Režim, ktorý ničil mestá, postavil architektonické skvosty. Tieto stavby mnohí nenávidia, no dnes ich nevieme napodobniť
obchodnyregister
2026.05.24.
Stavby bývalého režimu, ktoré ľudia roky nenávideli, sú dnes architektonické poklady.
Na prvý pohľad sa zvláštna doba pred samostatnou republikou ťažko spája so slobodou v živote či vo výstavbe, no napriek tomu si architekti našli cestu, ako priniesť výnimočné projekty. Väčšina ľudí pozerá na architektúru vlastným pohľadom a rieši zvyčajne iba to, či sa im páči, alebo nie. Stavby druhej polovice minulého storočia to preto majú ťažké.
Chladný betón, praktické hladké povrchy, hranaté fasády či tvrdé línie nepôsobia vľúdne a dlho boli prijímané s odporom – napriek tomu, že Slovensko patrí ku krajinám s najviac zachovanými brutalistickými a socialistickými stavbami. Tvoria 90 percent identity väčšiny krajiny, keďže naše dediny a mestá sa najviac rozvíjali v 50. až 80. rokoch pod tlakom na ich rýchle rozširovanie a nárast obyvateľstva po vojne.
Orientácia doby na rodiny a národ spôsobila, že dnes poľahky nájdeme obecný úrad, dom kultúry, školu či zdravotné stredisko z 1965 takmer v každej obci. Väčšina národných inštitúcií dnes sídli v dielach socializmu. Stavby totiž boli najmä sociálne a funkčné, no pod rúškom bežného života sa prehliadali ich detaily ako sochárske fontány na každom väčšom sídlisku, nástenné mozaiky vo vstupných halách internátov, či architektonicky zdobené stropy prednáškových sál.
Posledné dve generácie režim ich vzniku nezažili a pozerajú na stavby nezaťaženým pohľadom – ako na architektúru, ktorá v mnohom prekonala svoju dobu a ktorá má neprehliadnuteľné prvky. Pre veľa z nich už odborníci aj verejnosť vybojovali status kultúrnej pamiatky. „Modernizmus bol v urbanizme často necitlivý, ale architektonicky vytvoril budovy, ktoré sú v rámci Slovenska neprekonané,” pripomenula urbanistka.
Čítajte viac Monotónne paneláky ničili psychiku, no pestrofarebné fasády preťažujú našu myseľ: Psychológ architektúry o tom, prečo na sídliskách trpíme Krv a pot stavieb socializmu
Príkladom širokého záberu tvorby jedného architekta sú dve absolútne odlišné stavby od Ferdinanda Milučkého. Dom umenia Slovenskej filharmónie v Piešťanoch vznikal v rokoch 1974 až 1979 pri mestskom parku pri Váhu. Okrem výrazného, až monolitického tvaru ho verejnosť pozná najmä vďaka interiéru budovy, ktorý zjemňuje betónové plochy stavby. Prevláda v ňom červená farba, pričom nepôsobí ako klasická budova s oddelenými miestnosťami a rovnými chodbami.
Priestory na seba prirodzene nadväzujú, človek nimi prechádza plynulo a čím sa prechádzaním vytvára pocit otvorenosti. Aby priestor nepôsobil chladne ani príliš technicky, architekt pracoval s dynamickými lamelami na stropoch pripomínajúcimi vlny, či tvarovaním zábradlia alebo zhlukom svietidiel, narúšajúcim sterlitu. Stavba dnes slúži na koncerty, výstavy a ďalšie kultúrne podujatia.
Milučkého Krematórium v hlavnom meste má presne opačný charakter ako dom umenia, ľudia si ho spájajú najmä s najťažšími životnými chvíľami, v ktorých architektúru nedokážu plne doceniť. O to viac vyniká majstrovstvo autora, ktorý docielil nerušivú atmosféru. Jednoduchá, nízka stavba zachováva dôstojnosť obradov, čomu dopomáha aj jej poloha – vynára z lesov Malých Karpát. Tie sú aj súčasťou architektúry, obradná sieň sa otvára do prírody presklenou fasádou cez celú jednu stenu, pričom prvok pohľadov cez sklo formuje celý interiér.
Hranice interiéru a kľudnej scenérie stromov v exteriéri sa tak zámerne stierajú. „Krematórium je koncipované v duchu prostej severskej moderny a patrí k najlepším dielam povojnovej architektúry na Slovensku,” uvádzajú odborníci zo Slovenskej akadémie vied (SAV) s tým, že v roku 1969 boli Krematórium a urnový háj prvé svojho druhu na Slovensku.
