Petr Janda z Olympicu: Moja žena je hrozne mladá a konzervatívna. Prečo sa mu nepodarilo zložiť hit pre Gotta?

S humorom rozprával o hudbe, o dcérach a manželke aj o tom, ako rád varí pre rodinu sviečkovú. A prečo nikdy nezložil hit pre Karla Gotta?  

Na Festival Film Square do Trenčianskych Teplíc ste prišli rovno zo zrazu motorkárov na Zemplínskej šírave a hneď z Mosta slávy, kde ste si pripevnili tabuľku so svojím menom, pokračujete na večerný koncert, na vizovické Trnkobraní. Poznáte vôbec niečo ako únavu?

Nie, aj keď vlastne ,,kecám”. Niekedy som unavený, keď toho mám veľa. Nedávno som mal koncert, ktorý som skoro neprežil, neviem, čo sa stalo. Nejaká momentálna indispozícia, ale inak všetko zatiaľ drží, ako má. Ale Šíravu som si užil a teším sa aj na Vizovice, to je super, ja veľmi rád hrám.

Nesplývajú vám niekedy všetky tie koncerty? Alebo má každý z nich iný program?

Máme asi tri druhy programov, niektoré majú sto minút, iné sú hodinové alebo 50-minútové, sú trošku iné, ale repertoár je podobný.

Aké to bolo na zraze motorkárov?

Bolo tam veľa ľudí, údajne okolo päťtisíc, a predsa len, na Slovensku už nie sme takí známi, ako sme bývali. Takže publikum nové pesničky veľmi nepoznalo, ale my sme si povedali, že na to nebudeme hľadieť a zahráme aj novinky. Spočiatku ľudia ,,kukali”, ale potom sa to výborne rozbehlo.

Ktoré novinky myslíte? Bombarďáka?

Presne, Bombarďákom sme začínali. Hrali sme aj Dřív, než se setmí – obe sú z posledného albumu Bombarďák, ktorý vyšiel vlani na jar. Keď sme začali hrať staršie pesničky, už to bolo dobré, ale motorkári stále jazdili s motorkami, pálili pneumatiky, všade smrdela guma, to bolo zvláštne.

Mnoho kapiel, ktoré sú dlho na scéne, sa sťažuje, že publikum nezaujímajú ich novinky, ale chce stále staré hity. Je to aj u vás tak? Vy však stále skladáte niečo nové.

Už teraz máme pripravený nový album, natočili sme k nemu už singel – volá sa Až to Stouni zabalí, je to taká veselá, žartovná pesnička. Uvidíme. Chceme to natočiť do konca roka, aby na jar vyšiel album.

A myslíte si, že to Stouni naozaj niekedy zabalia?

Ako som ich videl, mám pocit, že celkom skoro (smeje sa).

Ale vy ste mali vždy bližšie k Beatles než k Rolling Stones?

Áno, to je správny postreh. Myslím, že som sa nepoplietol, Stouni sú fajn, mám ich rád, ale Beatles sú predsa len niekde inde – ich melódie a harmónie sú zložitejšie, sofistikovanejšie a sú vzdelanejší, Stouni sú skôr zemití a bluesoví, ale tiež sa mi páčia.

Foto:
Ivan Majerský
Petr Janda prebral z rúk svojho priateľa Petra Nagya cenu Umelcova misia.

Čítala som, že mesačne hráte desať až dvanásť koncertov. Nebolo to v lete aj viac?

V lete toho bolo aj viac. Mám ešte jednu partiu, ktorá si hovorí Souseďanka – taký debilný názov, bol som proti nemu, ale nepresadil som zmenu…

…veď už ste hrali aj v Karkulke (Karlínsky kulturní kabaret – tak sa volala kapela pred Olympicom).

Hej, to je pravda. So Souseďankou hráme v krčme, kde bývam, hráme tri či štyrikrát za leto. To je kapela, čo neskúša, hrá starý rockový a bluesový repertoár, chodí na to veľmi veľa ľudí, je to, samozrejme, všetko zadarmo, veď aj my si to užívame.

