodnúť o tom, kde a čo budú robiť.

Agentúra Reuters dostala vzácnu príležitosť vstúpiť do Eritrey a hovoriť s jej predstaviteľmi aj obyvateľmi. Výsledkom je pohľad do jednej z najuzavretejších spoločností sveta práve v okamihu, keď sa jej medzinárodné postavenie začína meniť. Dôvod leží stovky kilometrov od školákov v Asmare – na Červenom mori a vo vojne okolo Iránu.

V sedemnástich si vybral útek

Nie všetci mladí Eritrejčania hovoria o Sawe tak ako Luna. Reuters vypátral mladého muža, ktorého označuje menom Muse. Mal 17 rokov, keď sa rozhodol, že do tábora nenastúpi.

Bol presvedčený, že ak zostane v Eritrei, o svojom ďalšom živote už nebude rozhodovať on. Takmer nič si nezbalil. Pod rúškom tmy odišiel z domu a pokúsil sa prekročiť hranicu s Etiópiou.

Neuspel.

Podľa jeho rozprávania ho chytili a nasledujúcich šesť mesiacov strávil vo väzení. Keď ho prepustili, domov sa nevrátil. Namiesto toho ho poslali k armáde do Assabu, strategického prístavu pri Červenom mori.

Muse utiekol ešte raz. Tentoraz prešiel cez rozpálenú Danakilskú púšť do Etiópie a neskôr sa dostal do ďalšej africkej krajiny, kde s ním hovoril Reuters. Cesta ho stála tisíce dolárov zaplatených prevádzačom. Peniaze si požičal od príbuzných žijúcich v zahraničí.

Reuters preveril jeho azylové dokumenty a hovoril s tromi členmi rodiny, ktorí jeho príbeh potvrdili, hoci agentúra nemohla nezávisle overiť každý detail.

Eritrejská vláda sa ku konkrétnemu prípadu nevyjadrila. Tvrdí však, že žiadatelia o azyl často svoje príbehy prikrášľujú, aby zvýšili šancu na jeho získanie.

Chcel pracovať pre Mercedes. Štát mal iný plán

Museov príbeh ukazuje najtvrdšiu podobu systému. Reuters však v Asmare stretol aj človeka, ktorý sa mu pokúsil prispôsobiť.

Mladý Eritrejčan patril v Sawe medzi najlepších študentov. Vďaka dobrým výsledkom dostal možnosť pokračovať na univerzite a vyštudoval strojárstvo. Obdivoval nemecké stroje a sníval, že raz bude pracovať pre Mercedes-Benz.

Po škole mu však štát pridelil inú prácu. Stal sa automechanikom vo vládnej službe.

Reutersu povedal, že v Eritrei človek často neštuduje to, čo by chcel, a ani vysokoškolský diplom nezaručuje, že bude neskôr pracovať vo svojom odbore. Zarábal približne 2 300 nakfa, teda asi 153 dolárov mesačne, čo podľa neho sotva stačilo na základné potreby.

Aj odchod z krajiny je pre väčšinu obyvateľov v produktívnom veku výrazne obmedzený. Podľa údajov OSN dnes žije mimo Eritrey viac ako 679-tisíc Eritrejčanov vedených ako utečenci alebo žiadatelia o azyl. Na krajinu s menej než štyrmi miliónmi obyvateľov ide o mimoriadne veľkú časť populácie.

Eritrejská vláda tieto čísla spochybňuje. Tvrdí, že medzi ľuďmi evidovanými ako Eritrejčania sú aj občania susedných štátov, ktorí sa za nich vydávajú pre jednoduchší prístup k azylu. Odchody mladých podľa nej navyše nespôsobuje primárne národná služba, ale ekonomické možnosti, spájanie rodín a azylová politika západných štátov.

Mesto, v ktorom ľudia takmer nepozerajú do telefónov

Reuters opisuje Asmaru ako mesto, ktoré miestami pôsobí, akoby sa zastavilo v čase. Starší muži, medzi nimi veteráni na vozíkoch alebo s barlami, vysedávajú pri káve pod vyblednutými talianskymi nápismi pripomínajúcimi niekdajšiu koloniálnu vládu.

Internet je obmedzený a pomalý. Na uliciach je málo automobilov, okrem iného pre prísne prideľovanie paliva. Mladí ľudia pijú pivo zo štátneho pivovaru a rozhovory o politike sa podľa reportérov často končia pohľadom ponad plece a zníženým hlasom.

Eritrea od získania nezávislosti v roku 1993 neusporiadala celoštátne voľby. Nezávislé médiá vláda zrušila v roku 2001 a politický život zostáva prísne kontrolovaný. Napriek tomu teraz jej predstavitelia hovoria o otváraní krajiny.

Dieťa vojny sa stalo ministerkou školstva

Aj ministerka školstva Halima Mohammedová vyrastala v systéme, v ktorom sa škola a vojna prelínali. Keď mala šesť rokov, rodičia ju odviezli do takzvanej “revolučnej školy” uprostred púšte. Deti eritrejských partizánov tam žili počas vojny za nezávislosť, zatiaľ čo ich rodičia bojovali.

