Prezident, ktorý klamal. Aféra Kurta Waldheima ukázala, ako sa Rakúšania nedokázali vyrovnať s nacistickou minulosťou
obchodnyregister
2026.06.09.
Pred 40 rokmi si Rakúšania zvolili za prezidenta Kurta Waldheima, ktorý tajil svoju minulosť z druhej svetovej vojny. Ako to bolo, priblížil pre Pravdu rakúsky historik a publicista Georg Tidl.
V marci 1985 Rakúska ľudová strana (ÖVP) oznámila, že za kandidáta na spolkového prezidenta nominuje bývalého šéfa OSN Kurta Waldheima. Dva mesiace pred prvým kolom volieb, ktoré sa konalo v máji 1986, rakúsky časopis Profil, americký denník New York Times a Svetový židovský kongres informovali, že Waldheima v 30. rokoch evidovali ako člena nacistických oddielov SA a počas vojny pôsobil i pod velením generálov, ktorých jednotky sa dopustili vojnových zločinov. Po Waldheimovej minulosti ste pátrali aj vy. Ako ste sa k tomu dostali?
Rok pred voľbami sa v našej redakcii ORF rozhodlo, že pripravíme životopisy oboch kandidátov na prezidenta – jedného za ÖVP a druhého za SPÖ. Mojou úlohou bolo spracovať životopis Kurta Waldheima, čo som aj spravil. Keďže som vyštudoval históriu a venoval som sa i vojenským dejinám, nebolo pre mňa ťažké zrekonštruovať aspoň niektoré časti jeho pôsobenia počas druhej svetovej vojny.
Nikdy som netvrdil, že bol vojnovým zločincom. Dejiny druhej svetovej vojny a povojnového obdobia poznám veľmi dobre a viem, aké bolo vždy ťažké dokázať niekomu vojnové zločiny. Buď už uplynulo priveľa času, alebo si ľudia nedokázali presne spomenúť. Rakúska justícia v tejto oblasti navyše nebola veľmi aktívna, pretože mnohí sudcovia a súdni zamestnanci pôsobili vo funkciách už počas nacizmu.
Čítajte viac Zuroff: Rakúsko je rajom nacistických tyranov
Čo ste zistili o Waldheimovej minulosti?
Držal som sa výlučne faktov. Zistil som, že na východnom fronte pôsobil aj v pripjaťských močiaroch pod velením SS. Jednoznačne to vyplýva z dokumentov. A práve v deň, keď tam slúžil, došlo k masakru. Klamal teda, keď tvrdil, že o ničom nevedel a nič nevidel. V ten deň tam zabili 200 civilistov, ďalších 400 zajali.
Wehrmacht naproti tomu hlásil iba dvoch ľahko zranených. Nemožno teda hovoriť o boji, ak na jednej strane ležia stovky mŕtvych a na druhej sú len dvaja ľahko ranení. To som zdokumentoval už rok pred voľbami, ale v Rakúsku to nikoho nezaujímalo. Médiá o tom dodnes mlčia, lebo by bolo medzinárodnou hanbou priznať, že Waldheim o masakroch – alebo minimálne o jednom z nich – vedel a stál na strane páchateľov.
Foto: Profimedia, ČTK/AP
V čase najväčších deportácií Židov z gréckeho Solúna tam Waldheim pôsobil ako tlmočník. Po vojne vyhlasoval, že o tom nič netušil. Ťažko tomu veriť, keď takmer celý mesiac odchádzali denne vlaky s asi dvetisíc ľuďmi do vyhladzovacích táborov. Myslíte si, že Waldheim o transportoch vedel, ale popieral to?
Dokázať jednotlivcom, že sa podieľali na vojnových zločinoch, bolo vždy veľmi náročné. Ako chcete niekomu dokázať, že sa pozrel z okna? Alebo že cestou domov niečo videl? Faktom však je, že Waldheim patril medzi najlepšie informovaných spravodajských dôstojníkov wehrmachtu.
