Transrodový Valerian: Mama sa modlí za moje „obrátenie“. Pre jej odmietanie s ňou budem musieť obmedziť kontakt

Romana Tabaková sa ma najprv pýtala, či mi nestačilo byť lesbou. Potom ma sama pozvala na stretnutie, opisuje Valerian rôzne reakcie na jeho tranzíciu.

V zrkadle roky nevidel svoj skutočný odraz. Zlom nastal až v momente, keď sa rozhodol prestať skrývať. Transrodový 25-ročný Valerian prešiel v roku 2019 coming outom a hneď nato sa presťahoval z konzervatívneho regiónu do Bratislavy, aby mohol začať s tranzíciou. Rodák z Oravy na sociálnych sieťach edukuje sledovateľov prostredníctvom videí o problémoch, ktorým čelia transrodoví ľudia.

Hoci dnes vďaka hormonálnej liečbe prežíva pocit šťastia a naplnenia, jeho cesta za vlastnou identitou má aj trpkú príchuť. V rozhovore pre Aktuality.sk opisuje, ako mu ubližuje, že jeho kresťansky založená mama odmieta prijať jeho identitu, modlí sa za jeho „obrátenie“ a neustále ho oslovuje starým menom. „Viem, že raz príde deň, keď budem musieť povedať dosť, aj keby to malo znamenať, že ju stratím,“ vysvetľuje.

Otvorene tiež priznáva, že sa transrodovým osobám podľa neho na Slovensku nežije dobre a právom pociťujú nebezpečenstvo. „Narodil som sa ako trans človek, zomriem ako trans človek, ale nechcem zomrieť preto, že som trans človek,“ hovorí.

V úprimnom rozhovore Valerian približuje nielen svoj boj s rodovou dysfóriou, ale aj každodenné problémy transrodového muža.

V rozhovore sa dočítate:

prečo transrodoví muži fascinujú heterosexuálne ženy;
o čom diskutoval na osobnom stretnutí s Romanou Tabakovou;
prečo na vyrovnanie sa s minulosťou zverejňuje staré fotografie;
ako sa žije transrodovému človeku na Orave.

Romana Tabaková sa pýtala, či nestačilo byť lesbou

Na sociálne siete točíte popularizačné videá. Prečo ste sa rozhodli hovoriť o vašej tranzícii verejne?

Motivovalo ma práve to, že viem, aké ťažké je byť trans človekom na Slovensku. Ľudia bývajú krutí. Dostávam veľmi osobné a nevhodné otázky. Nerešpektujú súkromie – pýtajú sa na moje telo, čo mám medzi nohami a podobné hlúposti. Tvrdia mi, že stále budem ženou a nechcú pochopiť moje rozhodnutie. Snažím sa preto edukovať ľudí, že sme tu a sme obyčajné osoby, ktoré žijú rovnaké životy ako oni. Spoločnosť je nastavená konzervatívne, vníma svet cez kresťanstvo a do toho sa ešte mieša politika.

Bývalá politička a súčasná asistentka poslanca Dušana Muňka zo Smeru Romana Tabaková vám napísala, že ste boli pred tranzíciou krásne dievča, že raz ešte môžete byť skvelou mamou. Pýtala sa vás, či vám nestačilo byť lesbou. Motivovali vás aj takéto správy k otvorenej komunikácii na sociálnych sieťach?

Romanu Tabakovú som predtým nepoznal. Adresovala mi túto, podľa mňa nepeknú správu. Písali sme si a dokonca sme mali stretnutie. Vymenili sme si názory a musím povedať, že to bol celkom v pohode rozhovor — jednoducho výmena dvoch rôznych pohľadov na život.

Mali ste pocit, že vás chce pochopiť alebo si presadzovala svoj názor?

Asi je to prekvapivé, ale myslím si, že ma chcela pochopiť. Stretnutie navrhla ona po jej krutej správe, ktorú ste spomenuli. Pozvanie som prijal, pretože som si povedal, že aj zlá skúsenosť je skúsenosť. Veľa ľudí má na ňu negatívny názor, ale ja som chcel využiť túto možnosť a uvidieť sám. Stretnutie bolo o tom, aby pochopila ľudí, ako som ja.

Transrodový Valerian
Zdroj: Aktuality/Štefan Kurilla

Trans ľuďom sa žije lepšie v Bratislave

Pochádzate z Oravy. Aký bol život trans osoby v tomto regióne?