Hráte aj pesničky Olympicu?

Málo, tak 4-5 pesničiek, ale obávam sa, že preto tam ľudia chodia.

Foto:
Ivan Majerský
Líder kapely Olympic Petr Janda si na festivale Filmsquare v Trenčianskych Tepliciach prevzal cenu Umelcova misia.

Teraz vás čerstvo ocenili Umelcovou misiou na filmovom festivale. Čo vy a filmy? Kdesi som zachytila, že mnohé filmy nevydržíte pozerať do konca, že vás to už nebaví.

Musím povedať, že nie som veľký filmár, skôr sporadický. Do kina často nechodím, už dlho sme neboli, ani nie som schopný povedať, ktorý film som videl naposledy. Deti chodia s maminkou na detské kreslené filmy, to ma nebaví. Aby som pravdu povedal, nebavia ma ani akčné filmy, žiadne drámy. A veselohry akosi nie sú. Keď sa pozerám na televíziu, vo všetkých nejakí detektívi vyšetrujú mordy, na to sa nechcem dívať. Budím sa a robím potom zlé veci, hádžem vankúšom a nedávno som strhol záclonu. Padám z postele a na to si dávam bacha, radšej pozerám správy, tam tie mordy veľmi nie sú.

Ale aj televízne správy obsahujú dosť katastrof všetkého druhu – sucho, vojny, bombardovania…

To je síce pravda, preto prepínam a nakoniec zostanem pri športových zápasoch, pozerám futbal alebo tenis. Ani tie pesničkové klipy ma veľmi nebavia. Radšej robím niečo iné než pozerám televíziu.

Za život ste napísali vyše tisíc pesničiek, a to nielen pre seba, ale aj pre rôznych iných interpretov, ako Václav Neckář, Jiří Korn, Hana Zagorová, Marie Rottrová.

S Mariou Rottrovou sme mali rovnakých manažérov, mali sme k sebe blízko, niečo som jej napísal, ale už som zabudol čo. Korn u nás chvíľu hral, takže som písal aj preňho. Jediný, do koho som sa nikdy netrafil, bol Gott. Ten odo mňa furt chcel pesničku s krásnym sólom, ale vždy hovoril: Vieš, človeče, ale tie tvoje melódie stále klesajú dole, ja by som potreboval, aby šli hore, aby tam vynikol hlas. Vravím mu: Predsa nebudem skladať pesničky, lebo ty rád spievaš hore. Ja skladám pesničky, aké skladám, ber alebo neber. A on: No nehnevaj sa. Nikdy som sa netrafil.

Skladá sa lepšie pre seba či pre iných?

Najradšej skladám pre seba, inak je mi ľúto, keď sa to veľmi podarí a hovorím si, jé, mal som si to nechať.

Ešte píšete pre iných, či už nie?

Teraz sa mi to nejako nepodarilo, ale ani sa o to nesnažím. O moje pesničky by bol záujem, ale všetci si myslia, že hneď zložím Okno mé lásky alebo Jasnú zprávu. To nie je také jednoduché a oni sú potom sklamaní, že to nie je správny hit. Lenže dnes už je muzika inde, ja už som starý autor, všetko funguje inak, používajú sa jednoduché harmónie. Vlastne čím jednoduchšie, tým lepšie, a také hlúpučké texty, to by som nemohol. Nechcem do produkcie pridávať takéto typy pesničiek. Mám radšej rozsiahlejšie veci – tak formou, ako aj harmonicky, a to sa dnes veľmi nenosí.

Boli za vašej mladosti lepšie pesničky?

Myslím si, že vrchol pesničkárstva bol niekedy v 60. rokoch. Koncom 60. rokov vydávali Beatles posledné albumy a v 70. rokoch bola u nás normalizácia, potom prišlo disko a techno, počítačová muzika. Ja viem robiť s počítačom, robím na ňom ,,demáče”, ale dnes sa to vydáva za normálne, klasické pesničky. A okrem hlasu speváka, ktorý je všelijako upravený, doladený, tam nie je živý muzikant, a to mi nevyhovuje.

