Režim na Kube krachuje a vykašľalo sa na neho aj Rusko. Pomoc hladujúcim deťom končí u turistov, hovorí reportérka

Zo zákona majú ten príjem okresaný, pretože nemôžu zarobiť viac ako približne 4-tisíc dolárov ročne. Ubytovanie je preto extrémne lacné, cez internet si nájdete nocľah pre celú rodinu aj za 20 eur na noc, práve preto, že nesmú presiahnuť ročný limit. Lenže potrebujú nejako zarobiť, takže keď prídete, ponúknu vám raňajky a večere. Majú kvázi zmenáreň a vymenia vám peniaze za kubánske pesos.

Ponúkajú prostitútky a absolútne čokoľvek, čo zaplatíte na ruku. Tieto peniaze idú pomimo priamo im do vrecka. V jednom dome som videla, ako si ich odkladajú do igelitovej tašky.

Tu však opäť vyvstáva morálna otázka, a čo tí ostatní, ktorí nemajú absolútne nič? Títo prenajímatelia sú ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom napojení na vládu, pretože keby neboli, ten dom jednoducho nemajú. Zároveň je v tom aj riziko, pretože vláda ich potom môže vydierať za neodvádzanie daní alebo za prácu načierno.

Vláda dobre vie, že na Kube všetci pracujú načierno. Aj tí, čo nerobia v turizme, majú nelegálny biznis. Nelegálnym biznisom je napríklad predávanie zemiakov na rohu ulice, alebo keď má niekto doma kozu, vyrobí syr a predá ho. Vláda si to drží v zálohe. Keď sa napríklad rozhodnete, že sa idete niekde sťažovať, prídu za vami a pýtajú sa, že odkiaľ máte peniaze s dodatkom, že či viete, že môžete skončiť vo väzení. Je to nástroj, ktorým vedia ľudí kedykoľvek vydierať.

Prečo ste si zvolili názov Na dne mora? Spája sa tento pojem na Kube s neúspešnou emigráciou?

Áno, všetci tam používajú pojem „En el fondo del mar”, teda na dne mora. Keď som sa rozprávala s bežnými ľuďmi na ulici, často ho používali, keď hovorili o odchode z ostrova. Tým, že ide o ostrov, nemôžu jednoducho prekročiť hranice a ujsť do inej krajiny, ako keď sa u nás kedysi ľudia snažili preplávať Dunaj alebo utekať cez hranice. Musia preplávať až na Floridu.

Bolo tam viacero emigračných kríz, keď si ľudia vyrábali rôzne loďky, a dodnes chodia aj na surfoch. Vždy tie príbehy uzavrú tým, že niekomu sa to podarí a tí ostatní skončia na dne mora. Nikto presne nevie, koľko ľudí tam skončilo, pretože kubánska vláda sa tvári, že z raja sa neodchádza a ľudia neutekajú. A keď utekajú, tak len preto, lebo sú to nevďační kontrarevolucionári, ktorí si nevážia, čo im komunistický raj dal. Režim to nechce priznať, no odhaduje sa to v tisíckach. Nechala som to ako názov a celej knihe som ponechala takú morskú tematiku, aj v súvislosti s odlivom, keď ľudia odchádzajú. Nemá to však vyslovene politický význam.

Kristína Böhmer
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Obal vyzerá ako príjemná kniha na letnú dovolenku, čo môže čitateľa mýliť. Mnoho Európanov má Kubu zafixovanú ako symbol tanca, salsy, rumu, starých áut a pohody. Je to naozaj len mýtus?

Toto je moja obľúbená téma. Tento mýtus skutočne existuje. Po prvé, rum Havana Club patrí vláde, takže ktokoľvek ho pije, podporuje režim. Celé je to mýtus, ktorý vyslovene marketingovo vytvoril Fidel Castro v 90. rokoch po páde Sovietskeho zväzu. Vtedy otvoril Kubu turizmu, pretože potreboval odniekiaľ peniaze, keďže ich Sovietsky zväz už neposielal. Vybudovali obraz, že ide o raj. Krajina ako taká je nádherná, no to, že by sa tam ľudia mali fajn a v pohode, nie je pravda.

Často sa stretávam s prekvapivým názorom ľudí, ktorí ich chudobu zľahčujú. Bieda a chudoba nie je kultúrou nikde na svete. Ak raz žijete v biede, nie je to pre vašu kultúru, ale preto, že vám systém nedovoľuje žiť inak. Ich kultúrou naozaj nie je sedieť na vedre od maliarskej farby, lebo nemajú stoličky, alebo zatvárať si dom dvoma latami, lebo nemajú dvere. Takto tí ľudia reálne žijú. A to sa stále bavíme len o Havane.