V nemeckej vojenskej rozviedke v Grécku zastával funkciu označovanú ako 1C. To znamená, že mal prístup k veľkému množstvu informácií. Je veľmi pravdepodobné, že dostával rôzne správy a hlásenia. Nedá sa však dokázať, že ich naozaj prijal alebo čítal.
Čítajte viac Rakúsko bolo prvé v pláne Hitlera
Keď oznámil kandidatúru, mal už za sebou úspešnú kariéru. Bol ministrom zahraničných vecí, veľvyslancom v Kanade a dve funkčné obdobia generálnym tajomníkom OSN (1972 – 1981). Ako je možné, že už predtým nikto dôkladne nepreskúmal jeho minulosť?
Ako som už povedal, počas vojny bol jedným z najlepšie informovaných spravodajských dôstojníkov na Balkáne. A, samozrejme, že aj po vojne disponoval množstvom cenných informácií. Napríklad Juhoslávia sa pod vedením Josipa Broza Tita nechcela zaradiť ani na Západ, ani k Sovietskemu zväzu. Neustále sa viedol politický zápas o jej smerovanie a všetky tajné služby zbierali informácie o Juhoslávii. A Waldheim bol výborným zdrojom.
Je celkom možné, že ho rôzne štáty a spravodajské služby považovali za veľmi užitočného. Ani Svetový židovský kongres vtedy ešte nemal k dispozícii všetky dokumenty, ktoré sa objavili neskôr. Vraví sa, že keď sa stal Waldheim prvý raz generálnym tajomníkom OSN, vznikol spor medzi Izraelom a Spojenými štátmi. Izraelčania vraj poznali jeho vojnovú minulosť, zatiaľ čo Američania sa o nej dozvedeli až neskôr. A údajne boli na Izrael nahnevaní, že ich na to neupozornil.
Foto: Profimedia/APA/M. Leckel
Waldheimovi teda v kariére pomohli jeho kontakty a informácie?
Netreba zabúdať, že americká spravodajská služba CIA bola po roku 1945 v Rakúsku veľmi aktívna. A mnohým ľuďom, ktorí pre ňu pracovali, bolo v podstate jedno, či niekto bol, alebo nebol bývalý nacista. V čase studenej vojny bola dôležitá otázka, ako môže byť užitočný v boji proti Sovietskemu zväzu. Waldheimovu aféru treba preto vnímať v širšom kontexte vývoja po roku 1945.
Napokon, aj rakúsky kancelár Bruno Kreisky spolupracoval s bývalým esesákom Friedrichom Petrom (vtedajší predseda FPÖ, pozn. red.), ktorý slúžil v oblasti, kde sa stali vojnové zločiny. Keď ho konfrontovali s obvineniami, povedal: „O tom nič neviem. Ja som bol v kuchyni a varil som knedle.“ Čo na to povedať?
Komisia historikov, ktorú rakúska vláda v roku 1987 poverila preskúmaním prípadu, dospela k záveru, že Waldheimovi nemožno preukázať účasť na vojnových zločinoch. Za jeho jedinú chybu označila, že klamal o svojej minulosti. Niektorí rakúski historici dnes dokonca tvrdia, že Waldheima démonizovali neprávom. Čo si o tom myslíte?
<Ak> V prvom rade treba povedať, že mňa do tej komisie nepozvali, hoci som mohol poskytnúť množstvo dôležitých informácií. Myslím, že to nebola náhoda. A či Waldheima zbytočne démonizovali, to je zložitá otázka. Pre mnohých Rakúšanov zostáva dodnes klamárom. A hanbia sa za to, že sa stal prezidentom. Na druhej strane súčasná mladá generácia – ľudia vo veku 30 či 35 rokov – už jeho meno často ani nepozná.
Čítajte viac Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku
Napriek všetkým obvineniam Waldheim vtedy z kampane neodstúpil a väčšina Rakúšanov ho ďalej podporovala. Prečo?
V rámci ÖVP existovala dohoda, že bude kandidovať za každú cenu. Vtedajší predseda strany Alois Mock sa totiž obával, že keby Waldheim nemohol kandidovať, musel by kandidovať on sám. A tým by si uzavrel cestu k funkcii spolkového kancelára. Situácii neprospelo ani angažovanie izraelských a amerických organizácií. Kritika a útoky prichádzali zvonka, čo bolo pre mnohých Rakúšanov neprijateľné.
