Slávna slovenská továreň živila celé mesto a obliekala svet. Jej látky mala v obľube aj Margaret Thatcher

Vyvážali do celej Európy, USA, Kanady aj Austrálie. Fabrika, ktorá v meste zamestnávala tisícky ľudí, mala vlastné kúpalisko, futbalový štadión, jasle či školu. Jej areál odvtedy ale poriadne spustol.  

S veľkou nostalgiou spomínajú bývalí pracovníci a ich príbuzní na obdobie, keď v metropole Novohradu naplno fungovala továreň Poľana. Teraz na jej unikátnosť upozornilo Občianske združenie Hybaj von 1, 2, 3. V rámci zážitkových prechádzok, hier a pohybu pre malých či veľkých pravidelne poukazuje na rôzne zaujímavosti Lučenca a celého regiónu.

„História priemyselného spracovania vlny sa tu začala písať už v roku 1868, keď bratia Grimovci, ale nie tí známi rozprávkoví, založili v Opatovej (dnes mestská časť Lučenca) továreň na spracovanie vlny a výrobu jemného vlneného súkna,“ uviedla šéfka združenia Michaela Ďalogová. „Začiatky však neboli jednoduché. Výroba mala nízky stupeň mechanizácie, preto do Lučenca prichádzali českí odborníci. Tí miestnych pracovníkov zaúčali do modernejších výrobných postupov,“ vysvetlila.

Balíky pre „Železnú lady“

Z malej továrne sa postupne stal priemyselný gigant, ktorý výrazne ovplyvnil život celého mesta. „Podnik sa rozrástol natoľko, že vyrábal vlastnú elektrickú energiu a dodával ju dokonca aj do verejnej siete,“ pokračovala Ďalogová. Zdôraznila, že v druhej polovici minulého storočia sa Poľana stala pojmom aj ďaleko za hranicami Slovenska.

„Látky z tunajších vlnárskych závodov smerovali do celej Európy, ale aj do USA, Kanady či Austrálie. Hovorí sa dokonca, že si ich obľúbila aj Margaret Thatcher, ktorá si vraj nechávala posielať látky práve z Lučenca,“ priblížila. „Staré pracovníčky spomínali, že závody počas svojej existencie vyrobili toľko látok, že by nimi dokázali obmotať rovník Zeme, a ešte by aj zostalo,“ spomenula kuriozitu.

Látky z Poľany sa zároveň stali módnym fenoménom socializmu. Veľkú popularitu im priniesol legendárny časopis Burda Style, ktorý obsahoval fotografie elegantných kostýmov aj strihy na ich ušitie. „Mnohé ženy si tak doma dokázali samy vytvoriť originálne oblečenie. Práve látky z Lučenca boli často prvou voľbou,“ podčiarkla Ďalogová. Vzápätí poukázala na fakt, že nešlo len o obyčajnú továreň.

Čítajte aj Zabudnite na Chorvátsko. Morský vzduch nájdete aj v slovenských končinách. Cestu tam neoľutujete

„Tvorila tiež komunitu a druhý domov pre tisíce ľudí. Keď sa podnik výrazne rozrastal, popri výrobe sa staral aj o svojich zamestnancov. V časoch najväčšej slávy ich tam pracovalo približne 2 200,“ objasnila.

Celkovo sa tento podnik svojím fungovaním tak trochu podobal Baťovej stratégii. Pre svojich zamestnancov vybudoval kúpalisko, futbalový štadión, jasle a škôlku pre deti pracujúcich mám, tiež školu pre budúcich zamestnancov. Nechýbala lekáreň, kolkáreň a požiarna zbrojnica. Ponúkal tiež služby vlastného lekára či zubára, takisto fotografický krúžok pre deti zamestnancov. Počas letných prázdnin zvykli organizovať trojtýždňové tábory pre deti, aby matky mohli pokojne pracovať.

Najkrajšie obdobie

„V rámci voľnočasových aktivít ponúkali naozaj veľa. Zamestnanci napríklad reprezentovali Poľanu vo futbale, no a kúpalisko bolo priamo v areáli,“ spresnila Ďalogová. „Robotníci si tam mohli zaplávať, vyvetrať hlavy, oddýchnuť si a zrekreovať aj so svojimi príbuznými. Takže relaxovať tam mohli s celými rodinami,“ zhodnotila. Potvrdila, že sa tam riadili podobnou myšlienkou, ako legendárny Tomáš Baťa. „Spokojný pracovník, ktorý mal istoty, podával aj lepší výkon,“ konštatovala.

Čítajte aj Radosť v regióne s obrovskou nezamestnanosťou. Takmer stovku pracovných miest má priniesť „obchoďák“

Pre mnohé rodiny teda bola Poľana viac než len zamestnanie. Bola súčasťou každodenného života, miestom priateľstiev, práce, oddychu aj spomienok. Niektorí pamätníci dodnes s nostalgiou hovoria, že tam prežili najkrajšie obdobie. „Všetci, čo tam pracovali, boli k sebe úplne iní ako teraz. Ten krásny čas sa už nikdy nevráti,“ poznamenala pani Dadka.

Zuzana reagovala, že jej otec tam robil celý život. „Látky mám ešte aj teraz doma. To je iná kvalita ako tie čínske,“ podotkla. Až do dôchodku tam pracovali aj rodičia pani Agnesy. „Maminka vo vyšívarni a otecko v sklade hotového tovaru. Siréna oznamovala začiatok aj koniec pracovnej zmeny. Nikdy sa na nič nesťažovali,“ tvrdí. O to smutnejšie je, že z celého areálu už v podstate zostala len ruina. V niektorých menších objektoch ale fungujú malé firmy. Z nízkych budov si živnostníci, automechanici, urobili garáže.

Niečo sa však predsa len zachovalo aj z bývalej fabriky. „Hoci časy najväčšej slávy sú už minulosťou, fabrika v Lučenci dodnes funguje. Síce už v menšom rozsahu, no stále pokračuje v tradícii, ktorá sa začala pred viac než 150 rokmi. Konkrétne ide o podnik v jednej z budov, ktorú zrekonštruovali,“ hovorí Ďalogová. Spresnila, že produkty tam robia viac-menej strojovo a v menšom meradle. Spoločnosť Poľana vlnárske závody vyrába vlnené a zmesové tkaniny na báze mykaných priadzí.