To, čo je pravicové, je pre nich normálne, prirodzené, neutrálne. Je to štandard, v tomto prípade s malým š. Ideológiu majú tí druhí. Ľavičiari. Osobná sloboda, menej štátu, nízke dane, voľný trh a čo najmenej pravidiel je zdravý rozum. Green Deal, „woke“ či rovnoprávnosť žien v odmeňovaní je prinajlepšom utopické a prinajhoršom nezmyselné a škodlivé.
Socialistickí liberáli
Pravica ani Sulík však nemajú patent na rozum. Predstava politiky oslobodenej od ideológie je falošná a zavádzajúca. Nič také ako ideologicky neutrálne „správne“ riešenia v politike neexistujú. V tomto prípade je „zdravý rozum“ tiež ideológiou. To, že Richard Sulík uprednostňuje slobodu pred rovnoprávnosťou a trh pred ochranou životného prostredia, je jeho voľba, no nech sa netvári, že to nie je ideologická voľba, ale zdravý rozum.
„Liberalizmus v ponímaní západnej Európy je vlastne socializmus. Zmutovalo to pomaly až k neomarxizmu,“ tvrdil Sulík v roku 2019. Preto dnes o sebe vyhlasuje, že je klasickým liberálom spred dvesto rokov. Potom je jasné, že čokoľvek, čo má v názve slovo „progresívne“, mu musí bytostne prekážať. No nie sme si istí, či je ten klasický liberalizmus takou cnosťou.
Slávny obhajca slobody prejavu John Milton veril v prirodzenú podriadenosť žien a jeho volanie po náboženskej tolerancii sa netýkalo katolíkov. Otec liberalizmu John Locke tvrdil, že pôvodní obyvatelia Ameriky nemohli vlastniť pôdu, lebo na nej len žili, ale neobrábali ju.
Autor diela O slobode John Stuart Mill bol podporovateľom kolonializmu a sloboda sa podľa neho nemala vzťahovať na zaostalé národy. Na tie platil benevolentný despotizmus, ktorý ich mal civilizovať. A Thomas Jefferson, jeden z autorov Deklarácie nezávislosti, ktorá hovorí, že všetci ľudia boli stvorení seberovní, vlastnil 600 otrokov a tvrdil, že černošské obyvateľstvo je menejcenné.
Zamrznutý v roku 1826
Iste, všetci boli ovplyvnení svojou dobou a napríklad filozof John Stuart Mill mal veľmi pokrokové názory na postavenie žien a dokonca je autorom jedného z prvých feministických diel Poddanstvo žien, hoci na ňom výrazne spolupracovala jeho manželka Harriet Taylor Mill.
Nemyslíme si, že Richard Sulík súhlasí so všetkým, čo títo filozofi tvrdili. No zástancovia klasického liberalizmu by si mali priznať, že za rozširovanie individuálnych slobôd vďačíme aj progresivizmu a ľavici. Nemôžeme zamrznúť v roku 1826. To, čo by sa klasickým liberálom zdalo utopické, nezmyselné a škodlivé, je dnes samozrejmosťou.
Pod zdravým rozumom myslí Richard Sulík všetky tie sociálne aspekty moderného liberalizmu, ktoré sa mu nepáčia, lebo sú marxistické či socialistické. A keďže nedokáže priznať, že spoločnosť sa za dvesto rokov vyvinula a sloboda dnes neznamená len slobodu od štátu, ale niekedy si vyžaduje jeho súčinnosť, skrýva to pod pojem „klasický liberalizmus“. Sulík však nie je klasický liberál. Dokonca nie je ani politik zdravého rozumu.
V rozhovore pre portál 360tka kritizoval fakt, že bývalý šéf SIS Vladimír Pčolinský či extrémista Daniel Bombic sedeli niekoľko mesiacov vo väzbe bez rozsudku. Keď ho moderátor Adel Ghannam usvedčil z toho, že nerozumie rozdielu medzi väzbou a výkonom trestu, prevrátil oči a sťažoval sa, že moderátor sa pýta hlúposti. A tak sa dá charakterizovať celá Sulíkova politika.
Neomylný názor
Hoci zámer poukázať na nadmerné používanie inštitútu väzby bol správny, podstatné súvislosti Sulík nepochopil, no to mu nebránilo mať na ne názor. Neznalosť nahradil sebavedomím a jeho voličom to bude imponovať, lebo tak si predstavujú zdravý rozum a slobodu prejavu. Ignorovanie nuáns a kontextu sa v jeho svete prezentuje ako racionalita a zjednodušovanie ako cnosť. Ako bonus občas použije vulgarizmus, a to voličom stačí.
Jedinou ideológiou, ktorú bude v politike vyznávať, je jeho vlastný názor, o ktorého neomylnosti je presvedčený. Nič proti tomu. Dokázal tým presvedčiť dostatok ľudí. SaS pod jeho vedením sa dostala päťkrát do parlamentu a dvakrát do vlády. Aj takíto voliči chcú byť reprezentovaní. Dopyt po jeho politike naďalej existuje. A možno im ani nebude prekážať, ak budú musieť preto voliť Sme rodinu.
Branislav Gröhling sa pritom snažil, aby si SaS zachovala ekonomický charakter, ktorý jej vštepil ešte Richard Sulík. Keď sa vzdával mandátu, Gröhling avizoval, že chce, aby bol čestný predseda naďalej garantom pravicových ekonomických riešení. Aj po rozchode používala strana rovnakú rétoriku: nízke dane, štíhly štát, viac peňazí. To nie je žiadna ľavica.
No ak sa voličom zdá nová SaS príliš progresívna a jej rétorické spájanie s Progresívnym Slovenskom ich odradí, boli vždy na zlej adrese. Príliš progresívne už nie je ani PS, ktoré sa v záujme porážky Roberta Fica posúva čím ďalej, tým viac do ideologicky vyprázdneného stredu. Sulík a jeho voliči by si mali uvedomiť, že sú tak vpravo, až sa im zdá, že každý je od vás naľavo, nemôžu sa čudovať, že budú vyzerať ako krajná pravica.