Keby sme išli na vidiek, tam ľudia žijú v hlinených domoch s vydupanou podlahou. Nechcú tak žiť, ale nevedia si predstaviť iný život.

Často je u nás v súvislosti s marginalizovanými skupinami počuť stereotyp, že tak jednoducho chcú žiť. Hnevá vás, keď turisti vnímajú Kubu podobne?

Áno. Týka sa to viacerých krajín, ktoré žijú v biede. Ja si netrúfam povedať, že Kuba je rozvojová krajina, lebo tam sa fakt nič nerozvíja. Keď niekto povie, že im to vyhovuje, lebo sa im nechce pracovať, odkiaľ to vie? Oni nemajú kde pracovať. Na Kube neexistuje, že si otvoríte obchod alebo si nájdete súkromnú prácu.

Štátna práca je veľmi obmedzená a tak zle platená, že z nej nevyžijete. Lekár zarobí 5 000 pesos mesačne a liter a po mlieka stojí 2 000 pesos. Napriek tomu lekári chodia do práce, ľudia pracujú, no nevyžijú z toho.

Fotografie z Kuby z archívu Kristíny Böhmer
Zdroj: kristína Böhmer

Majú aj mimozárobkovú činnosť? Spomínali ste predávanie zemiakov, no a samozrejme predaj turistom.

Medzi sebou si nemajú čo predávať, lebo nemôžu zarobiť na niekom, kto tiež nemá peniaze. Preto si vyčíhajú turistov a predávajú im úplne všetko. Ponúknu vám napríklad cigary, ktoré ušúľajú. Mnohí turisti sú z toho nadšení, myslia si, že takto sa tu autenticky žije.

Predávajú napríklad odvoz na pláž. To však môžu robiť len tí šťastní, čo vlastnia auto, a klasické americké autá z 50. rokov zďaleka nemá každý. Väčšina ľudí má staré žiguláky alebo moskviče, ktoré sú často totálne nepojazdné. Nemajú k nim súčiastky, takže iba látajú dieru za dierou. Rovnako to robia s americkými autami. Predávajú turistom čokoľvek, napríklad nalepia mince zvarom na kartón a predávajú to ako zbierku mincí Che Guevaru.

V knihe opisujete, že tieto peniaze ponúkali vašej dcére.

Áno, darovali jej bankovky, a keď sa ich dcéra pýtala, čo si za to doma môže kúpiť, povedali jej, že nič, iba si s tým môže tak vytapetovať izbu, lebo to nikde nemá žiadnu hodnotu.

Opisovali ste aj turistické atrapy a ako vám Kubánci zalepili oči. Išli ste do Zátoky svíň (kde sa v roku 1961 vylodili Američania a neúspešne sa pokúsili zvrhnúť Castrov režim, pozn. red.) a celá prehliadla trvala len pár minút.

Áno, to bolo na juhu, pri Playa Larga a Playa Girón, kde prebehlo známe vylodenie v Zátoke svíň. Išli sme tam preto, lebo som chcela vidieť miesta spojené s touto históriou.

Kúpili sme si turistického sprievodcu, ktorý vychádza v USA, a všetko tam bolo ospevované a dych vyrážajúce. Prídete tam a zistíte, že tam fakt nič nie je. A to, čo tam je, je nepríjemné. Na ceste bolo obrovské množstvo krabov, cez ktoré sa nedalo prejsť. Polovica z nich bola mŕtva a hnili na slnku. Miestni ponúkali na prenájom veci na šnorchlovanie. Potrebujú zarobiť, a využívajú kúsok mora, kde sú ryby. Vôbec ich neodsudzujem, lebo musia z niečoho žiť. Prekvapilo ma však, že knižní sprievodcovia vydávaní v USA to ospevujú, akoby tam ich autori v živote ani neboli.

Jeden Kubánec, ktorý sa tejto téme venuje, mi vysvetlil, že Fidel Castro sa už veľmi dávno naučil zneužívať demokraciu v iných krajinách. Tam totiž platí sloboda slova, môže si vydávať, čo chce. V USA vychádza veľmi veľa kníh, ktoré sú naklonené ultra-ľavicovému systému a castrizmu. Majú páky na to, aby ovplyvnili turistických sprievodcov, pretože turistov na Kube chcú.

