Prečo sa vydali na flotilu do Gazy? Slovenky hovoria: „Nechceme byť spoluvinní na tom, čo sa deje“

Začali zasahovať proti lodiam, zablokovali komunikáciu, ničili motory a poškodili stožiare, aby znemožnili pohyb a zastavili flotilu. Po tomto zásahu na jednej lodi nechali ľudí bez možnosti pohybu, čo je extrémne nebezpečné, najmä keď sa blížila búrka. Ostatné lode nechali bez posádky plávať na mori.

Podľa našich informácií zadržali približne 200 ľudí, vrátane Slováka. V tom momente sme stratili kontakt, pretože aktivisti zahodili telefóny do mora z bezpečnostných dôvodov.

Vojenská loď Izraelu zachytená pri zásahu na flotilu
Zdroj: Slovak voice for humanity

Izrael zásah odôvodňuje medzinárodným právom, napríklad pravidlami zo San Remo manuálu, podľa ktorých môže počas ozbrojeného konfliktu vynucovať námornú blokádu z bezpečnostných dôvodov. Ako vnímate toto odôvodnenie v kontexte vašej misie?

Naziha:

Táto misia bola čisto mierová a humanitárna, nemala nič spoločné s nejakou vojenskou alebo bezpečnostnou hrozbou. Na palubách boli lekári, ekostavbári, novinári, civilisti. Spolupracovali sme s organizáciami ako Greenpeace alebo Open Arms.

Vie sa, že Open Arms pomáha pri záchranných operáciách na mori.

Niesli sme humanitárnu pomoc, detskú výživu, plienky, základné veci. Samozrejme, je to kvapka v mori, to, čo vieme priniesť my, nie je porovnateľné s nákladnými loďami.

Ale ide o to poukázať na blokádu, ktorá je podľa medzinárodného práva ilegálna. Izrael by mal púšťať stovky kamiónov denne, ale realita je výrazne nižšia a nepokrýva potreby populácie.

Cieľom flotily je aj mobilizovať verejnosť, poukázať na situáciu a na spoluvinu našich vlád.

Na Slovensku zaznieva aj kritika, napríklad influencerka „Telavivian from Bratislava“, žijúca v Izraeli, argumentuje, že do Gazy denne prejde 600 až 800 kamiónov humanitárnej pomoci a že to, čo veziete na malých lodiach, je zanedbateľné. Podľa nej preto nejde o reálnu pomoc, ale skôr o provokáciu. Keď zároveň sami priznávate, že objem pomoci je minimálny, nejde teda v konečnom dôsledku skôr o vedomú provokáciu než o humanitárnu misiu?

Naziha:

Ona vo svojom videu uviedla viacero nepravdivých tvrdení. Napríklad legitimizovala únos civilistov v medzinárodných vodách, čo sa odohralo stovky míľ od Gazy, prakticky pri európskych vodách.

Zároveň tvrdila, že Izrael poskytuje dostatočnú humanitárnu pomoc a že blokáda je legálna. To nie je pravda. Podľa medzinárodného práva je blokáda spochybňovaná a medzinárodné inštitúcie sa k tomu jasne vyjadrili.

Medzinárodné inštitúcie ako Medzinárodný súdny dvor uznali, že ide o ilegálnu okupáciu. Existuje aj medzinárodný zatykač na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, podobne ako na Vladimira Putina. Zároveň ja napríklad podporujem sankcie voči Rusku a myslím si, že rovnaký prístup by mal platiť aj v tomto prípade.

Ak niekto považuje civilnú mierovú akciu za provokáciu, je to jeho názor, ale my sa riadime medzinárodným právom.

Áno, tá pomoc je malá, je to kvapka v mori, ale ide o symbol a o mobilizáciu. Ide o to poukázať na situáciu a na spoluvinu našich vlád.

My nie sme militanti, sme civilisti. Posledné roky ľudia protestujú a apelujú na vlády, ale nevidíme žiadnu zodpovednosť.

Zároveň si uvedomujem aj svoju vlastnú privilegovanú pozíciu, že ako medzinárodní aktivisti máme väčšiu šancu, že budeme prepustení, než keby išlo o Palestínčanov. Aj preto sa snažíme na to poukázať.

Slovenka Naziha
Zdroj: Slovak voice for humanity

Dáša:

Misia je organizovaná cez civilistov, my nemáme kapacity ani logistiku na veľké objemy pomoci ako oficiálne humanitárne organizácie alebo vlády.

Ide o to, že Palestína a Gaza sú okupované a všetky vstupy kontrolované Izraelom, a tým pádom aj humanitárna pomoc.

Izrael opakovane tvrdí, že humanitárna pomoc do Gazy prichádza a že prístup je zabezpečený. Zároveň však existujú pochybnosti o jej objeme, distribúcii aj o tom, že do oblasti nemajú prístup nezávislí novinári. Ako túto situáciu vnímate vy?