Kdesi ste sa dokonca vyjadrili, že rokenrol je už mŕtvy. Naozaj je?

Síce je, ale občas ešte vystrčí hlavu z rakvy a niečo urobí…

To by bola škoda, keby bol rokenrol naozaj mŕtvy.

Tak polomŕtvy. Ale myslím, že je už vyčerpaný tak, ako sa postupne vyčerpajú všetky druhy umenia, či už hovoríme o gotike, renesancii, alebo baroku. Vždy sa to niekde skončí a začne sa niečo nové. Tak ako sa skončil swing a dixieland, všetko sa nejako reinkarnuje, vznikne neogotika, neorenesancia aj neoklasika. Možno bude aj neorokenrol…

Čakala som, že poviete Neoolympic…

My už sme taká partia, čo zvládne skoro všetky štýly.

Keď porovnáte svoj hudobný vkus s vašimi deťmi a manželkou, je rovnaký alebo sa líši?

Mám štyri dcéry, najstaršia dcéra Marta je známa rocková speváčka, druhá dcéra Eliška v tom nejde vôbec, tretia dcéra Anežka bude asi vedkyňa, baví ju študovať a jazyky, a najmladšia Rozárka má 14 rokov, miluje muziku. Dokonca ma poprosila, či by od Ježiška nemohla dostať gramofón, tak ho dostala. Začala zbierať vinyly, má ich celkom dosť a hrabe sa v mojich archívoch, lebo ja som to, samozrejme, nevyhodil. Občas nájde nejaký skvost a má z toho radosť.

Foto:
Markéta Hanzlíková / Česká editoriální fotografie / Profimedia
Speváčka Marta Jandová na krste knihy Iluze.

Čo napríklad?

Objavila trebárs Beatles, dokonca si berie aj knižky z mojej knižnice, Beatles ju prosto zaujímajú. Hlavne však chce spievať, skúša to, má skvelý hlas a myslím, že pôjde v stopách Marty. Z toho by som mal, samozrejme, radosť.

Na koncertoch sa vraj rád pýtate, či je tam niekto starší ako vy, a väčšinou nie je. To je však dobrá správa, lebo to znamená, že vás počúvajú mladí ľudia…

Nielen na koncerte, všade, kam prídem, som najstarší. To je celkom blbé. Chodím napríklad na futbal, na Bohemku a tam som tiež jeden z najstarších. Pýtam sa ľudí, koľko je tam dôchodcov – aby som sa nemusel pýtať, či sú starí – a vždy im venujem pesničku Já nejsem zlej. To je taká pesnička pre dôchodcov, majú ju radi a tešia sa, že som si spomenul na kolegov dôchodcov.

Vy sa cítite ako dôchodca?

Aby som pravdu povedal, dôchodca som 20 rokov, ale vôbec sa tak necítim. Robím si z toho žarty, vravím, že mám pomerne dobrý dôchodok, ale mám trochu iné požiadavky na život, tak si musím privyrábať hraním.

Totiž vaša žena Alice už pred 15 rokmi povedala, že ste ako pubertiak, ale myslela to ako kompliment.

Ako pubertiak sa už asi nesprávam, dávam si pozor, aj keď občas mám pubertálne nápady. Napríklad povedať niekomu niečo, aby som ho urazil, občas mám chuť to urobiť.

Ako človek dosiahne, že sa cíti mlado a stále má chuť pracovať?

Práve práca je dôvod, ako sa človek cíti. Ak to vzdá a myslí si, že dôchodok je na to, aby človek ležal, pozeral televíziu a občas šiel na prechádzku, sem-tam si dal pivo či dve… To nie je nič pre mňa, ja chcem život žiť tak naplno ako vždy. Mňa práca baví, vyhovuje mi, zaplať Pánboh ma to nijako neunavuje, mám dobrý pocit, keď sa mi podarí zložiť novú peknú pesničku, a zatiaľ to nehodlám meniť.