V knihe ako aj v článkoch poukazujete na to, že režim všetko zvaľuje na americké embargo, no kurčatá v kubánskych obchodoch paradoxne často pochádzajú z USA. Do akej miery je embargo skutočnou príčinou biedy a do akej miery slúži režimu len ako dokonalá zástierka a propaganda pre ich ekonomickú neschopnosť?

Je ťažké to percentuálne vyčísliť. Drvivá väčšina Latinskej Ameriky pociťuje k Američanom nedôveru, čo je pochopiteľné pre komplikovanú históriu a miešanie sa USA do vecí v ich regióne. Táto nedôvera tam stále svojím spôsobom pretrváva.

Od Fidelovho režimu, a už vôbec nie v poslednej dobe po páde Sovietskeho zväzu, sa však nedá hovoriť, že by tam americké embargo zohrávalo kľúčovú rolu. Počas studenej vojny bola situácia iná, Kuba slúžila Rusom ako priedomie na prenikanie do USA. Mali tam základne a vedeli odpočúvať utajené americké vysielania, keďže Florida je kúsok.

Od pádu Sovietskeho zväzu je to však zástierka, ktorá veľmi dobre funguje, pretože nenávisť voči Amerike je živená režimom a vedia ju zneužiť na svoje účely. Zamlčiavajú však skutočnú príčinu biedy. Napríklad dnes tam takmer vôbec nie je elektrina, dokonca ani v turistických rezortoch. To však nie je spôsobené embargom. Kuba zvykla dostávať ropu z Venezuely. Keď sa preťal dovoz z Venezuely, Mexiko sa ponúklo, že bude Kube dodávať ropu. Trump vtedy povedal, že ktokoľvek bude Kube dodávať ropu, bude vystavený špeciálnym sankciám. Mexiko dalo ruky preč a Kuba zostala bez ropy.

Keď si vyťažia sami, nedokážu ju spracovať, je veľmi ťažká. Majú síce infraštruktúru na jej spracovanie, no posledných päťdesiat rokov sa o ňu nestarali a fabriky sú rozpadnuté. To nie je problém embarga, ale toho, že armáda si peniaze od turistov necháva a neinvestuje ich do rozvoja spoločnosti ani do infraštruktúry. Namiesto o embargu by sme sa mali baviť o tom, že režim pre tú krajinu nikdy nič neurobil.

Fotografie z Kuby z archívu Kristíny Böhmer
Zdroj: kristína Böhmer

Kto dnes geopoliticky drží kubánsky režim nad vodou? Sú to krajiny ako Venezuela, Rusko či Čína?

Po páde Sovietskeho zväzu, ktorý tam predtým dodával úplne všetko, sa podpora stopla. Ľudia na Kube často spomínajú na sovietske rybičky či šproty v paradajkovej omáčke v konzerve.

Keď sa vo Venezuele dostal k moci ľavicový diktátor Hugo Chávez, podpísali s ním zmluvu. Lenže kedysi najbohatšia latinskoamerická krajina krachla. Mexiko im istý čas trochu pomáhalo, ale nie zásadne. Dnes sa často obracajú na Rusko, ale to má svoje vlastné problémy s agresiou na Ukrajine a zachraňovanie Kuby momentálne nie je ich prioritou. Tvária sa, že im pomáhajú, no väčšinou ide len o slovnú podporu.

Kube momentálne nemá kto pomôcť. Ak by tam aj niekto chcel dodať humanitárnu pomoc, k ľuďom sa nedostane. Všetci aktivisti apelujú, aby sa tam humanitárna pomoc neposielala, pretože ju vláda rozkradne a dodá do hotelov turistom.

Súčasná vláda a minister zahraničia Juraj Blanár mali prejav o tom, že deťom na Kube musíme pomôcť.

Áno, argumentovalo sa tým, že deti na Kube nemajú mlieko, čo je pravda. Rozhodol sa tam poslať desiatky ton sušeného mlieka. Problém s takouto pomocou je vo všeobecnosti v tom, že sa nedostane k tým, ktorí ju potrebujú. Režim pomoc rozkradne a mlieko namiesto v pohároch kubánskych detí končí v káve turistov. Vtedy mi viacerí aktivisti prízvukovali, aby sme to tam neposielali, lebo im to reálne nepomôže.

Pýtala som sa ich, čo by Kube pomohlo.