Pamätník SNP v Banskej Bystrici vznikol v roku 1963 podľa návrhu architekta Dušana Kuzmu, ktorý na projekte spolupracoval so sochárom Jozefom Jankovičom. Dominantou pamätníka sú dve monumentálne betónové pologule rozdelené presklenou chodbou. V nich sídli múzeum Slovenského národného povstania. Stavba pracuje s holým betónom, výraznou geometriou – utkvie v pamäti nielen silnou symbolikou, ale aj výrazným tvarom, pričom jej centrom je pietna vstupná sieň. Tá je určená na spomienku obetiam vojny.
Foto: Slovakia Travel
Medzi notoricky známymi stavbami Bratislavy nemožno opomenúť Slovenský rozhlas od Štefana Svetka, Štefana Ďurkoviča a Barnabáša Kisslinga. Postavený bola v roku 1985, no vznikal mimoriadne dlho – projekt začal v 60. rokoch a jeho najvýraznejší prvok, obrátená pyramída, ešte aj dnes vyvoláva rozporuplné názory, keďže tvar bol v čase vzniku považovaný za odvážny. Po revolúcii ju mnohí označovali za komunistický relikt, dnes sa budova radí medzi najvýraznejšie brutalistické stavby v strednej Európe a je aj tri roky pamiatkou.
Zámerom architektov bolo vytvoriť symbol kultúrnej inštitúcie s princípmi moderny, nielen kancelársku budovu. Pyramída však nie je iba na ozdobu, autori s ňou vyriešili technické požiadavky na vysielanie a nahrávanie v rozhlase. Hlavnou výčitkou umiestnenia rozhlasu bol totiž fakt, že Mýtna je rušná ulica plná hluku. Štúdiá a koncertné priestory potrebovali masívnu akustickú izoláciu aj špecifické usporiadanie, preto ich umiestnili hlboko do útrob pod pyramídu s odhlučnením.
Interiér budovy je rovnako výrazný ako exteriér. Prevládajú v ňom jasné línie a surové materiály ako pohľadový betón a kov zmiernené tmavým drevom. Najcennejšou časťou je Veľké koncertné štúdio, ktoré má špičkovú akustiku a stále sa využíva na koncerty aj nahrávanie orchestra. Budova bola navrhnutá komplexne – od technológií cez nábytok na mieru až po umelecké diela vo vestibuloch.
Svetko a Ďurkovič stoja aj za hotelom Bôrik (oficiálne účelové zariadenie Slovenskej národnej rady Bôrik), vybudovanom v rokoch 1967 až 1973 ako reprezentačné vládne zariadenie pre štátne návštevy. Stavba stojí na hrane svahu nad Dunajom pod Bratislavským hradom a charakteristická je veľkými šiestimi blokmi, ktoré kopírujú terén a vytvárajú panoramatické výhľady na mesto. Práve veľký rozpočet vzhľadom na vládny účel napomohol k jeho výnimočnosti.
Napriek tomu, že vznikla pre komunistickú elitu, verejnosť ju prijala pomerne pozitívne – najmä pretože prirodzene zapadla do okolia a má nerušivý, elegantný tvar. Interiér je podobne ako pri ostatných povojnových stavbách súčasťou architektúry a bol robený na mieru. Dopĺňajú ho umelecké diela, vrátane ikonického lustra od Alexa Mlynárčika zloženého z 2-tisíc sklenených gulí. Hotel stále slúži štátnym delegáciám.
Foto: Hotel Bôrik / KOMARCH
Architektúra presahujúca hranice
Poľnohospodárska univerzita v Nitre od dvojice Vladimír Dedeček a Rudolf Miňovský bola postavená v roku 1955. Architekti navrhli univerzitný kampus z viacerých samostatných budov obklopených zeleňou, ktoré prepája dlhá krytá chodba. Známa je najmä okrúhlou aulou pre 600 ľudí s výraznou tenkou strechou – tá má klenbu s priemerom 36 m, ktorú vidno aj z vonku.
Doplnená je vysokou budovou rektorátu a ďalšími pavilónmi pre výučbu, laboratóriá či vedecké pracoviská. Komplex pôsobil na svoju dobu vzdušne a otvorene, pričom jeho architektúra pripomínala štýl vtedy novovybudovaného hlavného mesta Brazílie.
Foto: SPÚ Nitra
Dedeček patril k silným osobnostiam architektonickej scény celé roky. V portfóliu má preto množstvo diel, za zmienku stojí budova Slovenskej národnej galérie, ale aj možno verejnosťou opomínaný Slovenský národný archív. Budova vznikala dlhých 13 rokov, dokončená bola v 83. roku.
Podoba stavby má podobne hlbší presah, ako múzeum SNP. Je navrhnutá v prísnom geometrickom a lineárnom štýle, ktorý odráža jej funkciu – uchovávanie archívnych dokumentov. Stavba tak zámerne vyzerá doslova ako archívne depozitáre, čomu napomáha aj symetria vstupu a jednoliaty mramorový obklad. Ikonický objekt doslova vybudoval národ – práce zabezpečili vtedajší väzni, z veľkej časti politickí. Stojí na vyvýšenine nad mestom a vďaka tejto polohe ale aj hmote je len ťažko prehliadnuteľný v panoráme Starého Mesta.