To je super. Vraj skladáte pesničky doma v obývačke. Ako to vyzerá?

Už to však doma nemám komu pustiť. V obývačke nie, ale za obývačkou som si urobil taký kútik, pomerne malú miestnosť, kde mám všetko, čo potrebujem – asi deväť gitár, aparatúru, počítačové programy, knižnicu, prosto všetko, čo potrebujem, aby som mohol pracovať. Občas ešte píšem knižky a tak. Väčšinu času som zalezený tam a púšťam si hudbu, lebo tam mám dobrú aparatúru. V obývačke mám tiež dobrú aparatúru, ale viete, čo je najhoršie? Keď sa mi darí skladať pesničku, som v tom ponorený a zrazu manželka zatvára dvere, že ju ruším.

Foto:
Markéta Hanzlíková / Česká editoriální fotografie / Profimedia
Petr Janda (vpravo) s dcérou Martou a jej manželom Miroslavom Vernerom a celkom vľavo manželka Petra Jandu Alice na hudobných cenách Český slavík 29. 11. 2024.

Takže žena vás nemá tak na piedestále, že by vás nesmela rušiť?

Nie, mňa môže vyrušiť hocikto, aj tak si nápady zaznamenávam, takže ich nestratím.

Pesničky z vás vytrysknú alebo je to dlhý proces?

Písanie pesničiek vyzerá tak, že si stále robím zvukové poznámky do telefónu. ,,Zabroukám” si melódiu hoci v aute a potom z toho čerpám. Prevažná časť stojí ,,za prd”, ale občas sa objaví pekný motív a s tým viem pracovať. Ale žeby som si sadol a vyletel by zo mňa hit, to sa stane zriedkakedy.

Už o Bombarďákovi ste povedali, že je to jeden z najlepších albumov, plný energie. Aký bude ten nový?

Dúfam, že podobný. Dbám na to, aby som takzvane nezmäkol. Na Bombarďákovi je toľko dobrých pesničiek, že máme problém ich nehrať. Zároveň chce publikum hlavne známe pesničky. Takže dúfam, že nový album sa podarí tak, že na ňom zasa budú pesničky, ktoré chceme hrať. Stalo sa mi, že sme napísali album a potom sme zistili, že sa nám nič z neho hrať nechce. Boli albumy, z ktorých sme hrali len jednu pesničku.

Viem, že váš obľúbený album sú Prázdniny na Zemi.

To majú radi aj mnohí fanúšikovia. Máme silnú fanúšikovskú základňu, ktorá nás ženie k tomu, aby sme sa k tomu vrátili a zasa to predviedli. Zvláštne je, že so Souseďankou hráme pesničku Voda z Prázdnin na Zemi. Vždy má úspech, tá pesnička je skvelá aj po 45 rokoch. Musím sa pochváliť, tá sa mi podarila.

Viete odhadnúť, z ktorej pesničky sa stane hit?

To sa nedá odhadnúť. Niekedy si myslíte, že je pesnička úplne ,,blbá” a aj tá sa chytí. Ale ja na to veľmi nedbám, robím to pre seba, pre kapelu, aby sa mi to vošlo do môjho štýlu, aby som si zahral na gitare, ale určite nie preto, aby to vyhralo hitparády a ja by som bol slávny. To je až druhý plán, určite nie môj cieľ.

Keď ste v roku 2020 zverejnili pieseň Kaťata z rovnomenného albumu, mnohých to šokovalo. (Moje první holka byla divoženka macatá/ Když jsem za ní poletoval, roztrh jsem si kaťata/ Pěkně jsme si užívali, pak jsem jí řek za chatou/ Že jsem asi na žížaly, nechci holku macatou / Chvilku jsem se poflakoval, pak jsem potkal gazelu/ Trochu jsem se vytahoval, že mám dobrou kapelu/ Dalo mi to celkem práci, nakonec se chytila/ Ťuťu, ňuňu, paci paci, na dvě noci idyla/ Víkendová romantika, kožich jsem jí vyprášil/ Časovaná bomba tiká, říkejte mi Jidáši…) Zaujímajú vás reakcie na vaše pesničky?