Juraj Blanár
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Čo by to bolo?

Hovorili mi, že jediné, čo pomôže, je šíriť informácie. Na pád režimu potrebujete informovaný ľud, a to oni stále nemajú.

Očakávate, že by mohol niečo zmeniť napríklad Donald Trump? Nevedel by obsadiť Kubu?

Momentálne prebiehajú rokovania a je to veľmi zaujímavá vec. Trump už dávnejšie povedal, že keď „vyrieši” Venezuelu a Irán, bude riešiť Kubu. Lenže vo Venezuele zostáva pri moci ten istý režim a prebiehajú represie. To isté sa teraz deje s Kubou. Tvária sa, že tam idú zmeniť ekonomický režim, ale ide len o to, aby tam mohli ovládať turizmus, lebo je tam pekné počasie a pláže. Samotný politický režim sa však nemení. Trump a jeho ľudia komunikujú s vnukom Raúla Castra. S ním chcú nejakým spôsobom otvárať kubánsku ekonomiku, no kubánski aktivisti upozorňujú, že hoci otvoria trh, politickí väzni zostanú.

Stále uplatňujú takzvaný zákon o nebezpečnosti, keď vás iba podozrievajú, že by ste mohli ísť na demonštráciu, preventívne vás zatvoria. Ľudské práva sú tam absolútne pošliapavané a toto Trump vôbec nerieši. Castrovci zostanú pri moci.

Čo by ste odporučili zobrať si na Kubu, keby som sa tam vybral dnes? V úvode knihy spomínate toaletný papier, aj pre pomoc bežným ľuďom.

Dá sa zohnať zlisovaný toaletný papier, vzala som ho so sebou veľmi veľa. Predpokladám, že teraz chýba absolútne všetko. Ani neviem, či sa tam momentálne vôbec dostanete, pretože mnohé letecké spoločnosti prestali na Kubu lietať, keďže si tam nemajú ako tankovať lietadlá na spiatočnú cestu.

Dnes by bolo potrebné zobrať asi aj generátor, naftu a benzín, pretože elektrina nie je aj 22 hodín denne. Treba tam ísť poriadne nabalený.

Brali ste vtedy niečo aj pre disidentov?

Áno. Bola som dohodnutá s ľuďmi, ktorých som poznala, a oni mi presne povedali, čo potrebujú. Žiadali lieky proti horúčke pre deti aj dospelých. Potrebovali vitamíny a doplnky výživy, lebo im nerastú vlasy a padajú nechty z nedostatku živín a jedla, nemajú mikronutrienty. Brala som lieky proti hnačkám a dokonca aj antibiotiká. Zázrakom sa mi ich podarilo zohnať bez predpisu v istej lekárni v Španielsku. Lekárnička sa síce čudovala, ale keď som jej na rovinu povedala, že idem na Kubu a beriem to tamojším známym, zavolala šéfovi, ktorý mal za manželku Kubánku, a lieky mi predala.

Brala som aj sušené detské kaše a sušené mlieko. Keďže som vedela, komu to dávam, bolo to bezpečné. Neviem, či by bol dobrý nápad len tak sa na ulici pýtať cudzích ľudí, kto chce lieky.

Ako zmenil príchod internetu a sociálnych sietí dynamiku odporu na Kube?

Pýtala som sa na to viacerých, ktorí to vedia porovnať. Internet prišiel približne v rokoch 2017 a 2018. Najskôr bol povolený len so špeciálnym povolením do domácností, no načo by si ho ľudia zavádzali, keď drvivá väčšina nemá počítač.

Potom prišli Wi-Fi spoty po meste, ktoré boli prísne kontrolované, dostali ste sa len na vládne stránky a vládou kontrolované e-maily. Okolo roku 2018 prišiel internet do mobilov a ľudia si začali zakladať sociálne siete.

Zmenilo to dynamiku najmä v tom, že sa vedia lepšie zorganizovať. Keď je v Havane protest, ľudia v inej časti mesta sa o tom hneď dozvedia. Pri tých najväčších protestoch v roku 2021 vyšli ľudia do ulíc presne vďaka sociálnym sieťam. Vláda to však už vie, a v momente, keď hrozia nepokoje, internet jednoducho vypne a odstaví ho, aby sa ľudia nemohli organizovať.

