Sto rokov Slovenského rozhlasu pohľadom redaktorky, ktorá tam pracovala 30 rokov: Internet nebol, no s poslucháčmi sme mali denný kontakt

Nemali sme internet, televíziu iba niekto, ale rozhlas počúvali všetci, spomína pamätníčka Brigita Letovancová. Tak to bolo v šesťdesiatych rokoch, keď na Zochovej začínala.  

Tento rok patrí storočnici Slovenského rozhlasu, ktorý začal pravidelne vysielať 3. augusta 1926. Svedkov už asi niet, ale veľa si pamätá Brigita Letovancová (nar. 1943), ktorá do rozhlasu nastúpila pred šesťdesiatimi rokmi. Zažila tam okupáciu aj sťahovanie do novej budovy. A najmä – spoznala mnoho zaujímavých ľudí.

Na škole ste mali rozhlasovú špecializáciu, prijali vás do Západoslovenského krajového vysielania. Nebolo vám to málo?

Vôbec nie, však som tam zostala tridsať rokov! V tejto redakcii som sa ocitla po niekoľkých týždňoch práce v Rozhlasových novinách a chytilo ma to. V šesťdesiatych rokoch malo Slovensko tri kraje.

Východoslovenský a Stredoslovenský mali vlastné rozhlasové štúdiá (Košice, Banská Bystrica), ktoré nahrávali aj pre celoslovenský okruh.

V Bratislave bola len malá redakcia Západoslovenského krajového vysielania, ktorá od pondelka do piatka vysielala hodinovú reláciu Hlasy a ozveny, a v nedeľu večer päťminútový regionálny šport. Tak fungovala od roku 1962 a mala ambíciu vysielanie rozšíriť.

Šéfredaktor krajového vysielania v Bratislave bol známy novinár Pavol Púčik, s ktorým ľudia radi robili. Čím vedel zaujať?

Pavol Púčik, bývalý partizán z Hronca, bol veľmi príjemný pán. Cítila som, že si ma hneď obľúbil. Keď sa v roku 1969 robili pohovory o postoji k okupácii, bol v komisii, ktorá preverovala aj mňa, a do hodnotenia napísal: „K vstupu vojsk zaujala správne stanovisko.” Obaja sme vedeli, čo to znamená, lebo náš postoj bol rovnaký.

V tom vysielaní pracovalo vraj veľa šikovných novinárov, ktorých potomkovia dodnes pôsobia v tlači. Kto napríklad?

Napríklad Roman Gejza Halas. Jeho syn, Jurko Halas, pracoval práve v Pravde, no, žiaľ, predčasne zomrel. Známi sú aj Bratovci – Ladislav Brat, otec dramaturga Romana Brata a redaktora Zákruty Laca Brata ml.

Bola tam aj Jolana Hoťková, manželka šéfa techniky v televízii, matka televízneho kameramana Dana Hoťku a pravdepodobne stará mama alebo prababka Dana Hoťku, ktorý sa dnes vyskytuje v denníku SME. S redakciou spolupracovala aj spisovateľka pre deti Anita Tešovičová.

Dobré vzťahy ste mali aj s poslucháčmi. Ako ste s nimi komunikovali, keď ešte nebol internet a kontakty boli osobné?

My sme mali aj tak s poslucháčmi denný kontakt. Naozaj nebol internet, ani televíziu nemal každý, ale rozhlas počúvali všetci. Mali sme početný okruh spolupracovníkov – dopisovateľov.

Oslovovali sme aj redaktorov okresných či podnikových novín, pracovníkov národných výborov, pridávali sa ľudia z kultúrnych inštitúcií, z výroby, z mestečiek aj z vidieka.

Informovali nás o tom, čo sa u nich deje. Za správu bol honorár pár korún, tipy boli zadarmo, a aj tak ich bolo veľa. Odhadujem, že dopisovateľov bolo asi 50.

Foto:
Helena Dvořáková
Pravda
Redaktorka Brigita Letovancová.

Vzišli aj z ich radov profesionálni novinári?

Áno. Medzi dopisovateľmi bol napríklad Karol Ježík z Trnavy, otec neskoršieho, žiaľ, už tiež nebohého šéfredaktora Smeny a SME Karola Ježíka. Dopisoval aj Marián Pauer, dnes známy publicista so špecializáciou na fotografiu.

No a spolupracoval s nami aj otec dnešného primátora Trenčína Richarda Rybníčka. Dvakrát do roka sme organizovali v niektorom rekreačnom stredisku víkendové stretnutia s dopisovateľmi, na ktorých sme si povedali, čo redakcia potrebuje a aj sme sa zabavili.

