Vyhynuli pred stáročiami, dnes žijú len na Považí. Dolina ukrýva slovenský unikát

Bošácka dolina ako raj pre turistov? Kým v Trenčianskych Bohuslaviciach nájdete v kaplnke vyše 200-ročnú celotelovú relikviu mučeníka Adeodata a unikátny organ, v Haluziciach ruiny románskeho kostola, tiesňavu aj vyhliadku na kopci Hájnica. Do balíka zaujímavostí pribudol nedávno Archeopark Bošácka dolina.  

Otvorený je len necelé tri mesiace a už stihol prilákať množstvo návštevníkov, vrátane dospelých a školákov. Pri vstupnej bráne, ktorá imituje hradisko z doby bronzovej, sme stretli archeologického technika Martina Sochu. Jeho rukami vznikali v areáli ohradenom masívnymi kolmi viaceré historické objekty.

Ako vysvetlil, ľuďom by chceli ukázať typy archeologických objektov, ktoré sa kedysi nachádzali v Bošáckej doline. Priestor je nateraz rozdelený do troch sektorov – prvým je vchod, ktorý predstavuje dobu bronzovú, druhý sektor reprezentuje paleolit a tretí eneolit. Časom vraj pribudnú aj ďalšie.

„Začíname 20-tisíc rokov pred Kristom a dostaneme sa až do Veľkej Moravy. Prechádzame rôznymi obdobiami. Nie je to len o Slovanoch a Keltoch, ale je to prierez históriou,“ uviedol pre Pravdu.

Blato a slama? Najlepšia klimatizácia

Niekdajšiu poľnohospodársku pôdu pretvárajú na živý priestor pomocou experimentálnej archeológie, pričom využívajú techniky z minulosti. Príkladom sú podľa Sochu kože na stanoch, ktoré pochádzajú z bošáckeho družstva. Chemicky ich neošetrovali, ale len nasolili a zo spodnej časti vyúdili.

Najskôr nás vzal do časti venovanej eneolitu, kde stojí viacero artefaktov. Sektor, ktorý reprezentuje neskorú dobu kamennú, vznikol najmä kvôli početným archeologickým nálezom v lokalite s rýdzo bošáckym názvom – „Pohančiniščá“. Pri oraní tu ľudia vraj kedysi nachádzali množstvo keramiky, ktorú považovali za pohanskú. Vykopávky našli podľa Sochu aj priamo na pozemku, kde stojí park.

Foto:
Henrieta Mihalková
Martin Socha pred eneolitickým domčekom.

Archeologický technik sa ďalej pristavil pri peci na pálenie keramiky. „Blato som miešal nohami, musel som prísť na to, aké pomery blata a slamy treba pridať. Preosieval som k tomu drobný štrk,“ opísal. Nachádza sa v nej dokonca aj rošt s prieduchmi. V podobnej peci predkovia kedysi vypaľovali výrobky pri 900 stupňoch.

Nezabudol podotknúť, že v období, ktoré sektor reprezentuje, hrnčiarsky kruh ešte nepoznali. „Archeológovia urobili výskum a prišli na to, že táto keramika je jedinečná a predtým ju neobjavili. Dali jej názov Bošácka skupina,“ vysvetlil. Paradoxne, najzachovalejšiu bošácku keramiku však našli v obci Podolie.

Repliky džbánov a hrnčekov vystavujú v eneolitickom domčeku, ktorý vystavali takisto ručne z blata a slamy. Socha nás upozornil, aby sme si všimli teplotný rozdiel, ktorý je skutočne citeľný. „Vonku je teplo, tu v domčeku je príjemne. Hlina je prírodný materiál a spolu s palachom (tŕstie, pozn. red.) dodáva príjemnú klímu,“ priblížil. Poukázal aj na ďalšiu zaujímavosť. Pod sedlom strechy sa nachádza časť vypletená prútím bez hlinenej výplne. „Keďže ľudia v tomto období nemali komíny, odvádzali tadiaľ dym,“ pokračoval.

Zvieratá, ktoré inde nežijú

Nezabudne spomenúť, že za projektom stoja archeológ Drahoslav Hulínek a predseda tamojšieho poľnohospodárskeho družstva Vladimír Králik. Idea archeoparku vznikla zhruba pred štyrmi rokmi, keď sa dvojica zhovárala, že by dospelých a deti mohli vytiahnuť z nákupných centier späť do prírody. Areál tak spája minulosť so súčasnosťou a archeológiu s lokálnymi produktmi. V objekte je možné aj opekať, sympatický personál pripraví záujemcom balíčky priamo z doliny.

Súčasťou archeoparku sú aj zvieratá s vlastnými výbehmi a jazierkami. Kozy, ovce, kačice a daniele zďaleka nie sú všetky tvory, ktoré obývajú priestor. Obyvateľmi sú aj tury divé, ktoré nikde inde na Slovensku nenájdete. Hoci sa pôvodne vyskytovali od Atlantiku až po Tichý oceán a rozšírené boli až do stredoveku, boli vyhubené. Žili aj na území súčasného Slovenska, a ako uvádza jedna z informačných tabúľ, svedčia o tom názvy sídel ako Stará Turá, Turá Lúka či Trenčianska Turná. Dospelé býky dosahovali hmotnosť 700 až 1500 kilogramov, kravy boli o tretinu menšie a ľahšie.

Posledný pôvodný tur divý, nazývaný aj pratur, uhynul v 17. storočí v Poľsku. Vďaka takzvanému spätnému šľachteniu sa opäť vyskytuje aj na Slovensku, no len v Bošáckej doline. Jeho chov je súčasťou medzinárodného projektu Taurus. „Majú zhodu na 99,8 percenta s pôvodným druhom. Na Slovensku sú zatiaľ tri pratury a všetkých máme my,“ vyzdvihol Socha.

Býk Mišo a samica Eliška k nim prišli zo susedného Česka. Keď sme podišli k ohrade, nechali sa nalákať na zelené trsy z blízkeho biopásu. Vtedy sme zbadali tretieho jedinca, ešte mláďa, samicu Francescu – rodenú Bošáčanku.

Foto:
Henrieta Mihalková
Martin Socha kŕmi pratury z archeoparku.

Žili tu lovci mamutov

Poslednou zastávkou bola archeologická dielňa, kde vystavujú predmety z depozitu Slovenského archeologického a historického inštitútu (SAHI). Zapožičané majú sekerky, spony opaskov, dobové šperky, peniaze, vrátane mince z čias Rímskej ríše.

Končili sme pri mamutích kostiach a zube. Bošácka dolina je vraj v tomto smere unikátna. Drevenú konštrukciu stanu lovcov mamutov starú 25-tisíc rokov našli len pred pár rokmi v susedných Trenčianskych Bohuslaviciach. Obec pritom patrí k najvýznamnejším náleziskám v rámci Európy. V minulosti tu archeológovia objavili celé ohnisko, ktoré dokazuje, že naši predkovia sa živili mamutmi.

Foto:
Henrieta Mihalková
Archeologický technik Martin Socha s mamutím zubom.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
archeopark
Bošáca
Trenčianske Bohuslavice
turistická oblasť

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.