Brala som to tak, že internet na Kubu prinesie rôzne uhly názorov a rôznorodé informácie. Lenže treba počítať aj s tým, že Kubánci prežili celé životy v realite vytvorenej tvrdou propagandou, a nemajú občianske uvedomenie ako obyvatelia demokratických krajín. Internet teda využívajú najmä na komunikáciu s rodinou, výsledky futbalu a zábavu.

Kniha sa dotýka aj LGBT disidentov. Na Kube už prešlo uznanie partnerstiev rovnakého pohlavia, no v knihe popisujete, že to tam historicky bolo strašné, fungovali tam dokonca pracovné tábory.

Pred pár rokmi urobili na Kube referendum o dúhových manželstvách. Bola to fraška postavená na hesle práva pre všetkých, čo v diktatúre znie veľmi bizarne. Nemajú voľby do parlamentu, ale zrazu majú referendum. Viacerí aktivisti vyzývali ľudí, aby vôbec nešli voliť.

Iste, samotný úmysel a uznanie manželstiev je dobrá vec, no odporcovia chceli ukázať, že nebudú voliť v referende, keď si nemôžu slobodne zvoliť vládu. Referendum však prešlo.

Problém tkvie v histórii. Po nástupe Fidela Castra v šesťdesiatych rokoch vznikali takzvané UMAP – pracovné tábory. Končili tam mnohé skupiny, nielen gejovia, ale aj katolíci, svedkovia Jehovovi, či napríklad fanúšikovia kapely Beatles.

Kristína Böhmer
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Ľudia tam pracovali dvanásť hodín denne na cukrových plantážach na ostrom kubánskom slnku, na záver dostali bitku a mnohí tam boli aj znásilňovaní. Vláda, ktorá teraz organizovala referendum, sa týmto ľuďom nikdy neospravedlnila a nepriznala, že im ubližovala.

Castro tvrdil, že gejov tam zatvárali preto, aby ich uchránili pred ostatnými. Údajne ich ľudia nenávideli a do armády ich zobrať nemohli, lebo podľa neho neboli skutoční muži.

Mnohí pamätníci ich nazývajú koncentračnými tábormi, inšpirovanými nacistickými heslami. V týchto táboroch pritom končili aj deti disidentov s cieľom takzvanej prevýchovy, lebo podľa režimu nepriatelia štátu nesmú vychovávať deti. Tvárilo sa to ako internátna škola.

V knihe opisujete aj osobnosť Václava Havla, okolo ktorého je tam kultová aura. Čím sa Kubánci inšpirovali?

Havel bol na Kube asi najvýraznejšou stredoeurópskou disidentskou osobnosťou. Jeho myšlienky a knihy boli prekladané do španielčiny, takže k nim mali prístup. Jeden kubánsky umelec mi ukazoval Havlovu knihu, do ktorej cez texty kreslil výjavy z kubánskej diktatúry, a následne to vystavoval.

Ďalším faktorom je ich emocionálne puto k Československu. Už pred rokom 1968 sa stretávali v československom dome, pozerali filmy z obdobia Pražskej jari a filozofovali.

Havla stále často citujú v nezávislých kubánskych novinách, ktoré dnes sídlia prevažne na Floride alebo v Mexiku.

Fotografie z Kuby z archívu Kristíny Böhmer
Zdroj: kristína Böhmer

Ako pracujú tieto nezávislé redakcie? Pôsobia priamo na ostrove, alebo len v zahraničí?

V knihe spomínam novinárku Camilu, ktorá pôsobila priamo na ostrove. Pre účasť na protestoch z 11. júla 2021 ju zobrali do väzenia a štyri dni ju vypočúvali a psychicky týrali, napriek tomu, že bola v pozícii novinárky.

Podľa najnovšieho zákona sa akýkoľvek kritický text písaný pre zahraničné médiá považuje za žoldnierstvo, za čo hrozí dokonca až trest smrti. Kvôli tomu už z Kuby novinárčinu takmer nie je možné robiť a mnohí z ostrova na poslednú chvíľu utiekli.

Sú vôbec Kubánci revolučný národ, alebo je to len mytológia umelo živená režimom a knihami Fidela Castra?

Je to len mýtus živený režimom. Kubánci vôbec nie sú revolučný národ. Keď ste hladní a nemáte ani poriadne topánky, nemáte silu vzoprieť sa režimu, ktorý je ozbrojený až po zuby. Nemajú silu na žiadnu revolúciu. To, že tam vidíte nejaké zvyšky sedemdesiat rokov starej revolúcie, je čisto len propaganda, ktorú dodnes živia a ktorou kŕmia ľudí.