A potom je tu ešte jedna vec. V Rakúsku vždy existoval určitý latentný antisemitizmus. Keď sa teda židovské organizácie ostro postavili proti rakúskemu prezidentskému kandidátovi, najmä vojnová generácia, ktorá vtedy ešte vo veľkom chodila voliť, reagovala spôsobom: „Nedáme si hovoriť do toho, kto má byť naším prezidentom. Zvolíme si ho sami.“
Foto: Votava/brandstaetter images/Profimedia
Sociálni demokrati (SPÖ) postavili proti Waldheimovi ministra zdravotníctva Kurta Steyrera, no prehral. Bol slabým kandidátom?
To si nemyslím. Treba si uvedomiť, že takmer všetky významné médiá sa v tom čase orientovali na občiansky, konzervatívny tábor voličov. Ak sa nemýlim, sociálni demokrati vtedy ani nemali vlastné dôležité noviny. V každom prípade bolo zhruba 90 percent médií na strane občianskeho tábora. A tie rozpútali doslova mediálne cunami. Proti takej sile by mal problém uspieť ktokoľvek.
Sociálni demokrati navyše urobili vážnu chybu. S antifašistickou témou vstúpili do volebnej kampane až vo chvíli, keď už bolo zrejmé, že Waldheim vyhrá. Jednoducho bolo príliš neskoro, no mali na to dôvody. Po roku 1945 totiž do SPÖ vstúpilo množstvo bývalých sympatizantov nacizmu, najmä v spolkových krajinách mimo Viedne. Strana mala tiež veľa voličov, ktorí boli kedysi nacistami alebo s nimi sympatizovali. A tí si neželali antifašistickú politiku.
Foto: Profimedia, ČTK/APA/Ulrich Schnarr
V júni 1986 Waldheima zvolili za hlavu štátu. Dôsledkom preňho bola takmer úplná medzinárodná izolácia. USA ho zaradili na zoznam nežiaducich osôb, čo mu znemožnilo cestovať do Ameriky. Počas šiestich rokov vo funkcii ho nenavštívil žiadny významný politik zo Západu, ani ho tam nepozývali. Ako to vnímali Rakúšania?
Ľudia sa tomu smiali, robili si z neho žarty. Napríklad: „Waldheim konečne niekam cestuje. Ide do Krajiny kobercov (Teppichland) alebo do Krajiny jahôd (Erdbeerland).“ U nás boli totiž obchody s takými názvami, kde ste si mohli kúpiť koberce alebo nazbierať jahody. Izolovaný zostal i doma v Rakúsku. Politici, ktorí sa uchádzali o hlasy voličov, sa mu vyhýbali – dokonca i tí z kresťanskosociálneho tábora. Obávali sa, že by im blízkosť k nemu mohla uškodiť vo voľbách.
Ako novinár by som si však položil inú otázku: čo by sa bolo stalo, keby sa informácie o Waldheimovi boli objavili o rok skôr? Mal by rovnaké šance, keby sa celá aféra nebola začala len dva mesiace pred voľbami?
Čítajte viac Rakúsko vyvlastní Hitlerov rodný dom, minister ho chce zbúrať
Niektorí odborníci tvrdia, že tento škandál aspoň prispel k tomu, že sa Rakúsko konečne začalo vyrovnávať so svojou nacistickou minulosťou. Rakúšania sa totiž dovtedy prezentovali ako prvé obete Hitlerovej agresie a neprešli takým procesom ako Nemci, kde mladšie generácie kriticky hodnotili činy svojich otcov a starých otcov.
