Štefančík: Fico a Smer sú v panike, preto útočia na Žilinku (videopodcast)

„Smer a vládna koalícia sa dostali do časovej tiesne a sú v panike, pretože niektoré kauzy sa nevyvíjajú podľa ich predstáv. Jediná cesta, ak to nejde cez zmenu legislatívy, je zvoliť si generálneho prokurátora na svoj obraz“ – odchádzajúci týždeň hodnotí politológ Radoslav Štefančík.

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

Prečo podľa politológa Radoslava Štefančíka vládny Smer spustil ostrý útok na generálneho prokurátora Maroša Žilinku.
Aké sú hlavné príčiny volebného víťazstva pravicových extrémistov v Nemecku a prečo zlyhal koncept občianskeho vzdelávania.
Prečo považuje nápad prezidenta Petra Pellegriniho na vznik širokej koalície za najmúdrejší, aký doteraz vyslovil.
Čo sa v skutočnosti skrýva za náhlym koncom Lukáša Machalu na ministerstve kultúry.
Ako politológ hodnotí nákupy miliónových nehnuteľností Ľuboša Blahu či Juraja Gedru a rozpor s ich politickou rétorikou.

Nemecký zlom a vzostup extrémizmu

Začneme udalosťou za hranicami Slovenska. V nemeckej spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko došlo k historickému zlomu, keď krajinské voľby prvýkrát od druhej svetovej vojny vyhrali pravicoví extrémisti z AfD. Nemecká tajná služba ich označuje za extrémistov aj neonacistov a hovorí sa o hrozbe, že sa ich idey dostanú do mainstreamu. Súhlasíte s tým?

Určite áno. Pravicový extrémizmus už v podstate v mainstreame je, pretože sa neuvažuje len o víťazstve v jednej spolkovej krajine, ale aj o tom, čo sa stane, ak vyhrajú voľby na spolkovej úrovni. Zatiaľ sa im darí predovšetkým v bývalých spolkových krajinách bývalej NDR. V týchto regiónoch nedošlo k vytvoreniu takých podmienok, aby sa obyvatelia cítili rovnocenní s ostatnými časťami Nemecka. Nahromadili sa tam štrukturálne problémy, ktoré vládne garnitúry nedokázali vyriešiť, čo umožnilo extrémizmu rozrásť sa až do volebného úspechu.

Hrozí teda, že sa izolácia AfD prelomí? Čo by to spravilo s Nemeckom?

Pred dvadsiatimi rokmi mi spolužiaci v Nemecku hovorili, že proti extrémizmu treba bojovať skôr, než sa dostane do parlamentu. Dnes vidíme, že sa dostali do spolkového snemu aj krajinských parlamentov a voľby na krajinskej úrovni dokonca vyhrávajú. Zatiaľ sa s touto stranou ostatné subjekty nehodlajú spájať, keďže ju spolkový úrad považuje za nebezpečnú pre ústavný poriadok. Je to však zdvihnutý ukazovák. Tradičné strany musia vymyslieť úspešný spôsob boja proti extrémizmu, pretože koncept občianskeho vzdelávania z polovice 20. storočia očividne nestačil.

Nie je to zároveň vysvedčenie pre veľké tradičné strany, ktorým voliči prestali dôverovať?

Určite áno. Je to aj dôsledok veľkých koalícií, ktoré boli pre Nemecko typické. Keď sa spoja dve veľké strany, na jednej strane to prináša stabilitu, no na druhej radikalizuje časť spektra. Extrémizmus sa pritom nedá vyriešiť bojom proti konkrétnej politickej strane či kritizovaním jej predsedu, ale výhradne odstránením štrukturálnych problémov v spoločnosti a regiónoch.

Myšlienka veľkej koalície na Slovensku

Ak premostíme na Slovensko, prezident Peter Pellegrini otvoril otázku možnej širokej koalície dvoch najsilnejších znepriatelených strán po voľbách v roku 2027. Hoci táto myšlienka nenašla podporu u Smeru ani v opozícii, čo hovoríte na tento prezidentský nápad?

Považujem to zatiaľ za najmúdrejšiu myšlienku, ktorú pán prezident vyslovil. Aj keď ju mnohí označili za absurdnú, v našej histórii ani v Európe by nešlo o ojedinelý úkaz. Funguje to napríklad vo Švajčiarsku, Belgicku či Rakúsku v rámci takzvanej konsociačnej demokracie, kde má každý spoločenský prúd svoje zastúpenie vo vláde. U nás urobil prvý krok k zmierneniu napätia Mikuláš Dzurinda v roku 1998 prizvaním Strany maďarskej koalície a neskôr Robert Fico prijatím Mosta-Híd. Ak si máme vybrať medzi koalíciou Smeru s Republikou a SNS, alebo koalíciou Smeru s Progresívnym Slovenskom, druhá možnosť by bola pre krajinu nepochybne prospešnejšia ako vláda radikálov.

Niektoré analýzy však upozorňujú, že široké koalície síce prinášajú zdanie stability, no znamenajú skôr stagnáciu a neprajú potrebným reformám.

S tým plne súhlasím. Veľká koalícia je až tá posledná možnosť. Ak vznikne koalícia hodnotovo blízkych strán, je to pre krajinu najlepšie. Ak si však vyberáte medzi stagnáciou a regresom – teda návratom niekde pred rok 1989 pod vládou extrémistov –, stále je lepšia stagnácia.