Odišiel som z Oravy do Bratislavy hlavne kvôli tranzícii, bola to moja hlavná motivácia. Začal som ju riešiť až tu. Vďaka tomu som sa vyhol priamej šikane. Samozrejme, niektorí ľudia mali námietky voči môjmu novému menu, ale v Bratislave sú ľudia oveľa tolerantnejší. Meno Valerian som si vybral preto, že je neutrálne.

Takže v hlavnom meste sa trans osobám žije lepšie?

Určite áno. Nie je to ideálne, ale v porovnaní s Oravou, kde sú ľudia neskutočne konzervatívni, je to veľký rozdiel. Povedal som si, že na Orave nebudem riešiť tranzíciu a v Bratislave sa nachádzali navyše všetci potrební lekári.

Jednoduchšie som si v Bratislave našiel aj zamestnanie, pracujem ako operátor výroby. S kolegami som nemal vôbec žiadny problém, čo ma až prekvapilo. Sú úplne v pohode. Možno mi niekto nepovie všetko priamo do očí, ale v zásade ma prijali.

Trans osoby na Slovensku opisujú, aká náročná je operácia genitálií i zmena dokladov. Matriky často komplikujú tento proces. Chystáte sa urobiť tieto kroky?

Doteraz som fungoval pod menom a rodom, ktorý mám v občianskom preukaze. Už ma to však prestáva baviť, mám potrebné papiere a chystám sa na matriku tento právny úkon vybaviť.

Čo sa týka operácie, nemám za sebou žiadny zákrok. Tzv. top surgery (odstránenie prsníkov pozn. red.) stojí u nás približne 3-tisíc eur. Faloplastika (vytvorenie penisu pozn. red.) je oveľa drahšia. V Nemecku to vyjde až na 50-tisíc eur, u nás takúto operáciu v dobrej kvalite podľa mňa trans človeku ani nikto neurobí. Podľa mňa by nám takéto zákroky mal aspoň z nejakej časti preplácať štát. Momentálne voči svojim genitáliám nepociťujem takú silnú nenávisť, aby to bola moja priorita. Keby som teraz mal 50-tisíc eur, radšej ich investujem do vlastného bývania, čo považujem za podstatnejšie pre život na Slovensku.

Prečítajte si tiež:

Nechcem zomrieť preto, že som trans

V jednom z videí ste napísali, že ste sa narodili ako trans človek, zomriete ako trans človek, ale nechcete zomrieť preto, že ste trans človek. Máte pocit, že sa trans ľudia na Slovensku cítia nebezpečne?

Určite áno. Myslím si, že trans ľudia sú v našej spoločnosti ohrozenejší. Nikdy neviete, na koho na ulici narazíte — samozrejme sa to môže stať hocikomu, ale trans osoby sú väčším terčom. Nežijem v neustálom strachu, že by som sa bál vyjsť von, ale to riziko a nebezpečenstvo tam cítim.

Momentálne beriete testosterón približne päť mesiacov. Čo sa za ten čas zmenilo?

Cítim sa šťastný a naplnený, ale testosterón prináša aj negatíva. V 25 rokoch prechádzam druhou pubertou. Mám strašne veľa energie, no objavujú sa aj depresívne stavy a agresia. Zaujímavou zmenou je, že nedokážem plakať. Keď mám pocit, že by som mal, vyjdú možno dve slzy a idem ďalej. Sú to hormonálne zmeny, ktoré úplne prijímam a som s nimi v poriadku. Tranzíciou sa nič nekončí, trans človek robí coming out každý deň – pred rodičmi, známymi či kolegami. Je to proces na celý život.

V jednom príspevku ste napísali, že „nahota u transboya je taká, že vaše domáce zrkadlo vám spôsobuje depku.” Nie ste spokojný so spôsobom, ako sa vám vplyvom testosterónu mení telo?

Som, mutuje mi hlas, pomaly rastie ochlpenie. Ale stále čelím ako trans človek rôznym praktickým problémom. Používam takzvaný binder, čo je sťahovacia pomôcka na prsia. Nosím ho už niekoľko rokov a úprimne, už v ňom niekedy nemôžem ani dýchať. Je to veľmi nekomfortné, najmä v lete. Používam aj sťahovacie tejpy, z čoho mi ostávajú veľakrát jazvy.