Problém je v tom, že Waldheimova aféra prišla veľmi neskoro. Mnohí ľudia, ktorí boli v odboji, v koncentračných táboroch či vo väzení, už zomreli. Nebol tu teda priestor na skutočné vyrovnanie sa s minulosťou. Nacistická éra bola v podstate uzavretou kapitolou. Je to príbeh, ktorý veľmi dobre ukazuje, že v Rakúsku po roku 1945 v skutočnosti nedošlo k dôslednej denacifikácii. Netreba zabúdať, že tu bolo približne 800-tisíc členov nacistickej strany (NSDAP) a ani nie 80-tisíc ľudí, ktorí patrili k odboju.
Čítajte viac V Hitlerovom rodisku sú dve ulice stále pomenované po nacistoch, kritizujú aktivisti
V bývalom Československu bola situácia odlišná. Mám na mysli napríklad atentát na Heydricha a následné represálie a masakre. Antifašistická tradícia je tam podľa mňa zakorenená oveľa silnejšie než v Rakúsku. Z Rakúska pochádzalo množstvo neslávne známych príslušníkov SS a SD i ľudí, čo slúžili v koncentračných táboroch. Rakúsko teda rozhodne nebolo iba obeťou, ako sa samo dlho prezentovalo. Bolo aj krajinou páchateľov.
Foto: Votava/brandstaetter images/Profimedia
Pre kritiku Waldheima vás vyhodili z vnútropolitickej redakcie verejnoprávnej televízie ORF. To je trest, aký by človek očakával skôr v totalitnom režime než v Rakúsku. Ako vám to zdôvodnili?
Vôbec to nezdôvodnili. Keby to boli spravili, mohol by som sa proti tomu brániť právnou cestou. Bol som aj členom zamestnaneckej rady, takže by som sa určite odvolal. Nadriadený mi však mohol jednoducho povedať: „Od zajtra budete pracovať na inom oddelení.“ Tak ma odstránili z vnútropolitickej redakcie a v podstate aj z politickej žurnalistiky. Po celý čas, čo bol Waldheim prezidentom, som bol odsunutý úplne na okraj. Presunuli ma do suterénu.
Až keď Waldheim oznámil, že už nebude znovu kandidovať, ma krátko pred koncom jeho funkčného obdobia preložili späť do normálnej redakcie. Potom som robil všetko možné, ale do vnútropolitickej redakcie som sa už nevrátil. Samozrejme, že ma to profesijne poškodilo. Počas rokov, keď som bol odstrčený nabok, som prišiel o možnosti kariérneho postupu. No neľutujem to. Začal som viac písať knihy a v istom zmysle som sa pracovne presunul do Nemecka, pretože v Rakúsku som len ťažko nachádzal vydavateľov ochotných publikovať moje knihy. V ORF ma dokonca označovali za zradcu.
Foto: Archív Georga Tidla
Vaši rodičia boli počas nacizmu odporcami Hitlerovho režimu. Nevyčítal vám niekto, že pre to nie ste v prípade Waldheim objektívny?
Nie. To mi nikto nevyčítal.
V roku 2015 vám vyšla kniha Waldheim – Wie es wirklich war (Waldheim – Ako to naozaj bolo). Nedalo vám to pokoj?
Chcel som dokončiť svoj výskum, preto som ju napísal, ale celkom ju odignorovali. Čakal som, že sa mi ORF raz ospravedlní. Veď som robil iba to, čo bolo mojou pracovnou úlohou, no ospravedlnenie neprišlo. Už ma to však netrápi. Taký je život.
Čítajte viac Zomrel Kurt Waldheim, osamelý muž v Hofburgu
Ako dnes vaši krajania vnímajú Waldheima? Odpustili mu alebo sú k nemu kritickí?
Všetko je to už minulosť. Väčšina ľudí, ktorých sa to týkalo, už nežije. A mladých politika nezaujíma. To je podľa mňa všeobecný problém dnešnej Európy. Ľudia čítajú čoraz menej a kultúrny vplyv prichádzajúci z Ameriky vedie k povrchnosti. Raz sa nám to môže vypomstiť, ale to je už iná téma. Waldheim bol egoista a oportunista. Ak by sme pátrali ďalej v jeho rodine, zistili by sme, že v nej bol nacionálny socializmus silne zakorenený. O tom všetkom sa však dodnes mlčí.