Zranení bojovníci učili deti gramatiku, keď práve nenosili zbraň. Rodičov Halima vídala iba zriedka. Eritrejský boj za odtrhnutie od Etiópie trval približne tri desaťročia.

Dnes má 56 rokov, štyri vlastné deti a riadi školský systém, v ktorom vojenská príprava zostáva povinnou súčasťou dospievania. Ministerka Reutersu priznala, že frustráciu mladých chápe.

Jej dlhodobou predstavou je nahradiť časť dnešného systému povinnej služby odbornými a technickými školami, kde by mladí ľudia získali väčší vplyv na svoju budúcnosť.

Jedna podmienka je však podľa nej nadradená všetkému ostatnému: bezpečnosť Eritrey. A práve bezpečnosť vysvetľuje, prečo sa krajina desiatky rokov udržiava v stave takmer permanentnej mobilizácie.

Potom prišla vojna s Iránom

Eritrea má menej ako štyri milióny obyvateľov. Má však niečo, čo sa počas súčasnej vojny stalo oveľa cennejším: približne tisíc kilometrov pobrežia Červeného mora.

Vojna okolo Iránu zásadne narušila plavbu cez Hormuzský prieliv, ktorý bol hlavnou cestou pre export energie z Perzského zálivu. Červené more tak získalo ešte väčší význam ako alternatívna trasa medzi Áziou, Blízkym východom, Suezským prieplavom a Európou.

Na opačnej strane mora však leží Jemen. Iránom podporovaní Húsíovia opakovane útočili na obchodné plavidlá a snažia sa posilniť kontrolu nad jemenským pobrežím pri prielive Báb al-Mandab, jednom z najdôležitejších námorných úzkych miest sveta. V najužšom bode má iba približne 29 kilometrov.

Eritrea sa tak ocitla na mimoriadne cennom mieste. Jej pobrežie môže byť súčasťou bezpečnejšieho koridoru pre lode, ktoré sa snažia vyhnúť najrizikovejším oblastiam.

„Eritrea leží na jednej z najhorúcejších geografických oblastí sveta,“ zhrnul pre Reuters Murithi Mutiga z International Crisis Group.

Krajinu, ktorú Západ izoloval, začínajú opäť vyhľadávať

Zmena už nie je iba teoretická. Spojené štáty v septembri zrušili sankcie voči Eritrei, ktoré zaviedli v súvislosti s úlohou jej armády vo vojne v etiópskom Tigraji v rokoch 2020 až 2022.

Americké ministerstvo zahraničných vecí rozhodnutie zdôvodnilo snahou podporiť americké regionálne záujmy.

Eritrejskí predstavitelia počas návštevy Reutersu vysielali podobný odkaz: krajina je pripravená viac obchodovať so svetom, prijímať investorov a otvoriť svoje zásoby zlata, medi či potaše (uhličitanu draselného – pozn. red.) zahraničnému kapitálu. Vojna s Iránom tak vytvorila paradox.

Režim, ktorého systém povinnej služby a politické represie desaťročia prispievali k jeho medzinárodnej izolácii, sa zrazu nachádza na pobreží trasy, ktorú veľmoci potrebujú viac než predtým.

A vedľa Eritrey rastie ďalšie napätie

Nový význam Eritrey však prichádza v čase, keď sa prudko zhoršujú jej vzťahy s oveľa väčšou Etiópiou. Krajina má približne 130 miliónov obyvateľov, ale nemá prístup k moru. Addis Abeba preto označuje získanie spoľahlivého prístupu k prístavu za hospodársku aj bezpečnostnú nevyhnutnosť.

Mimoriadne citlivým miestom je eritrejský prístav Assab – ten istý, kam bol podľa svojho rozprávania po prepustení z väzenia poslaný Muse.

Eritrea sa obáva, že by sa ho Etiópia mohla pokúsiť získať silou. Addis Abeba tvrdí, že nič také neplánuje a chce sa dohodnúť mierovou cestou, napríklad prostredníctvom dlhodobého prenájmu prístavu.

Vzťahy sa však už dostali do otvorenej diplomatickej krízy. Začiatkom októbra Etiópia zatvorila ambasádu v Asmare a vyhostila desať eritrejských diplomatov. Eritrea následne prerušila diplomatické vzťahy so svojím susedom.

Nové boje v etiópskom Tigraji zároveň vyvolávajú obavy, že by sa konflikt mohol rozšíriť aj na ďalšie štáty Afrického rohu. Eritrea sa tak nachádza medzi dvoma úplne odlišnými tlakmi.

Zvonka sa z nej stáva strategicky čoraz cennejšia krajina pri jednej z najdôležitejších námorných trás sveta. Doma však tínedžeri stále sedia pred obrazovkou a pozerajú na fotografie Sawy: miesta, kde sa posledný rok školy prelína s vojenským výcvikom a kde sa pre mnohých začína život, o ktorom už do veľkej miery rozhoduje štát.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Eritrea
izolácia
Červené more
Irán
konflikt
USA
Afrika

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.