Transrodový Valerian
Zdroj: Aktuality/Štefan Kurilla

Duša je uväznená v tele

Otvorene hovoríte o dysfórii, ktorú prežívajú trans osoby. Je to častý jav. Napísali ste o nej: „Vlastné telo pôsobí cudzo, zrkadlo nesedí, meno či oslovenie môže bolieť, a vnútri sa ozýva túžba, aby vonkajší obraz konečne ladil s tým vnútorným.”

Je to pocit, že vaše vlastné telo je cudzie a duša je v ňom uväznená. Keď sa pozriete do zrkadla, nevidíte seba. Tranzíciou sa tento nepokoj zmenšuje, ale úplne asi nikdy neodíde. Vždy sa nájde niekto, kto vašu minulosť pripomenie.

Keď opisujete tieto náročné pocity, ako reagujete na vystupovanie politikov spojené s touto témou? Napríklad Robert Fico v minulosti tvrdil, že sa niektorí ľudia rozhodujú, či sa „cítia ako vrtuľník“.

Odkázal by som im, aby sa na nás skúsili pozrieť s empatiou. Prial by som si, aby mali všetci pokoj v duši.

Keď som sa vás opýtala, aké je vaše pôvodné meno, nechceli ste odpovedať. Na druhej strane, zverejnili ste fotografie pred tranzíciou. Pomáha vám takýto návrat k starému životu vyrovnať sa s minulosťou?

Nie je to nepríjemné, pretože na starých fotkách vidím progres. Keď sa na ne pozriem, vidím, aký som bol vtedy smutný a aký som dnes šťastný. Keď môžem byť sám sebou. Robím to najmä kvôli ostatným trans ľuďom, aby som ich motivoval a ukázal im, že sa nemajú za čo hanbiť. Je nás tu oveľa viac, než si spoločnosť myslí.

Raz poviem mame dosť, aj keby som ju mal stratiť

Pripomína vám ešte niečo okrem fotografií váš starý život v ženskom tele?

Najťažšie je to v rodine. Moja mama stále používa moje staré meno. Pôsobí to na mňa, akoby ma vôbec nepoznala a ja sa pred ňou musím len hrať na niekoho, kým nie som. Viem však, že raz príde deň, kedy budem musieť povedať dosť, aj keby to malo znamenať, že o ňu prídem.

Ako reagovali vaši rodičia, keď ste urobili coming out?

Mamy poznajú svoje dieťa. Vedela dlhšie, že sa niečo deje. Čiže si je toho vedomá, ale nechce to rešpektovať. Je kresťansky založená — modlí sa za to, aby som sa obrátil. Môj otec je zase flegmatik. Vôbec nič zlé mi o tranzícii nepovedal. Skôr mal záujem, ale asi to neprijal. Babka ma zase sleduje na Instagrame, čo je krásne. Staršia generácia sa na to pozerá nejako inak. Poznám trans ľudí, ktorí sa boja prejsť tranzíciou, pretože ich trápi, čo povedia ich blízki. Ja si však idem za svojím šťastím.

Prečítajte si tiež:

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že je niečo inak?

Pociťoval som to už od malička. Dieťa si to síce naplno uvedomí až okolo 13. či 14. roku, keď začne skúmať svoju sexualitu, ale spätne mi do seba všetko zapadá. Teta mi dokonca povedala, že to na mne videla odmala — že som bol taký malý chlapec.

Už v škôlke som sa hral s autíčkami a chalanmi. Robil som typicky chlapské aktivity, športy ako florbal či futbal. Zlom prišiel v puberte, keď mi začali rásť prsia. Bolo to pre mňa strašne nekomfortné a nosil som veľké mikiny. Začal som trpieť vo svojom tele.

Na sociálnej sieti hovoríte o tom, že trans muži lepšie rozumejú ženám. Že by sa ženské pokolenie nemalo báť randiť s transrodovými chlapmi. Je pre vás náročné nadväzovať partnerské vzťahy?

Vzťahy sú komplikované, ale voči partnerkám som otvorený. Zaujímavé je, že transrodoví muži niekedy fascinujú heterosexuálne ženy. Môj predošlý vzťah bol úplne bežný a obyčajný. Trval tri roky. Naozaj je výhodou fakt, že som biologicky žena, rozumiem ženským problémom. Moja bývalá partnerka mala isté obavy z toho, ako ma zmení hormonálna liečba, ale nakoniec to bolo v poriadku. Riešili sme bežné problémy ako financie, zázemie — presne ako každý iný pár.