Dominik Dán ide v najnovšej knihe do extrému. V hľadáčiku sú neonacisti

„Krv sa stane zábavou“ je v poradí 42. kriminálnym románom Dominika Dána. A hneď na úvod – áno – dobre sa číta napriek tomu, že sa v ňom vlastne pomerne dlho neodohrá žiadna vražda. Dej však k nej – bohužiaľ – nevyhnutne speje, aby sa kancelária 141 neflákala.  

„Biela sila zvíťazí.“ Nie, nejde o reklamu na prací prášok. Touto vetou Dán uvádza čitateľa do prostredia neonacistických skupín, ktoré sa stávajú jednou z hlavných tém románu. Holohlaví mladíci v bomberách, kanadách a s vytetovanými symbolmi nenávisti nie sú iba kulisou. Autor sa pokúša ukázať, ako ľahko sa môže frustrácia obyčajných ľudí stať živnou pôdou pre extrémizmus.

Kniha sa začína príbehom inžiniera Poštolku. Muž s manželkou si splnia sen o dome, lenže po lete sa do susedného polorozpadnutého obydlia vracia početná problémová rodina. Krádeže, nočný hluk, odpadky, výtržnosti či útoky na majetok zostávajú bez účinnej reakcie úradov aj polície. Keď sa objavia zdochliny zvierat na prahu domu, fekálie na kľučke a napokon musí dať pán Poštolka s rozbitou hlavou dať zarobiť aj svojmu stomatológovi, čitateľ pochopí, prečo Poštolka začne uvažovať o radikálnom riešení.

Práve tu Dán balansuje na tenkej hrane. Núti nás položiť si nepríjemnú otázku: kde sa končí túžba po spravodlivosti a začína pomsta? Kde je hranica medzi obranou a nenávisťou? Odpoveď nie je jednoduchá. Násilie sa totiž nikdy nezastaví po jednom údere.

Krimiromán sa odohráva medzi októbrom a 4. novembrom 2005. Dán dlhodobo pracuje s metódou, ktorá je jeho tvorbe vlastná – neprepisuje konkrétny policajný spis, ale skladá príbehy z viacerých skutočných udalostí. Hlavná zápletka môže pochádzať z jedného prípadu, motív z druhého, spôsob vyšetrovania z tretieho. Aj preto jeho knihy pôsobia autenticky, hoci zostávajú fikciou.

Tentoraz je historické ukotvenie pomerne nápadné. Dátum 4. november 2005, ktorý Dominik Dán spomenie až na poslednej strane v poslednom odseku bez bližších podrobností, pripomína jednu z najznámejších tragédií moderných slovenských dejín – vraždu študenta Daniela Tupého na bratislavskom Tyršovom nábreží. Dán z tejto udalosti nerobí kroniku ani dokument. Skôr využíva atmosféru Bratislavy z polovice prvého desaťročia nového milénia.

,,Chlapci sa bavili, krv ich fascinovala, vznášali sa na krídlach rozkoše.” Táto veta sa v knihe viackrát opakuje. V rôznych situáciách, o ktorých možno hovoriť doslova ako o masakri.

V tomto historickom kontexte kancelária 141 vyšetruje aj záhadnú smrť mladej Vierky, v tele ktorej sa nájde smrteľná dávka pervitínu, hoci podľa všetkého drogy nikdy neužívala. Zmiznutím jej priateľa Mareka sa rozbieha klasické vyšetrovanie oddelenia vrážd.

Aj tentoraz poteší verných čitateľov viacero detailov z kriminalistickej praxe. V knihe sa napríklad objaví pojem „vylučovateľ“, ktorý pripomína časy pred masovým využívaním DNA analýz. Vylučovateľ je človek, u ktorého sa antigény jeho krvnej skupiny nachádzajú nielen v krvi, ale aj v jeho telesných tekutinách. V tomto prípade sa zo semena v tele ženy dalo určiť, že ich majiteľ má krvnú skupinu A Rh faktor negatív. Úprimne, tieto pojmy mohol autor v knihe dovysvetliť trochu podrobnejšie, lebo nie každý im rozumie.

Nechýba ani tradičný humor, tzv. špičkovanie medzi detektívmi, známe postavy či odkazy na staršie prípady. Zo známej skupiny detektívov z oddelenia vrážd tentoraz výraznú úlohu v knihe zohráva najmä policajtka Petra Pergnerová. Petrička, ktorá vie Krauza zabiť aj vražedným pohľadom. Pozorný čitateľ si všimne aj venovanie autora knihy svojmu bývalému kolegovi Petrovi Bullovi, pričom postava s navlas rovnakým menom sa objaví aj priamo v deji ako poručík z oddelenia násilnej kriminality. Kniha sa nevyhla ani drobným redakčným chybám, na strane 102 je nesprávne použité sloveso: ,,ostávam poradu” namiesto ,,otváram poradu”. Na strane 141 chýba v mene Andrej posledné písmeno atď.

Po viac ako štyroch desiatkach románov je čoraz ťažšie čitateľa prekvapiť. Dominikovi Dánovi sa to tentoraz darí najmä tým, že v rámci pátrania po vrahovi opisuje a skúma aj mechanizmy zrodu nenávisti. Nie je to iba kriminálka o vražde, ale aj román o tom, ako rýchlo sa môže túžba po spravodlivosti zmeniť na krvavú pomstu.

Dominik Dán často nevyberá skutočné prípady len podľa ich kriminalistickej zaujímavosti, ale aj podľa ich symbolického významu. Vražda Daniela Tupého nebola ,,len” vraždou – v spoločnosti sa stala symbolom násilia z nenávisti a beztrestnosti extrémistických skupín. Práve preto dáva zmysel, že sa k nej v románe vracia aspoň nenápadnou zmienkou o dátume 4. novembra 2005. To je typický Dánov spôsob, ako ukotviť fikciu v skutočných dejinách Bratislavy.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Dominik Dán
extrémizmus
krimiromán
kniha
dánovka
neonacizmus
fašizmus

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.