Tak sa priblížil rok 1968. O vtedajšom dianí v pražskom rozhlase vznikol známy Mádlov film Vlny. Ako to bolo v Bratislave, vo vašom okolí?

V roku 1967 sa riaditeľom Čs. rozhlasu na Slovensku stal Andrej Sarvaš, brat herca Juraja Sarvaša a otec textára Martina Sarvaša. Pamätám si ho ako veľmi slušného človeka, ale riaditeľom bol len do roku 1970.

V auguste 1968 totiž rozhlas nesmel vysielať, ale Sarvaš dal príkaz vysielať, a tak vzniklo tajné vysielanie. O jeho sídle vedelo len pár zainteresovaných redaktorov a technikov. Po Andrejovi Sarvašovi sa riaditeľom stal opäť Miloš Marko.

Toto všetko sa odohrávalo ešte v budove na Zochovej ulici. Ako sa tam ,,rozhlasáci” vôbec pomestili?

Keď som v Československom rozhlase na Slovensku začala 1. septembra 1966 pracovať, sídlil v dvoch budovách – na Zochovej ulici v bývalom reálnom gymnáziu a na Leninovom námestí (dnes Jakubovom).

Na Zochovej sídlilo vedenie rozhlasu, spravodajské a publicistické redakcie plus technické zázemie. Na „Jakubáku“ boli literárno-dramatické a hudobné redakcie plus technika.

Kto sa vám v rozhlase ako mladej redaktorke venoval?

Už počas štúdia na Katedre žurnalistiky FFUK som sa špecializovala na rozhlas a súčasťou toho boli praktické semináre. Boli sme tri adeptky a dostali nás na starosť rozhlasové redaktorky Zora Dagmar Kločková a Perla Karvašová.

No to sú v histórii rozhlasu hviezdy!

Áno, Dagmar Kločková bola vynikajúca redaktorka, inteligentná, vzdelaná žena, veľmi príjemná. Od nej som sa naučila pracovať s mikrofónom.

Zažila som, ako pani Kločková sedí pred mikrofónom, pred sebou má papierik, na ňom asi dvanásť slov a päť minút súvislo naživo komentuje závažnú udalosť.

Keď pri nejakej príležitosti spomínali jej činnosť v SNP, povedala mi skromne, že do Povstania šla najmä preto, aby bola nablízku mužovi, ktorého milovala.

Foto:
Tlačová agentúra Slovenskej republiky, https://vtedy.tasr.sk/
Stará budova Slovenského rozhlasu na Zochovej ulici.

Myslím, že je všeobecne známe, že išlo o divadelníka Andreja Bagara. Poznali sme ju aj z bratislavských ulíc, bola nápadný zjav, vždy v háčkovaných rukavičkách a boli sme šokovaní, keď svoj život ukončila tragicky. Po okupácii patrila k postihnutým – čo vlastne robila v rozhlase?

Pracovala v experimentálnom štúdiu, ale len do roku 1969, pretože za prácu vo vysielaní proti okupácii 1968 ju síce neprepustili, ale presunuli do regionálneho Bratislavského zvukového denníka. Západoslovenské vysielanie, kde som robila ja, sídlilo na tej istej chodbe, takže sme sa stretávali a dobre sme si rozumeli.

Spolu s ňou robila v experimentálnom štúdiu Perla Karvašová, ktorá bola tiež naozaj výborná redaktorka. Vyštudovala psychológiu a vedela, čo na mladých platí. V rámci seminárnej práce nám dala za úlohu urobiť reportáž z komisie, ktorá posudzovala žiadosti o umelé prerušenie tehotenstva.

Posedeli sme na tej komisii, bolo to veľmi trápne. Pre tie ženy to bolo nesmierne ponižujúce, tak sme pani Karvašovej povedali, že to robiť nebudeme. Pochopila a súhlasila.

Inak, bola to prvá manželka Petra Karvaša, jej syn je Martin Karvaš, hudobník, bývalý člen Elánu. Perla Karvašová musela pre svoje postoje v roku 1968 z rozhlasu v roku 1970 odísť a pracovala ako knihovníčka v Divadelnom ústave.

Keď v roku 1978 zomrela, nesmela sa jej smrť ani spomínať. Vy ste však prišli do rozhlasu v roku 1966, ešte v dobrých časoch – ako to vtedy na Zochovej a v jej okolí vyzeralo?

Bola to relatívne pokojná štvrť. Áut bolo neporovnateľne menej, však niektoré štúdiá mali okná na ulicu! Od Palisád dolu po Zochovej jazdil trolejbus a – na to nezabudnem – naživo sme vysielali regionálnu reláciu zo štúdia s veľkými oknami, keď okoloidúcemu trolejbusu spadli zberače rovno do nášho okna. Bola to poriadna rana, ale poslucháči ju nepočuli, lebo sme práve púšťali hudbu.