Povolebný pat a faktor Igor Matovič

Prieskumy verejnej mienky naznačujú tesný súboj a scenár, v ktorom by väčšinu nezostavila vládna koalícia ani opozícia bez hnutia Slovensko Igora Matoviča. Smerujeme k povolebnému patu?

Výraz „povolebný pat“ sa v diskurze objavuje pred každými voľbami za posledných osem rokov a zatiaľ k nemu nikdy nedošlo, takže by som sa ho neobával. Otázkou zostáva, či opozičné strany budú ochotné vytvoriť vládu s Igorom Matovičom. S Matovičom však treba počítať, pretože pred voľbami dokáže strhnúť pozornosť. Historická skúsenosť však ukazuje, že Matovič v minulosti premrhal najväčšiu šancu na pozitívnu zmenu Slovenska, keď rozmrhal ústavnú väčšinu. Karty navyše môžu zamiešať aj nové či návratové iniciatívy Richarda Sulíka a Borisa Kollára.

3 fotky v galérii

Radoslav Štefančík

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Ostrý front Smeru proti generálnemu prokurátorovi

Čo prinútilo Roberta Fica a celé vedenie Smeru spustiť otvorený boj proti generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, ktorého označili za prekážku spravodlivosti?

Predstavitelia Smeru a vládnej koalície sa dostali do časovej tiesne a v podstate sú v panike. Niektoré kauzy sa nevyvíjajú tak, ako by si predstavovali, a reálne hrozí, že vysoko postavení členovia Smeru či ľudia v pozadí skončia vo väzení. Funkčné obdobie Maroša Žilinku končí v decembri 2027 a oni potrebujú generálneho prokurátora na svoj obraz. Keďže to nejde zmenou legislatívy a Žilinka sa spriečil, najideálnejšie by pre nich bolo, keby odišiel skôr a mohli si zvoliť niekoho podriaďenejšieho.

Maroš Žilinka vyhlásil, že neodstúpi, a poodhalil existenciu „bezostyšných“ mocensko-politických tlakov na prokuratúru v kauzách spojených s vládnymi politikmi.

Žilinka pomenoval presne to, čo vieme aj na základe správania bývalých funkcionárov. Pre súčasnú moc je funkcia generálneho prokurátora kľúčovejšia než prezidentský úrad, pretože dokáže zastaviť stíhania a zamiesť kauzy pod koberec. Otvorený tlak je dôkazom ich obáv.

Prekvapenie na ministerstve kultúry: Koniec Lukáša Machalu

Prekvapivou správou týždňa bol aj koniec Lukáša Machalu na ministerstve kultúry, kde pôsobil ako pravá ruka Martiny Šimkovičovej. Ako to čítate?

Určite to prekvapilo, pretože pán Machala nebol len sivou eminenciou, ale rezort fakticky riadil a robil nepríjemné rozhodnutia namiesto ministerky. V politike však väčšinou neplatí oficiálne zdôvodnenie, ale to, čo sa nedozvieme. Musel to byť výsledok série nezhôd alebo sa pán Machala dostal do sporu s niekým oveľa vplyvnejším, než je pani Šimkovičová.

Miliónové nehnuteľnosti a čisté svedomie politikov

Týždeň priniesol aj správy o miliónových nehnuteľnostiach šéfa Úradu vlády Juraja Gedru a europoslanca Ľuboša Blahu. V čom spočíva hlavný problém týchto nákupov?

Novinárska kontrola je tu mimoriadne dôležitá. Pri Ľubošovi Blahovi ide o číre pokrytectvo – na sociálnych sieťach sa prezentuje ako marxista, revolucionár s portrétom Che Guevaru, ktorý bojkotuje bohatých, no sám si žije v luxusnom blahobyte. Pri pánovi Gedrovi ide o jasný rozpor medzi príjmami štátneho úradníka plateného z našich daní a jeho majetkom. Výhovorky na pomoc rodičov či rodiny sú výsmechom voličom. Peniaze, ktoré takto miznú, potom chýbajú napríklad v zdravotníctve na liečbu onkologických pacientov.

Pri príprave ma zaujal aforizmus poľského aforistu Stanisława Jerzyho Leca: „Svedomie mal čisté – nikdy ho nepoužíval.“ Nie je to o nás?

To je veľmi pekné. Bodaj by to svedomie nemali len čisté, ale ho aj používali – hoci pri mnohých politikoch je veľká pochybnosť, či ho vôbec čisté majú. Politika sa už od 19. storočia označuje ako „panské huncútstvo“ a tragédiou Slovenska je, že ako voliči tieto veci prehliadame a nevieme ich vyhodnotiť vo voľbách. Politikom tak nedokážeme odkázať, že takéto správanie netolerujeme. Peniaze, ktoré sa ulejú, potom chýbajú napríklad na prekategorizovanie liekov pre onkologických pacientov, ktorí sa nevedia dostať k liečbe, lebo poisťovne na to nemajú peniaze. Robíme potom zbierky a zachraňujeme ich my obyčajní ľudia, pretože solidarita medzi nami funguje a my svedomie čisté máme a peniaze si neulievisme. Keby si politici neulievali peniaze, pomohli by mnohým ľuďom.

Čiže keby sme to svedomie začali naozaj používať, pohľad pravde do očí by začal meniť veci k lepšiemu…

Aspoň večer zaspávať s vedomím, že tie uliate peniaze mohli pomôcť chorým ľuďom a ich rodinám.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)