Foto: David Palička
Dom kultúry Bojnice navrhnutý jednou z mála architektiek v tom čase, Milicou Marcinkovou. Je ukážkou modernej slovenskej architektúry 70. rokov. Budova je postavená na dlhých stenách a líniách, ktoré prirodzene rozdeľujú interiér, prepájajú ho s okolím a zároveň nerušia historické námestie Bojníc. Vďaka tomu nepôsobí ako uzavretá stavba, ale ako súčasť verejného priestoru.
Hlavnou časťou je veľká divadelná sála pre takmer 400 ľudí a menšia univerzálna sála. Sú doplnené klubovňami a spoločenskými priestormi. Charakteristickým prvkom sa stal aj keramický obklad. „Na dome kultúry použila po prvý raz štruktúrovaný obklad. Vrúbkované keramické obkladačky bielej a tehlovej farby, ktoré pre východoslovenského výrobcu navrhol architektkin manžel Marián Marcinka, neskôr s obľubou používala nielen ona, ale aj značná časť vtedajších architektov,” zdôraznila výdobytok Monika Bočková, historička architektúry SAV.
Za dom kultúry, ktorý sa staval šesť rokov, získala Marcinková významné architektonické ocenenie a projekt bol prezentovaný aj na medzinárodnej výstave Interarch v bulharskej Sofii v roku 1983.
Košické kino Družba od Jána Šprláka – Uličného vzniklo v 1973 ako súčasť obchodného centra pre sídlisko Terasa, budovaného v 60. a 70. rokoch. Budova kina vyniká svojím mäkkým kruhovým tvarom, ktorý kontrastuje s rovnými líniami okolitých objektov centra. Prvkom, ktorý si človek všimne už z diaľky, je hlavná kinosála s v tom čase najväčším panoramatickým plátnom v Košiciach.
Vstupné a spoločenské priestory sú nižšie a prirodzene prepojené s vedľajším nákupným centrom, čo malo podporiť život celého sídliska. Na začiatku tohto storočia kino prešlo modernizáciou a dnes má kapacitu viac než 540 divákov, no neskôr sa jeho stav zhoršoval. Od marca 2026 má mesto schválených asi 6 miliónov z eurofondov, ktoré OZ Chi3 investuje do záchrany kina. Práce majú začať čoskoro, pričom cieľom je premena na multifunkčné kultúrne centrum (divadlo, koncerty, podujatia) pri zachovaní jej pôvodnej architektúry.
Ikonické kino Družba v Košiciach sa čoskoro dočká znovuzrodenia. Jedno z prvých panoramatických kín v Československu sa premení na kultúrny priestor.
Panorama Resort Hotel na Štrbskom Plese je jednou z tých kontroverznejších stavieb moderny. Zdeněk Řihák navrhol v podstate hotel v tvare kvádru, ktorý kaskádovito odstupňoval – aby zmiernil jeho masívny zásah do prírody a prispôsobil sa horskému svahu.
Práve lokalita Vysokých Tatier však stála za jeho neprijatím v 70. roku, kedy ho dostavali – výška z neho robí výrazný bod v krajine, čo viacerí vnímali ako narušenie prírodnej panorámy. Vznikol pri príležitosti majstrovstiev sveta v lyžovaní, no ocenila ho až nasledujúca generácia.
Po rekonštrukciách si zachoval pôvodný charakter, no pribudli apartmány a presvetlené priestory, ktoré interiér otvorili a zmodernizovali. Niektoré časti hotela pôsobia skôr funkčne než reprezentatívne. Napriek tomu je však dodnes vyhľadávaným ubytovaním najmä vďaka polohe a výhľadom na Tatry.
Foto: Sociálna sieť / Socialist Modernism
Vybrané diela však poukazujú na širšiu hodnotu povojnovej architektúry, ktorá je na Slovensku doteraz vo veľkej miere viditeľná. „Krajina už nedokáže vytvárať tak architektonicky odvážne a kvalitné verejné stavby, ako vznikali v 60., 70. a 80. rokoch. Slovensko už desaťročia nepostavilo jedinú verejnú kultúrnu budovu, ktorá by sa čo len priblížila odvahe či invenčnosti diel zo spomínaného obdobia,” zdôraznila urbanistka Milota Sidorová.
Hoci viacero historických stavieb či vidieckych domov padlo pre domy odborov či nemocnice z pozície štátnej moci, priniesli obraz svojej doby. Urbanistka však zdôraznila, že to neznamená, že nebudeme kritizovať okolnosti, za akých vznikli.