Fanúšikovia nie sú veľmi kritickí, im sa páči vlastne všetko, lebo sú to naši fanúšikovia. A druhá časť sú kritici, tým sa zasa nepáči skoro nič. Je ťažké si vybrať, ale radšej mám fanúšikov.

S Bombarďákom ste ešte stále na turné po Česku i Slovensku, ktoré pesničky majú najväčší úspech?

Hráme hlavne pomalú pesničku Dřív, než se setmí. Mám veľmi rád song Heja heja, to je naozaj rocková vec, tú sme zaradili len nedávno. Ešte je tam pesnička Kdo se bojí, aj tú sme chceli zaradiť na turné, ale potom sme usúdili, že už by to bolo príliš.

A čo pesnička Jaro?

To sme hrali zo začiatku, ale už ho zasa nehráme, to je taká vtipná vec. (Text: Je jaro, je jaro, je jaro/ Všechno pučí, všechno pučí/ Bory šumí, voda hučí/ Je léto, je léto, je léto/ Všechno kvete, všechno zraje/ Všechno voní, hudba hraje/ Je podzim, je podzim, je podzim/Všechno vadne, padá listí/ Vítr všechno nevyčistí/ Je zima, je zima, je zima, brr/ Všude mrzne, všude sněží/ Na ničem už nezáleží/ Jaro, léto, podzim, zima/ To je pro mě, to je prima / A tak pořád dokolečka/ Dokolečka dokola) To je trošku rap. Text som zložil ja – je jednoduchý, len vysloviť ho do rytmu je ťažké. Bol som na Floride, kam chodím každý rok, a tam je stále leto. Uvedomil som si, že tam by som nechcel žiť. Mesiac tam byť je fajn, zhodou okolností kúsok odo mňa má barák Habera, nedávno sme sa navštívili. Došlo mi, ako mám rád striedanie štyroch ročných období a napísal som o tom pesničku. Nechcel by som žiť tam, kde je stále teplo. Keď je niečo blbé, o chvíľu bude zasa dobre. A keby bolo stále dobre, život by bol strašne nudný.

Na obálke albumu Kaťata je fotka modelky v roztrhaných džínsoch. Vtedy ste tvrdili, že kapela sa už nebude fotiť na obal albumu, ale na Bombarďákovi, ktorý nasledoval po Kaťatách, už zasa celá kapela je.

Skutočne prvé obaly vyšli bez kapely. Vravel som, že už naše ksichty nemám prečo ukazovať, ale potom sme točili klip k Bombarďákovi na vojenskom letisku v Kbeloch v Prahe pri starých lietadlách. Pobehoval tam fotograf a fotil nás v uniformách RAF z druhej svetovej vojny. Mimochodom, bola hrozná zima, snežilo, fúkal vietor, ale v uniformách bolo dobre. Uvedomil som si, že v lietadlách nebolo kúrenie a tam hore musela byť pilotom strašná kosa, našťastie v bundách z ovčej vlny bolo fakt príjemne. Fotograf nás stále fotil, až sme si povedali, že by to mohlo ísť aj na obal. Ale pôvodný zámer bol, že to bude bez nás.

A čo nový album?

Už sme fotili, v objekte bývalej Pragovky, fabrika už neexistuje, ale je to architektonický skvost s betónovým skeletom. Točili sme aj klip k pesničke Až to Stouni zabalí. Je zložité vybrať fotky, každý pozerá, ako na fotke vyzerá on, ostatní ho nezaujímajú, takže z 20 fotiek sa zhodneme horko-ťažko na jednej. Dokonca mi manažérka hovorila, že jednému vymieňali hlavu. To ma pobavilo. (smeje sa)

Foto:
Matěj Třešňák
kapela Olympic a jej frontman Petr Janda

Pokiaľ ju nevymenili vám…

Mne nie, ja sa na to ani nepozerám, sám sebe sa na fotke nikdy nepáčim.