V štúdiu bol vtedy so mnou hlásateľ Imrich Fábry, ktorý práve dočítal správy. Bol určite hlásateľská jednotka, muž s mimoriadne kultivovaným prejavom, príjemným hlasom a precíznou výslovnosťou. Takí napokon boli všetci rozhlasoví hlásatelia a hlásateľky.

Spomeniem aspoň Noru Seleckú, Maju Mačákovú (mala dcéru herečku) či Hanu Rendekovú, ktorá zomrela tento rok vo veku 98 rokov. V rozhlase sa vtedy mimoriadne dbalo na správnu slovenčinu, hlásatelia, ale najmä redaktori, absolvovali množstvo školení či kurzov.

Učili nás skutočné kapacity, napríklad jazykovedec profesor Ábel Kráľ (v 90. rokoch bol veľvyslancom Slovenska vo Švajčiarsku), či profesor Jozef Mistrík, ktorý sa špecializoval na štylistiku a rétoriku.

Vtedy ešte nestál Most SNP, pred rozhlasom bol malý parčík, v ktorom predávala víno, langoše a pečienku veselá Julka. Jej stánok mal tvar suda a mnohí kunčafti boli práve z rozhlasu. Kedy sa skončila táto priam vidiecka idylka?

Relatívne ticho a pokoj v rozhlasovej budove a jej okolí sa skončili práve v roku 1967, keď sa začala výstavba Mosta SNP. Búralo sa. Za obeť padla Židovská ulica, Vydrica, synagóga na Rybnom námestí.

Zbúrali aj Prírodovedeckú fakultu UK oproti kapucínskemu kláštoru na Župnom námestí blízko rozhlasu, na mieste fakulty dnes stojí Najvyšší súd SR. Most stavali päť rokov, ale ten stavebný rachot je neporovnateľný s tým, čo nastalo v rozhlase po 21. auguste 1968.

Foto:
Tlačová agentúra Slovenskej republiky, https://vtedy.tasr.sk/
Pohľad do jedného zo štúdií Slovenského rozhlasu.

Zemetrasenie. Začiatok normalizácie – ako ste ju prekonávali a čo bolo aj naďalej pozitívne na práci v rozhlase?

Keď sme sa po augustových udalostiach vrátili späť do rozhlasu, bolo (postupne) všetko inak. Po apríli 1969 sa začali už spomenuté previerky, veľa ľudí muselo odísť, bola cenzúra.

Na cenzora si pamätám, aj ja som mu nosila texty, ale nikdy ich nečítal, zaujímala ho najmä publicistika, my sme v regionálnom vysielaní nepolitizovali, navyše ja som sa zaoberala kultúrou.

Však aj v kultúre bolo veľa tabu tém. Skúšali ste niečo také prepašovať do vysielania?

Bolo to síce o pár rokov neskôr, ale stále bolo dosť umelcov, o ktorých sa nehovorilo. Do Divadla pre deti a mládež v Trnave (dnes Divadlo Jána Palárika) takto “odložili” Jara Filipa. Išla som s ním urobiť rozhovor, ale vysmial ma, že je to zbytočná námaha.

Predsa sme však rozhovor nahrali a, čuduj sa svete, aj som ho odvysielala. To bola výhoda regionálneho vysielania, tam také niečo nikto nečakal.

Kedy ste sa potom sťahovali do novej budovy rozhlasu? Páčilo sa vám tam?

Rozhlasovú pyramídu stavali rovných 20 rokov. Už v roku 1966, keď som prišla do rozhlasu, mal riaditeľ v kancelárii maketu novej rozhlasovej budovy. A mal ju tam tých 20 rokov. Na “starú Zošku” sme boli zvyknutí, ale nová budova nás pochopiteľne lákala.

Sťahovali sme sa v roku 1985, nebolo to jednoduché, pretože sa to dialo za plnej prevádzky. Keďže aj my, regionálni, sme vysielali v tom čase už niekoľko relácií naživo, nemohli sme sa naraz zbaliť a presťahovať.

Vtedy bolo všetko ešte na pásoch, zvukový aj hudobný archív sa tiež sťahoval postupne, a aj sme si najprv museli svoje redakčné miestnosti poupratovať. Ale vydarilo sa, nová budova bola vzdušná, klimatizovaná, mali sme viac priestoru.

V novej budove bol tiež výborný bufet a jedáleň. Iba technické pracoviská, ktoré boli v suteréne, sa museli po istom čase presťahovať: dolu sídlili totiž aj garáže, a to techniku rušilo. Chyby sa vychytali a nastala nová éra Slovenského rozhlasu.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Slovenský rozhlas
rozhlas
rozhovor

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.