Dáša:

Počas minulého roka bola podľa nás humanitárna pomoc úmyselne zadržiavaná a videli sme dôsledky v podobe hladomoru. Aj po takzvanom prímerí je pomoc ďalej limitovaná Izraelom a je nedostatočná, približne na úrovni 40 percent.

Otázka preto nie je, či tá pomoc prichádza, ale v akom objeme a za akých podmienok. To, čo vieme priniesť my na civilných lodiach, nemá nič spoločné s tým, čo by mohli doviezť veľké nákladné lode, keby bol prístup normálne otvorený a kontrolovaný.

Ide o to, kto má kontrolu nad hranicami a čo sa reálne do Gazy dostane. To je kľúčové.

Zároveň treba povedať, že Gaza je prakticky neprístupná, nielen pre aktivistov, ale aj pre novinárov a neziskové organizácie. Prečo Izrael nepúšťa nezávislých novinárov dovnútra? Prečo nemôžu ísť a overiť si situáciu priamo na mieste?

Aj my sa pýtame tieto otázky, pretože bez prístupu nezávislých pozorovateľov je veľmi ťažké overiť realitu na mieste.

To, že sa hovorí o humanitárnej pomoci, ešte neznamená, že je dostatočná alebo že sa dostáva k ľuďom tak, ako by mala. A práve na to sa snažíme upozorniť.

Prečítajte si tiež:

Aká je nálada medzi aktivistami po zásahu?

Dáša:

Situácia je napätá, čakáme aj na možnosť ďalšieho zásahu. Sme pripravení, že nás môžu zadržať. Zároveň sme v kontakte s ľuďmi, ktorí nás podporujú. Tá solidarita je veľmi silná.

Ste v kontakte so slovenskými úradmi? Očakávate pomoc?

Naziha:

Kontaktovala som ministerstvo zahraničných vecí a moja rodina bola na Slovensku aj osobne navštívená zástupcami ministerstva.

Zverejnila som video, že sa zúčastním na tejto mierovej, nenásilnej misie, a približne tri dni na to ministerstvo aktualizovalo svoju webovú stránku. V tom odporúčaní sa uvádza, že na území Izraela a Palestíny platí najvyšší stupeň varovania, teda odporúčanie krajinu opustiť, a zároveň, že do pásma Gazy nie je možné legálne vstúpiť, keďže Izrael uvalil námornú blokádu a pokusy o jej prelomenie prísne sankcionuje.

Ministerstvo zároveň upozorňuje, že občanom Slovenskej republiky dôrazne neodporúča zúčastňovať sa takýchto aktivít a že v prípade repatriácie budú náklady prenesené na samotné osoby.

Moja sestra kontaktovala ministerstvo aj slovenskú ambasádu a žiadala o zabezpečenie bezpečného priechodu pre mňa ako slovenskú občianku aj pre ostatných aktivistov. Následne ministerstvo kontaktovalo ju a snažilo sa získať kontakt na mňa, pýtali sa aj, či ma majú od tejto cesty odhovoriť.

Komunikácia bola skôr odrádzajúca, dokonca sa pýtali aj na to, kde som nechala svoje dieťa, čo mi prišlo úplne mimo.

Úprimne, ja od Slovenska veľa nečakám. My si všetko financujeme sami, máme vlastných právnikov mimo Slovenska a od začiatku rátame so všetkými dôsledkami, vrátane toho, že si budeme musieť zaplatiť prípadnú repatriáciu.

Zároveň si však myslím, že Slovensko je spoluvinníkom, napríklad aj nákupom obranných systémov z Izraela. A preto má zmysel na to tlačiť, aj keď pomoc od štátu nečakáme.

Má podľa vás zmysel v takýchto misiách pokračovať, keď zároveň rátate s tým, že je vysoká pravdepodobnosť, že sa flotila opäť do Gazy nedostane, teda že ju izraelské sily zastavia?

Naziha:

Určite áno. Ja si myslím, že to má zmysel. Už v minulosti sa podarilo flotile dostať do Gazy, myslím, že to bolo v roku 2008. To znamená, že to nie je niečo nemožné. Aj keď sa to nepodarí teraz, môže sa to podariť nabudúce.

Zároveň ide o to, že to mobilizuje stále viac a viac ľudí. Každá takáto akcia pritiahne pozornosť, prebudí ďalších ľudí a vytvára tlak.

Ja si myslím, že určite netreba prestávať. Práve naopak, treba pokračovať a skúšať to znovu.

Dáša:

Presne tak. Aj historicky, keď sa pozrieme na rôzne občianske hnutia ako civil rights movement, Salt March v Indii alebo koniec apartheidu v Južnej Afrike, nič sa nezmenilo bez tlaku zdola. Vždy to začalo tým, že ľudia neboli spokojní so štátom a začali konať. Treba mobilizovať viac ľudí aj na Slovensku. Len tak sa to môže posunúť ďalej.