Páčila sa mi aj vaša historka o tom, ako ste raz s manželkou boli na opere Predaná nevesta a jej sa nepáčilo moderné poňatie, chýbala jej ,,náves”, ale vám sa to zdalo super. Chodievate aj na opery?

Mne to vôbec neprekážalo, Predanú nevestu som videl veľakrát, poznám ju naspamäť, páčilo sa mi to. Ale žena bola veľmi oproti, ona je totiž oproti mne hrozne mladá a konzervatívna. To ma inšpirovalo k tomu, že keď končíme koncert, spievame áriu Proč bychom se netěšili – a celá sála spieva s nami. To je veľmi dobrý pocit.

Foto:
archív skupiny Olympic
Petr Janda v mladosti.

Raz ste povedali, že na to, že Česi sa považujú za národ muzikantov, sa ich vo svete až tak veľa nepresadilo. Čím to je?

Česi, samozrejme, sú národ muzikantov, to je odjakživa jasné. Dokonca o tom často premýšľam a dospel som k názoru, že muzikantstvo by sa malo v Česku pestovať ešte viac. Preto som vymyslel projekt s názvom Kytara do každý hospody. Chcem tam dať kasičku, aby sa ľudia skladali a v každej krčme by mala visieť aspoň jedna gitara. Ja sám som sa v krčme priučil hraniu trampských pesničiek a veľmi rád spomínam na to, ako celá krčma spievala. To je neprenosný zážitok a chcel by som ho vrátiť. Samozrejme, je iná doba, sú počítače, Spotify, ale živé hranie v krčme má svoje čaro. Projekt je v plienkach, ale už zháňam výrobcu českých gitár, nechcem, aby sa tam kupovali čínske, japonské či americké gitary.

Vás kedysi lákal Ivan Král do Veľkej Británie, no vám sa tam nechcelo. On tvrdil, že by ste sa tam určite hneď presadili a chytili.

To trošku ľutujem, je to dávno preč, ale občas si na to spomeniem. Vtedy sme boli v Paríži, kde sa mi páčilo, nemali sme ani vízum do Londýna, hoci by sme ho asi dostali. Neviem, prečo sa mi tam nechcelo. Totiž tam sa stalo to, že kedysi Beatles nevedeli nájsť vydavateľa, osem vydavateľstiev ich odmietlo, až deviaty vydavateľ ich vzal. Potom sa všetci začali báť, že im zasa utečie takáto nejaká úspešná kapela, takže brali všetko. Prišla neznáma kapela a hneď s ňou podpísali zmluvu. Takže v tej dobe by sme asi aj my dostali zmluvu, ale nevyšlo to.

Foto:
Matěj Třešňák
Olympic v O2 aréne.

Tak poďme späť domov. Kedysi ste veľmi rád varili a organizovali ste veľké rodinné obedy, lenže potom vás prestalo baviť robiť sviečkovú, lebo ste nemali obrie hrnce pre 20 ľudí…

Teraz varím málo, ale na Vianoce pozývam najužšiu rodinu, asi 10 či 12 ľudí, to som ešte schopný tie knedle navariť. Inak varím málo, lebo cez týždeň sú deti v škole a nie je komu variť. Varím v soboty a nedele, ale moje dievčatá žijú do istej miery asketickým životom. Veľa vecí vôbec nejedia, ale práve knedle mi trhajú z taniera skôr, než sú hotové, strašne im chutia. Dávajú si pozor na zdravú stravu, jedia hlavne zeleninu, ale najmladšia Rozárka rada pečie a stále skúša nejaké cestá. Ja som teraz síce schudol päť kíl, ale nerád by som znova pribral. Varenie ma však baví, je to výborná disciplína. Postavili sme si teraz aj letnú kuchyňu, tam grilujeme a dievčatá pečú.

Foto:
Radoslav Vnenčák
Kapela Olympic o dva roky oslávi 60 rokov na scéne.

Témy:
Festival Film Square
Petr Janda
Olympic
hudba

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.